Kultúra národnostných menšín ako prínos

Pod tlakom takmer každodenných udalostí si zvykáme, a predsa si nevieme zvyknúť, že národnostné menšiny sa využívajú na rozličné politické manipulácie.

Berúc do úvahy hľadisko normálnych ľudí, vojvodinský maďarský národnostný spisovateľ László Végel pred rokmi povedal, že to vyzerá tak, akoby bolo lepšie, keby národnostných menšín nebolo, keďže vlastne sú na obtiaž. Tomuto názoru sa nevyhol ani vojvodinský slovenský spisovateľ Michal Harpáň (v jednej svojej štúdii ho dokonca citoval), napriek tomu - alebo práve preto - sa vytrvalo usilujeme presvedčiť tento náš prudko sa rozvíjajúci (a jednako nie vždy dostatočne kultivovaný) svet o tom, že keď už prirodzený alebo umelo nastolovaný vývin (ako dôsledok politických skutkov) uviedol národnostné menšiny na spoločenskú scénu ako jej organickú súčasť, venujme pozornosť tej stránke ich existencie, v ktorej sa zrkadlia výsledky tvorivej práce, národnostné prínosy do sveta kultúry, lebo v tom je ukrytý zmysel aj obrana národnostných menšín - aj pred ich zneužívaním na politické ciele.

Jednoducho povedané, väčšmi dôverujem výsledkom tvorivosti (literatúra, dramatické, výtvarné umenie, ľudová kultúra, osvetové aktivity) ako vehementným (a nie vždy dostatočne presvedčivým) politickým „obranám“ národnostných menšín (politik si bráni predovšetkým vlastné záujmy a neváha na to zneužiť hocičo). Pravdaže, viem, že aj v tejto oblasti každé zovšeobecnenie pokrivkáva, veď nejestvujú nielen ľudské, ale ani národnostné osudy v identickej podobe, každý čas a každé prostredie býva formované rozličnými vzťahmi, záujmami a cieľmi, a tak sa usilujem nezovšeobecňovať. Ostatne konkrétne jedinečnosti národnostných osudov (tých individuálnych aj kolektívnych) ma dostatočne presviedčajú o tom, že keď už popri národných spoločenstvách jestvujú aj spoločenstvá národnostné, je našou (svätou) povinnosťou venovať pozornosť ich tvorivej práci, nech už sa prejavuje v ktorejkoľvek oblasti. Keďže okruh mojich záujmov je daný slovesnou kultúrou, najmä literatúru si všímam aj v národnostných spoločenstvách, či už ide o Maďarov na Slovensku (a inde mimo Maďarska) a Slovákov kdekoľvek na svete, a môžem povedať, že málokedy ma sklamalo to, čo som mal možnosť poznať ako dielo národnostného básnika či prozaika. Ba chcel by som pripomenúť, že aj keď je položenie národnostných menšín zvyčajne poznačené množstvom nevýhod a zložitostí, ktoré sa nedajú dostatočne eliminovať ani tým, čo nazývame pozitívnou diskrimináciou, práve národnostní tvorcovia môžu štedro obohacovať kultúrny svet svojich materských národov (a kultúr) podobne ako kultúry domovskej krajiny, teda štátu, v ktorom žijú. Dokonca si myslím, že národnostní tvorcovia strácajú (a prehrávajú) práve vtedy, keď sa vzdávajú tejto príležitosti, keď utekajú od „lokálneho koloritu“, aby som použil termín zaužívaný v zahraničnej slovenskej literárnej kritike, a utiekajú sa k tvorivej univerzalite.

Lajos Grendel v jednej svojej stati (z knihy Elszigeteltség vagy egyetemesség, Budapest 1991, s. 37; v slovenčine Moja vlasť Absurdistan, Bratislava 1998, s. 148) napísal, že otázkou nie je, ako napísať maďarský národnostný román (vo vtedajšom Československu), otázkou je to, ako napísať dobré literárne dielo. Nuž a o tom, že hodnotu diela určuje aj tematika a že tou určujúcou tematikou môže byť aj život národnostnej menšiny, potvrdzuje zasa iný maďarský spisovateľ - Pál Závada, ktorý sa vo výnimočne úspešnom románe Jadvigin vankúšik (Jadvig párnája, Budapešť 1997, slovenský preklad Bratislava 1999) podujal vyrozprávať príbehy Slovákov z južného Maďarska (Slovenský Komlóš). Ináč povedané, menšinová téma jeho románu zaujala aj väčšinových Maďarov a ja si myslím, že aj preto, lebo ju predstavil ako výsostne ľudskú, nespolitizovanú tému.

Mne to teda vychádza tak, že každý príslušník národnostnej menšiny môže hodnotiť (a aj hodnotí) svoje položenie podľa vlastných skúseností a zážitkov. Moja nemenšinová skúsenosť zo spolupráce s menšinami hovorí, že národnostná menšina, tento politický, občiansky, ľudský fenomén, je schopná byť (a aj je) prínosom pre seba aj pre väčšinové spoločenstvá (okolo seba vrátane kultúry materského národa), a to svojou tvorivosťou, tým, že vlastnú potrebu spolupatričnosti (k materinskému aj väčšinového národu) rozvíja a obohacuje obrazmi jedinečnosti svojho položenia. A to sa dá urobiť nie politickými prostriedkami, ale tvorivou prácou. V tejto prostej skutočnosti vidím aj garanciu ďalšieho úspešného rozvoja maďarskej národnostnej literatúry na Slovensku. Kiež by to tak bolo aj v slovenskej národnostnej kultúre Maďarska.

Peter Andruška