Nad čím vlastne horekovať? ● Hodnoty pretrvávajú

Pri čítaní „žalospevov“ nad osudom slovenskej literatúry v Maďarsku si neraz uvedomujem, aký tuhý život majú vžité a prežité hľadiská.

Nad čím vlastne horekovať? Netvorí autor snáď preto, aby niečo po ňom zostalo? Nazdávam sa, že aj keby sa tie predpovede o zániku stali skutočnosťou, dielo prežije. A dúfajme, že (aj) v digitalizovanej podobe, keďže pokrok nemožno zastaviť, ako nás to učili ešte v socialistickej škole.

Po prečítaní obšírneho článku Gregora Papučka Slovenský literárny život v Maďarsku (Ľudové noviny, 3. júla 2008) však musím jedným dychom dodať, že uvedené vývody sú nutne podmienené, lebo nie všetko, alebo zďaleka nie všetko, čo je napísané a vydané, pretrvá a vstúpi takpovediac do panteónu budúcnosti. Jedinou podmienkou je aj v tomto prípade hodnota, ku ktorej by sa malo snažiť dospieť každé dielo, ktoré ašpiruje ak nie na nesmrteľnosť, tak aspoň na pomerne dlhý život. Táto podmienka platila vždy a platí aj pre slovensky písanú literatúru kdekoľvek na svete a to i vo vonkoncom nepriaznivých podmienkach akéhokoľvek rázu, na ktoré sa však literatúra nemôže odvolávať, keďže literárny proces nie je záležitosťou organizovania ani školenia, ale výsostne individuálnym aktom tvorcu, čo napokon nepriamo dokazuje aj citovaný článok.

Rozhliadnime sa po svojom najbližšom okolí. Ani naši kolegovia od pera v Rumunsku či v Srbsku netvoria v priaznivej situácii a predsa sa nezastavujú - navzdory spoločenským pomerom, trhovým podmienkam a iným tlakom. A pokiaľ sa hodnoty - hoci len predpokladané - majú zachovať, je nevyhnuté, aby slúžili univerzálnym cieľom, aj keby mali byť inšpirované povedzme „iba“ takou čabianskou túrňou. (A pokiaľ si už niekto zaumienil písať v nárečí, keďže inak to nejde, mal by si trochu polámať hlavu aj nad poslaním svojich výpovedí.) Literárna tvorba pohrúžená do svojej, v našom prípade menšinovej výlučnosti, či dokonca upriamená na problém vlastnej nemohúcnosti a zbavená schopnosti vlastného prehodnocovania a obnovy, sa takto vzďaľuje nielen od literatúry materskej krajiny, ale aj od tej dolnozemskej, a teda má minimálnu šancu na prežitie. Je teda nielen únavné, ale aj bezpredmetné dokazovať, čo a prečo nie je možné a uskutočniteľné, ako nám to za iných okolností a nie nepodobne denne servírujú niektorí úchylní politici. Chcieť dosiahnuť možné znamená pokúsiť sa hoci o nemožné, pripomína inak nesmrteľný nemecký básnik.

Tieto a ďalšie kritériá a méty majú sotva odozvu v priestore označovanom ako slovenská literatúra (alebo život?) v Maďarsku. Tvorivosť sa nemá čo odvolávať na neblahú minulosť, na Maďarsko a Uhorsko, na zástoje a zámery, ktoré sú jej cudzie. Preto aj v tejto súvislosti vôbec nechápem, čo spoločné má téma spomenutého článku s jeho závermi o rasovej príslušnosti či genetickom pôvode Slovanov a Maďarov a čo vlastne by malo vyplynúť z tohto uvažovania...

Pod Pilíšom - tam je môj svet! - to už hej. V porovnaní s titulmi ako Hrboľatá cesta alebo Dedinské príbehy tento názov pripravovanej antológie slovenských autorov aspoň čosi prezrádza. Snáď neodradí čitateľov a možnože po nej siahnu aj recenzenti, keďže slovo bez doslovu býva vždy a niekedy navždy osihotené.

O. Kníchal