Výhonky a slovenský literárny život v Maďarsku

Začiatky našich úsilí siahajú až na samý začiatok sedemdesiatych rokov, ich korene sú zakotvené hlboko vo vtedajších národnostnopolitických pomeroch našej vlasti.

Toto obdobie v živote našej minority bolo obdobím spievajúcej a tancujúcej národnosti. Zároveň v tomto období Maďari čoraz viac upierali svoju pozornosť na svoje diaspóry v okolitých krajinách, chceli vymôcť pre ne nadpráva, k čomu potrebovali morálne ospravedlnenie, preto neraz siahli po „finte“, tak povediac spestrovali arzenál výkladu národnostnej politiky, aby to vyzeralo tak, že maďarský štát zabezpečuje všetky možné podmienky pre záchranu menšín na svojom území. Snáď bude stačiť, ak uvediem jediný príklad: V sedemdesiatych rokoch boli pri niektorých maďarských župných knižniciach v Maďarsku založené tzv. národnostné bázové knižnice. Na nákup kníh v jazyku menšín štát zabezpečil pomerne veľa peňazí. Niekedy v polovici sedemdesiatych rokov v Senondreji usporiadali poradu riaditeľov týchto inštitúcií a ich národnostných referentov, ktorej som sa zúčastnil ako pracovník Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku. Riaditelia sa sťažovali, že záujem o literatúru v národnostných jazykoch je nepatrný, preto spochybňovali potrebu ďalšieho rozširovania knižného fondu. Riaditeľ Celoštátnej cudzojazyčnej knižnice, ku ktorej bázové knižnice organizačne patrili, reagoval takto: „Národnostným bázovým knižniciam musíme zabezpečovať tie najvzácnejšie knihy, nech sú hoci zo zlata.“ (Je príznačné, že nikoho ani len nenapadlo investovať peniaze skôr do rozvoja výučby slovenského jazyka.) Nuž podnietení politickým trendom sme v rámci DZSM tiež rozširovali svoje aktivity, medziiným sme r. 1974 vypísali literárnu súťaž. Ako podnet k tomu nám nesporne slúžila aj skutočnosť, že v Ľudových novinách uverejňoval svoje básne Alexander Kormoš a ďalší. Súťaž bola úspešná, čo dalo podnet k publikovaniu materiálov, ktoré v podstate tvorili základ pre zborník Výhonky. Na tieto časy, čiže na prvé kroky vytvárania literárneho života Slovákov v Maďarsku, si spomínam s nemalou dávkou nostalgie. Mám na to dôvod, a to najmä v zrkadle súčasného neblahého stavu nášho literárneho života. Rámec činnosti toho času, ako som to už uviedol, poskytol DZSM. Je možné zväz kritizovať všeobecne ako prisluhovača pri realizovaní formálnej národnostnej politiky komunistickej strany, zároveň však musíme uznať, že v sedemdesiatych rokoch jeho pracovníci mali čoraz voľnejšiu ruku. Slovom, zväz Slovákov na čele s generálnym tajomníkom Jánom Šuchom vyvíjal obyčajne vítané a prospešné iniciatívy, vychádzali nám v ústrety, poskytli všestrannú pomoc, vrátane finančnej i organizačnej. V prípade prvých krokov vytvárania literárneho života to platí zvlášť. V tejto súvislosti som dlžný osobitne o Jánovi Šuchovi povedať, že svojím spôsobom bol lojálny voči svojej národnosti ako iba máloktorí z tých, ktorí sa dočkali podobnej kariéry. Bol Človekom, najmä v krízových situáciách; vysoko si vážil pracovitosť svojich kolegov a v prípade krivdy sa ich maximálne zastával. Slovom, dôsledkom uvedených objektívnych i subjektívnych okolnosti sa vo zväze vytvorili také pracovné podmienky, bez ktorých by sme určite nemali Výhonky. O literárnej súťaži musím ešte dodať, že výsledky boli tiež vyhlásené za primeraných okolností, v rámci osláv 25. výročia založenia DZSM. Bola to udalosť, ktorá všetkých nadchla. Zdôrazňujem to preto, lebo podobný záujem sprevádzal našich literátov počas ďalšieho obdobia, takmer až do transformácie spoločnosti r. 1989. Aktivity literátov stáli v centre pozornosti, hovorilo sa o nich na zasadaniach zväzu aj mimo neho, trošku prehnane by som povedal, že takmer každá jediná báseň, či poviedka uverejnená v Ľudových novinách mala odozvu. Tieto okolnosti spôsobili prelom v dovtedajšom postoji, keď sa na nemálo autorov uverejňujúcich v ĽN svoje básne a krátke prózy pozeralo ako na nejakých čudákov. K týmto zmenám v nemalej miere prispela skutočnosť, že sme práve kvôli spomenutému plánovanému zborníku nadviazali a rozširovali kontakty so spisovateľmi na Slovensku (Peter Andruška, Rudolf Chmel), časom aj s ďalšími (Vojtech Kondrót, Rudolf Čižmárik atď), s ktorými sme organizovali literárne stretnutia a niektorí z nich sa venovali posudzovaniu našej tvorby. Rámec k nadväzovaniu týchto kontaktov poskytol tiež DZSM! Projekt vydania Výhonkov, ktorý sa inak zrodil hneď po literárnej súťaži, bol zo strany zväzu tiež vítaný a všestranne podporovaný. Zborník získal aj uznanie Ministerstva kultúry MR vo forme nívo ceny. Dodatočne si dovolím predpokladať, že toto gesto možno nebolo určené predovšetkým samotnej publikácii, lež malo za cieľ ďalej aktivizovať našich literátov. To všetko malo svoj efekt. K pravde patrí, že všetky tieto aktivity, neskoršie aj vydanie antológie, prispeli k zvýšeniu prestíže slovenských literárnych snažení v Maďarsku, čo sa prejavilo v tom, že čoraz viacerí venovali pozornosť našej činnosti (aj maďarsky píšuci spisovatelia slovenského pôvodu Michal Filadelfi a Endre Dér, s ktorými sme tiež organizovali literárne ankety, za čo sme boli v Bratislave kritizovaní). Po uvedenej literárnej súťaži sa k nám pripojil Gregor Papuček a jeho pridruženie sa k zväzu poskytlo ďalšie impulzy k práci. Napríklad v značnej miere posunul vpred založenie literárnej sekcie pri DZSM, ktorej sa stal aj prvým predsedom. Zhruba po týchto úsiliach nasledoval všestranný rozvoj našej literatúry, čo sa už dá merať rastom počtu píšucich autorov, pribúdaním samostatných zväzkov, ako aj prvými prejavmi kritiky tejto literatúry. Bol to zázrak, pred tunajšou literatúrou sa z ničoho nič razom otvárali široké horizonty. A nie iba to. Vydanie Výhonkov ovplyvnilo celý kultúrny život Slovákov v Maďarsku. Za necelých dvadsať rokov sa spravilo viac v prospech zachovania jazyka tunajšej Slovače a upevňovania identity, ako snáď nikdy predtým a na tom majú snáď najväčší podiel naši literáti, predovšetkým tí, ktorí boli priamo pri zrode Výhonkov. Vyjadrím sa obrazne. Dianie okolo Výhonkov môžeme vnímať aj ako potok tečúci údolím, ktorý prijíma do seba vody všetkých v nej sa nachádzajúcich prameňov, ich vody potom budú hýbať kolesami mlynov. Dejatelia okolo Výhonkov, predtým ešte len ako prispievatelia ĽN, objavovali výtvarníkov slovenského pôvodu, písali o nich. Potom prišli na to, že im môžu byť na pomoci pri vyvíjaní literárnych aktivít, napríklad svojimi výstavami môžu dopĺňať programy literárnych stretnutí. Integrovali sme ich do nášho Združenia spisovateľov, organizovali sme výstavy, napríklad prvú ich kolektívnu výstavu v spolupráci so Slovenským inštitútom a putovnú výstavu v spolupráci s Maticou slovenskou od Humenného až po Bratislavu. Podobne sme prišli na to, že máme interpretov, hercov, hudobníkov slovenského pôvodu, ktorých môžeme aktivizovať na autorských stretnutiach. Takto objavení ďalší umelci bežne spestrujú programy podujatí rôznych organizácií. Vďaka aktivitám nášho združenia sme nadväzovali kontakty so spisovateľmi z Rumunska a z bývalej Juhoslávie. Po Gregorovi Papučkovi, ktorý založil Plamienok a Školu milovníkov literatúry, sme v rámci ZSSUM hľadali nové formy spolupráce s mládežou. Tak sme v spolupráci so ZSM iniciovali prvú literárnu a výtvarnú súťaž, do ktorej sa zapojili desiatky účastníkov, od žiakov základných škôl až po vysokoškolákov (ak sa dobre pamätám, do súťaže poslali 60 prác). Vyhlásenie výsledkov spojené s výstavou sa konalo v Sarvaši. Bolo to atraktívne podujatie, za prítomnosti predstaviteľov veľvyslanectva SR a ďalších vysoko postavených hostí. Prítomní riaditelia škôl boli nadšení úspechmi a na základe dohody iniciovali ďalšiu spoluprácu so ZSSUM, mali sme už konkrétne plány, ako ďalej, avšak pre útoky zvonka tieto predstavy stroskotali. Organizovali sme napr. konferenciu slovenských spisovateľov a kultúrnych pracovníkov v zahraničí, v Budapešti sme založili ich úniu, odtiaľ sme išli medzi Slovákov v rumunskom Nadlaku. V spolupráci so Slovenským Komlóšom sme zorganizovali spomienkovú slávnosť pri príležitosti 20. výročia vydania Výhonkov, na ktorú boli pozvaní všetci piati autori, kde náš sponzor Juraj Mihaiescu vyhlásil založenie Literárnej ceny. Prvýkrát a naposledy bola odovzdaná trom „výhonkárom“ prítomným v Slovenskom Komlóši (ďalší dvaja ju dostali dodatočne). Na slávnosti v Slovenskom Komlóši boli prítomní veľvyslanec SR v Budapešti Árpád Tarnóczi, štátny tajomník MZV SR Peter Burian, predseda MS Jozef Markuš, predseda SSS Vincent Šikula a ďalší. Pri príležitosti tohto výletu na Dolnú zem sme navštívili aj slovenskú školu v Békešskej Čabe. Študenti privítali hostí, medzi nimi „výhonkárov“, dojímavým programom, po ktorom za prítomnosti učiteľov prebiehala diskusia o tunajšej slovenskej literatúre. Riaditeľ Slovenského inštitútu Karol Wlachovský, ktorý bol prítomný na dvojdňovej akcii, sa o nej vyjadril s uznaním a neskôr sme spolu usporiadali aj ďalšie úspešné podujatia. Práve na vrchole týchto aktivít bolo združenie a jeho vedenie najviac kritizované, osočovanie sa šírilo aj na Slovensku. Neviem, v akej miere ovplyvnili dobrú povesť redaktora Výhonkov, predsedu ZSSUM a združenia vôbec, som však presvedčený, že celkove prispeli k zániku združenia.

Na obdobie do r. 1989 si teda spomínam s nostalgiou, lebo rodiaca sa literatúra bola takpovediac celonárodnostnou záležitosťou. Bola to pestrá a plodná práca tak po stránke tvorivých aktivít, ako i organizačnej činnosti. Po spoločenských zmenách sa však tieto pomery postupne začali meniť, až sa zmenili radikálne. Naši literáti sa stali terčom nepretržitých útokov, tak zvonka ako i z vlastných radov. Odvtedy uplynulo takmer 20 rokov a situácia sa v podstate nezmenila: vzťah jednotlivých predstaviteľov našej literatúry k politike sa síce v značnej miere zmenil, ale čo sa týka postavenia literatúry v tom širšom zmysle slova, v podstate sa nič nezmenilo. Jej macošský osud pretrváva dodnes, prinajmenšom v takom zmysle, že po každej stránke je absolútne ignorovaná, predovšetkým vo finančnom ohľade. Náš spolok bol po r. 1989 takmer vždy neprimerane slabo podporovaný, pracovali sme v neustálom zápase o prežitie, avšak primerane k možnostiam boli naše úspechy výrazné a naša organizácia bola najaktívnejšou v kruhu Slovákov vôbec. Samozrejme, netvrdím, že uvedené okolnosti spôsobili úpadok tvorivej vôle našich literátov, avšak nemožno vylúčiť, že mali na ňu negatívny vplyv. Aká je situácia momentálne? Je síce pravda, že ZSSUM ako organizácia od r. 2003 nefunguje, to však zďaleka neznamená, že jednotlivci, podaktorí jej bývalí členovia, nevyvíjajú žiadne aktivity. Preto je nápadné, že v rozpočtoch celoštátnych organizácií, ako ani pri vypisovaní ich súbehov, sa s literárnymi aktivitami nepočíta, a to ani zo sumy poskytovanej SR. Zdá sa, akoby ignorovanie literatúry bolo zámerné. Akoby aj roztrieštenosť našej literárnej obce podaktorým vyhovovala, akoby bola občas indukovaná aj zvonku. Ale snáď najnápadnejšia a veľavravná je skutočnosť, že v Maďarsku nikoho nenapadne pripomenúť si 30. výročie zrodu Výhonkov, význam ktorých ďaleko presahuje rámec literatúry.

Michal Hrivnák

redaktor antológie Výhonky,

bývalý predseda ZSSUM

Príspevok je reakciou na článok

Gregora Papučka 30-ročné Výhonky

LuNo-Archív:

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=7087

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=7184

 

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=62

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=406

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=6859

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=6611

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=3554

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=6957

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=5752

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=6728