Samota Jork ● Kálmán Mikszáth a slovenskí Amerikánci

„Bol by z neho práve taký dobrý Maďar ako my, keby vedel po slovensky.“ ● „...sme Maďari alebo ký ďas, tak sa nauč aspoň po slovensky.“

Kálmán Mikszáth (1847-1910) roku 1906 na prvý vianočný sviatok uverejnil prózu z prostredia slovenských navrátilcov z Ameriky pod názvom (v slovenskom preklade) Samota Jork (v pôvodine P. Jork, skratka P. zrejme má znamenať Port = prístav). Kálmán Mikszáth v tom čase živú tému slovenských vysťahovalcov a navrátilcov z Ameriky nielenže uviedol do súvekého maďarského kultúrneho a politického kontextu súbežne s viacerými slovenskými autormi, ktorým, pochopiteľne, osud týchto Slovákov bol bližší, ale vo vtedajších časoch tuhej maďarizácie národností Uhorska to bol prinajmenšom odvážny čin od renomovaného maďarského spisovateľa a poslanca Uhorského parlamentu. (Napríklad, v tom roku sa zaviedli v školskom systémy tzv. Aponiho nariadenia.) Dej poviedky sa odohráva v Turci niekde pri Príbovciach. V nej z úst jednej z postáv príbehu, slovenského Amerikánca Mr. Kukučku, odznie chýrna Mikszáthova okrídlená veta: „Synak Tobi, zapamätaj si, že sme Maďari alebo ký ďas, tak sa nauč aspoň po slovensky.“ (Veď tak, ale súčasný maďarský spisovateľ sa na takúto vetu už nezmôže.) S týmto výrokom korešponduje aj skorší bonmot Kálmána Mikszátha z dlhšej prózy Hluchý kováč Prakovský (1885): „Bol by z neho práve taký dobrý Maďar ako my, keby vedel po slovensky.“ Obe prózy spolu s ďalšími dlhšími poviedkami so slovenskými témami a zo slovenského prostredia niekdajších Horniakov v bývalom Uhorsku (Fešáci, Lohynská bylina a Šašorica) tvoria ďalší slovenský zväzok preložených textov Kálmána Mikszátha pod spoločným názvom Fešáci (Horniaci a Horniaky 2), ktorý koncom tohto roku vyjde v bratislavskom vydavateľstve Albert Marenčin PT.

(k. w.)

Samota Jork

Každú jeseň chodievam týždeň poľovať na Horniaky do dediny bez železničného spojenia k majorovi vo výslužbe Pavlovi Palojtajovi. Keďže na trase nie je ani mesto, ani hostinec a samotná cesta trvá najmenej dvanásť hodín, zakaždým tam cestujem, ako je zvykom,¹ plne naloženým vozom v plnom poľovníckom výstroji; môj povozník (spravidla pán Matej Bazový) zasunie pod kozlík celé vrece ovsa, na lievč priviaže mošnu, ktorú mi gazdiná naplnila studenou poživňou, na druhý lievč pripúta čutoru a napokon na zadnú rebrinu navŕši zopár otiepok sena, takže celkový obraz budí dojem, akoby som od rána do večera sedel pod stohom sena a predo mnou si mašírovali rozličné kopcovité krajiny. A ja vykonávam iba obyčajnú prehliadku.

Cesta by bola dosť malebná, ale keďže som ňou prešiel sto ráz, začala ma nudiť, poznal som ju už ako vlastnú dlaň. Tu bútľavý strom, tam úšust, za ním lúky, zvlnené ornice a tak ďalej. Viem, ktorá dolina kde vyústi, ktorý vrch alebo horský chrbát kde sa končí, kde sa potok stráca a kde opäť vynára, buď ten istý alebo jeho menší súrodenec, a oba sa usilujú dostať k materi, a tou je Hron. Za Osenkou² povedľa koňov šantivo bežia nové jarčeky, ale tie už patria k rodine Váhu a sú z čistejšieho striebra.

Každý požehnaný rok som išiel tadiaľ dva razy, vynechal som akurát iba rok 1905, lebo major trávil jeseň v Piešťanoch, kde si liečil lámku. Tohto roku len čo podrástli zajace a jarabice, vybral som sa k nemu už začiatkom augusta, ale až po olovrante, lebo bola tropická horúčava. Kalendár sľuboval mesačnú noc, za chladu cestovanie bude pôžitkom.

Kým sme dorazili do Príboviec, zotmilo sa a na bubelníckom mlyne³ som už nevedel prečítať slávny nápis (akúsi mlynárovu samochválu):

Keď mám vodu, pijem víno,

Keď nemám vodu, nepijem inô.

Keď sme minuli mlyn, od Sitna sa kúdolili ťažké mraky a sadla taká hmla a tma ako sadza, aká môže byť iba v barančom rohu.

Dva hnedáky sa uberali len tak naslepo. Povozník Matej Bazový nadlho popustil liace, nechal kone celkom voľne konať (noc je predsa dosť dlhá, trochu si podriemal, strhol sa iba na výmoľoch, sám som takisto trochu pospával, keď som sa rozhodol, že v osenskej krčme nakŕmime a napojíme kone, a vtedy si aj sami zajeme z mošny.

Takto sme šli, išli, ale Osenka sa vôbec nechcela ukázať. Čo do čerta? Čo sa stalo s tou dedinou? Vlani predsa nebola ďalej od mlyna ako na pol hodiny cesty. A teraz ideme už aj dve hodiny. Navyše som aj hladný. Čo to má znamenať, Matej?

Zamrmlal niečo, že kone si nevidia ani pod vlastné nohy, tak idú krátkym krokom alebo prešľapujú na mieste.

Vysvetlenie ma síce neuspokojilo, ale predsa som sa podvolil osudu a zasa sme išli asi pol druha hodiny, a Osenka sa ešte vždy neukazovala.

- Matej, Matej, nie sme na dobrej ceste.

- Sám netuším nič dobré, urodzený pane.

- Istotne ste niekde zišiel zo správnej cesty?

- Jedine to nie je možné, - odpovedal urazene. - Bude v tom niečo iné.

- No?

- Vedie nás mátoha,⁴ - šeptal s poverčivým strachom a zdalo sa mi, že vidím, ako sa prežehnáva, a počujem, ako mu drkocú zuby. V našom kraji mátoha má približne také postavenie ako démon zaujímal pri starých národoch.

- Ste blázon, Matej, ale teraz už len choďte dopredu, kým nedorazíme do nejakej dediny alebo nestretneme niekoho, kto nám povie, kde sme, a ukáže nám cestu. Aj sme šli, ale nie dlho, lebo voz zrazu len strašne zaprašťal a žuchla jeho zadná časť. Buď sa zlomilo koleso alebo os.

- Vari som nepovedal, že nás vedie mátoha. Tu, hľa, bodaj jej kyrielejzona!

Pozoskakovali sme z voza a obhliadli ho. Zlomila sa os, ľavé zadné koleso sa zošmyklo do nejakého menšieho výmoľa. No, to sme dopadli. Bazový si škrabkal hlavu: teraz si poraď, ak si múdry.

- Tu sa nič iné nedá robiť, počujte, zostaňte len pri koňoch a ja pôjdem napred s puškou, kým nenájdem človeka, dedinu alebo samotu a neprivediem pomoc.

- Ale ako trafíte naspäť k vozu?

- Nechám tu lovecký roh. Fúknite doň každú pol hodinu, aby som sa mohol orientovať podľa smeru zvuku.

Nato som sa teda naslepo vybral krížom cez strnisko, ornicu a lúky so stohmi sena.. Miestami sa mi stavali do cesty zvlnené kukuričniská, ktoré pokojne šelestili, lebo práve bolo bezvetrie. V prírode panovalo zádumčivé ticho. Malý šramot spôsobil iba zajac vyplašený z pelechu. Niet pochýb, že sme zablúdili na nejakú prerušenú poľnú cestu.

Z času na čas som sa zastavil, rozhliadal sa, kde by som mohol zazrieť pastiersku vatru, načúval som, či nepočuť psí brechot. Nikde nijaký šelest, iba žaby kŕkali kdesi ďaleko v nejakej barine.

Mohol som prejsť zo dva kilometre, keď som po pravej ruke zazrel svetielko; nebolo väčšie ako mosadzný gombík, zdalo sa, akoby sa v tráve pomaly vzďaľovalo, bezmála plávalo v priestore ako vaječný žĺtok v hnedej polievke. Ejha! To je chlap s lampášom! Poďme, za ním! Rozbehol som sa k nemu, ale nemohol som ho dostihnúť. Akiste aj on bežal predo mnou.

- Zastav! Stoj!⁵ - kričal som za ním po maďarsky aj po slovensky, ale ním to ani netrklo, iba šiel, jednostaj iba išiel.

Ešte väčšmi som pridal do kroku a hoci som sa zakaždým potkol o mraveniská a brázdy, predsa sa zjavne začala skracovať vzdialenosť (pravda, aj môj dych), už som mohol byť od neho sotva na niekoľko krokov, takže bol na dostrel.

- Človeče, zastav! - ešte raz som zakričal na plný hlas, - lebo inak strelím.

A kým som sa mu vyhrážal, nevdojak som natiahol kohútik, ale zrazu len šups, skopŕcal som sa na nejakom vyvýšenom násype zeminy, a sotva som sa zdvihol, na ďalšom som sa opäť strepal, navyše tak, že mi ruka padla na pušku, ktorá vystrelila s veľkým rachotom, a vystrelená guľka pukotala, svišťala povetrím, akoby po celý ten čas niekto bol trhal obrovský kus čierneho súkna.

Hrôza ma premkla v chrbtici. Muž s lampášom sa mi stratil z očí, zrejme ho skolila vystrelená guľka. Ale ešte väčšmi som sa vydesil, keď mihotavý záblesk na západnom okraji neba osvietil miesto, kde som stál, presnejšie, kde som spadol. Vôkol mňa bolo viac čerstvo navŕšených hrobov. Sem ma teda zaviedla mátoha?

Ale tento strach trval iba minútu. Hrôza pohlcovala hrôzu. Ak ma predsa prízrak zaviedol sem, potom som nepostrelil muža s lampášom. Teraz som si už začal spomínať, že svetlo sa vyššie vznášalo povetrím, v akej výške idúci človek môže niesť lampáš. Niet teda pochýb, že to bola bludička, ktorá bežne láka svojho sprievodcu do cintorínov a močarín.

Je ozaj nepríjemné ocitnúť sa na takomto mieste, končatiny sa mi chvejú, srdce mi bilo nahlas ako kladivo, ale ak sa nad tým triezvo zamyslím, potom som asi na dobrej ceste, lebo kde je cintorín, tam musí byť aj dedina. Opatrne som postupoval medzi hrobmi a marilo sa mi, že čosi ma chytá za nohu. Konečne som sa dostal na rovnú zem (hrobov nebolo veľa). Prudko som dychčal a namieril som si to do dediny, ktorej polohu v tejto chvíli vyznačovalo ostré kohútie kikiríkanie. Po tvári mi stekali slzy múk, sluchy mi búšili, hrudník sa mi vzdúval a klesal, možno sa mi triasli ešte aj kosti, teraz vyšlo najavo, že poézia je mocnejšia ako poznanie. Viem, že mátoha nejestvuje, ale keďže od strachu mi drkocú zuby, tak si myslím, že jestvuje; moja myseľ vie, že mátoha nejestvuje, ale moja chrbtica, čelo, srdce a nervy to nechcú vziať na vedomie, takže nie je nič platné ani moje poznanie.

Ale zakrátko som musel zbaviť podozrenia mátohy, že by sa chniapali po mojich nohách. Pravda je taká, že do topánky mi mohol vkĺznuť nejaký kamienok, keď som spadol, a ten ma pri každom kroku pichal do členka. Peľašil som do dediny, kamienok sa mi zošmykol nižšie a vyvolával ostrú bodavú bolesť, ale necítil som ju, mal som iba strach. No len čo sa opäť zablýskalo, vynorila sa kopa bielych domcov (akoby sa zosunuli do údolia), pritom som však už necítil nič iné, iba bolesť v nohe.

Oproti krajnému domcu smútil starý bútľavý strom, možno posledný zvyšok vyklčovaného lesa, ktorému život zrejme predĺžila choroba, keďže do bútľavy stromu umiestnili obraz Panny Márie osvetlený sliepňavým svetlom kahanca; sekera ušetrila strom, lebo bol bútľavý, vlastne kvôli obrazu. Navyše pietni dedinčania pod stromom postavili lavičku.

Lavica sa mi naozaj zišla, lebo práve sa mi žiadalo sadnúť si na takúto lávku, aby som si mohol vyzuť topánku a vybrať z nej kamienok.

Šiel som priamo k lavici, ale v tej chvíli sa z dediny blížila mužská postava Strhol som sa, zastavil a zalícil pušku, ktorá mala ešte jednu hlaveň nabitú. Sám si neviem vysvetliť, prečo som sa zľakol živého človeka. Predsa som sem prišiel preto, aby som ho mohol stretnúť.

Muž si to namieril priamo k stromu. Keď k nemu dorazil, na moment ho osvetlil kahanec. Bol to mladý muž, z ušníc mu viseli strieborné krúžky, oblečené mal pracovné nohavice, ale vesta a košeľa mu chýbala. Nemohol som ho dlho pozorovať, lebo jeho prvou vecou bolo zhasiť kahanec, zámerne ho ovanul svojím klobúkom.

V tej chvíli ma zbadal a rozbehol sa ku mne ako vystrelený šíp.

- I have just put out the light, - povedal tajomným, šeptavým hlasom. - I have felt, that you are coming, my sweetheart.⁶

- Nerozumel som mu, ale zmocnil sa ma pocit, že nebeží ku mne s dobrými úmyslami.

- Prac sa stadiaľ, nech si hockto, - vykríkol som, - lebo zaraz budeš synom smrti!

Zrejme mohol počuť, ako cvakol kohútik na puške, alebo aj videl hlaveň zbrane očami, ktoré sa prispôsobili tme, lebo z ničoho nič sa zvrtol a uháňal cez krovie a bodľačie dole do doliny, ako mu len nohy stačili.

Teraz som si na lavičke mohol konečne celkom pohodlne začať vyzúvať topánku. Už som bol s tým takmer hotový, keď sa na drevenom plote náprotivného domca pomaly odchyľovali dvierka s opatrným, prerušovaným škripotom.

Dráždivý šuchot ženských šiat zdanlivo vyvolával chladný, osviežujúci vánok. Akoby cez pootvorené dvierka zo záhrady súčasne unikala vôňa rezedy a rozplývala sa v povetrí, premiešala sa s výparmi, ktorá sálala z bujnej zelene pokropenej rosou. V odpočívajúcej vlažnej noci a jej temnom tichu je akási omamná sladkosť, ktorá opája, zaliepa oči. Niečo sa blíži bez šelestu, akoby sa na temnom plátne rytmicky rovnomerne a nehlučne šinul tieň.

Nevidím ho, ale tuším. Jeho kontúry nemôže zastrieť chmúra. Ide, ide. Opantáva ma nejaký pôvab, čaro. Pokladám to za sen, keď zrazu vo mne vzkypí všetka krv; cítim, že sa ku mne tesne vinie rozpálené, voňavé ženské telo a dve mäkké ruky ma objímajú okolo krku. Tvár mi pošteklí horúci dych, uši zasa prívetivý, zasnený hlas:

- Do you wait for a long time?⁷

Zmocnili sa ma závraty a zmiatol som sa.

- Ľutujem, holubička, - odpovedal som po maďarsky, - že nie ja som tým mužom s náušnicami.

(Ale ešte väčšmi ľutujem, ak si pomyslím, že jej to môžem povedať. Predsa nie je nevyhnutne potrebné, aby chlap mal náušnice.)

Keď začula môj hlas, akoby vzlietol vyplašený vták, zvýskla, odskočila odo mňa a bežala, hnala sa približne tým smerom, kadiaľ predtým išiel muž. (Milencov vedie inštinkt.) Po niekoľkých krokoch sa však začala smiať a znelo to tak, akoby štrngotalo najjemnejšie sklo. Jej krátke sukničky praskotali a šuchotali, ako sa opálali okolo lýtok, ale ona sa len smiala a utekala.

Zostal som stáť na mieste ako soľný stĺp, sotva som vedel pozbierať svoje myšlienky. Z tretieho alebo štvrtého dvora prenikla nejaká zvada po anglicky; vyrozumieť sa dalo toľko, že naháňajú odviazaného vola alebo nejaké iné zviera. Keď škriepka utíchla, zo vzdialených polí bolo počuť zvuk fujary, akiste na fujare pískal šarvanec, ktorý pásol kone, nato sa vzniesla známa melódia Yankee-Doodle, vznášala sa povetrím, zrejme doliehala zďaleka, lebo veľmi zoslabla, rozplývala sa takmer ako bzukot komára.

Ale teda pán vojov, kde som? Čo sa to so mnou všetko deje! Hľa, ďalšia mátoha. Táto zvláštna ženská osoba! Aký mala horúci dych a ako sa vinula ku mne... Samá pochabosť, hra džinov, vrtošivé výčiny snov. Veď ako inak ako vo sne som sa mohol v takom krátkom čase od olovrantu dostať do Anglicka s dvomi hnedákmi pána Bazového? Lebo je isté, že podľa terajšieho stavu môjho vedomia som v nejakej anglickej alebo škótskej dedine, azda niekde nablízku Glasgowa.

Dodnes sa však pozastavujem nad tým, že som nezošalel pod ťarchou týchto nezmyslov a podivných dojmov; ale istotne sa ma už začala zmocňovať tá poľutovaniahodná choroba, lebo tak ako som nevedel, kde som, pomaly som zabúdal aj to, kto som a čo ma sem priviedlo, keď sa na juhozápade ozval lovecký roh a strhol ma späť do reality.

Tisíc hrmených, hľa, veď je to môj povozník Bazový. Viem si predstaviť, ako ma čaká plný úzkosti z mátohy.

A s tým, akoby vyrovnaný so svojím položením, pobral som sa medzi rady domcov hľadať niekde osvetlený oblok alebo bdelého človeka, ktorý môže byť nápomocný. Ale všetko odpočívalo. Panovalo čudesné ticho a pokoj, ešte aj domce spali. Stretol som iba mačku, ktorá opatrne našľapovala po ceste a oči sa jej ligotali ako dve rubínové guľôčky, V uzavretých dvoroch občas zabučala krava alebo zaštekal pes.

Problém bol práve v tom, že všetky domce boli nové a rovnaké, každý domec ohrádzal plot a pred nimi boli malé záhradky, takže som sa nemohol dostať k oblokom, aby som niekoho zobudil. Našťastie mi zišlo na um, že hádam pri krajnom domci môžem vojsť do dvora, lebo žena zrejme nechala otvorenú bránku v plote, keď ňou vyšla na schôdzku s milým.

Tak som sa teda vrátil ku krajnej porte, a keďže sa mraky trochu rozostúpili, medzičasom sa veľká tma zošerila a konča plota bolo vidno míľnikový stĺpik s tabuľkou, z ktorej pri svetle zápalky som si mohol prečítať miestny názov: SAMOTA JORK.⁸ Z toho som síce nebol múdrejší, ale aspoň sa splnil môj predpoklad, že „pekný vtáčik“ nechal otvorenú bránku v plote.

Celkom pohodlne som vošiel do dvora, kde sa beleli tri rozličné staviská. Pokúsil som sa zaklopať na okno hlavnej budovy a o chvíľu sa za sklom zjavila veľká strapatá hlava a vnútri zahuhňala hrubým hlasom:

- What is the matter? Who is there?⁹

- Nehovoríte, prosím, nejakým iným jazykom?

- Viem po slovensky a po maďarsky. Čo chcete? - opakoval nahnevane.

- Na ceste sa nám stala menšia nehoda, prosím o pomoc, dobrý človek.

- To som. Som dobrý človek, - prehovoril priateľskejšie. - Hneď idem.

Zakrátko bolo v izbe svetlo, nato okno zasa potemnelo, bolo to znamenie, že svetlo je už v pitvore, potom zaškripotal kľúč vonkajších dvier a v košeli a gatiach a v ruke s lampášom gazda, starec so štetinatou tvárou.

- No, čo sa stalo?

Povedal som, čo sa prihodilo, že sa zlomila os na voze a že by sme potrebovali váľok, motúz alebo reťaz a malú pomoc, a zároveň som sa predstavil, povedal som, odkiaľ prichádzam a kam idem, načo sa aj on celkom zdvorilo predstavil:

- Ja som mister Kukučka a rád vám pomôžem, ale zobudím svojho syna Tobiho, ktorý sa dobre vyzná v takých veciach. Veď uvidíte, sir.

- Aké podivuhodné, - poznamenal som, - že hovoríte po anglicky.

- Celý Jork hovorí po anglicky, pane.

- Aký Jork?

- Nuž táto samota, kde teraz sme.

- Pravda, pravda, čítal som na stĺpiku. Lenže práve to je nepochopiteľné.

- Čo je nepochopiteľné, sir.

- To, že hovoríte po anglicky?

Mister Kukučka sa usmieval.

- Lebo je mi to príjemné a zvykol som si na to.

- Veď práve to, kde si na to zvykli?

- V Amerike, sir, lebo my sme Amerikánci, sir. Totiž, pôvodne sme boli slovenskí sedliaci z Nitrianskej župy, sir, lebo my nemáme v povahe zveličovať, sir. V Amerike sme nahonobili nejaké peniažky. Mladší sa tam už aj narodili, tí už nevedia ani po slovensky. Nuž, bolo to tak, sir, že tu parcelovali pozemky arančského grófa, keď sme sa vrátili domov, dohovorili sme sa a zakúpili sme z parciel toľko, koľko sme mohli, postavili sme domy a samote sme dali názov JORK, sir. Odvtedy sa tu lopotíme so zemou, hoci všade na svete je iba dobre, ale zemiaky najlepšie chutia doma. Nuž, ale idem do maštale, pane, zobudiť Tobiho.

Keď vykročil, lampášom ma lepšie osvetlil a zrazu zbadal, že to, čím si podopieram ľavú ruku, je puška, a nie palica. Vzápätí som videl na jeho zvraštenom obočí a svojráznom pohľade, že sa ho zmocnilo podozrenie. Akiste si pomyslel, či nestojí zoči-voči lupičovi, ktorý ho prefíkane vyláka do poľa a zatiaľ spoločníci, ktorí stoja na postriežke, mu pohodlne so spevom vylúpia dom?

Náhle sa zastavil a chrapľavým, tlmeným hlasom sa spýtal:

- Ale pane, ako ste vošli do môjho domu?

- Cez bránku v plote, bola otvorená.

- To nie je pravda, - vyhŕkol. - Večer som ju sám zahasproval.

Pochopil som, že ma oprávnene podozrieva, zvážil som prípadné následky a pokladal som za najlepšie zostať na ceste pravdy.

- Dvierkami vyšla ženská osoba a nechala ich otvorené.

- Ženská osoba? Z môjho domu? To nie je možné. Kedy to bolo?

- Pred pol hodinou.

- Ste si tým istý?

- Sedela vedľa mňa. Pomýlila si ma s iným mužom, ktorý ju čakal a ktorého som stadiaľ nechtiac vyplašil.

Mr. Kukučka zrúkol ako poranená šelma.

- Jaj, môj syn, jaj, môj zať!

Zbledol a zúrivo prevracal oči.

- Nech je mu Boh milostivý, - chrčal. - Ktorýkoľvek to bol.

S tým schmatol ostrú sekerku, ktorá bola opretá o gánok.

- Nájdem ho aj pod zemou a zabijem, keby mal aj tisíc životov.

A už sa chystal vybehnúť cez bránku v plote, ale vtedy mu zišlo na um (aspoň si to myslím), čo ak z mojej strany aj to je iba lesť, lišiacky ťah, ako ho dostať z domu, a blyslo mu v mysli, že jednoduchšie je presvedčiť sa v komore, kde spali mladšie členky rodiny, či som povedal pravdu, či niektorá chýba a ktorá je to?

Zdalo sa mi, že zaváhal, a keď som videl, že moja informácia môže mať neblahé následky, pristúpil som k nemu a začal som utišovať zadychčaného chlapa s namosúrenou tvárou, chytil som ho aj za ruku, v ktorej držal sekerku.

- Nože, nemudrujte, mister Kukučka. Čo ak sa tá žena a muž iba nevinne zhovárali.

Myslite na to, že aj my sme boli mladí.

Kukučka surovo vytrhol svoje rameno z mojej ruky.

- Choďte stadiaľto do čerta! Čo sa miešate do mňa! Som džentlmen a viem, čo je moja povinnosť.

Naháňal hrôzu, ako bežal k prístavbe postavenej bokom, hrudník sa mu vzdúval ako nejaký mech, vrazil do dverí s veľkým treskom a zmizol so sekerkou a lampášom.

Uvažoval som o tom, že by bolo hádam lepšie stadiaľto bziknúť, lebo dnes tu ešte môže niekto zomrieť násilnou smrťou, navyše kvôli mne, keď nečakane vyšiel z pitvora celkom pokojný, ba usmievavý, a sekerku oprel o dvere.

- Mali ste pravdu, - povedal veselo, - ale chvalabohu, nič sa nestalo. Posvietil som sa moje ženské, obe mladuchy sladko spia ako mlieko, aj moja nevesta, aj moja dcéra. Ale hniezdo malej Betky, mojej slobodnej dcéry, je prázdne. Ona sa vytratila na nejakú avantúru. Ale to je predsa niečo celkom iné. Nech sa malá žabka zabaví, - dodal láskavým hlasom.- Môžem vám povedať pane, že ste ma veľmi vystrašili. Ešte aj teraz ma zalieva pot. Ale toto som zasa ja nemohol nechať bez námietky.

- Bodaj ho, zdá sa, že pokladáte za väčšiu chybu, ak si z kopýtka vyhodí nevesta ako dievča.

- Prirodzene, sir. Lebo nevesta nesie manželovo meno a počestnosť ženy je cťou mena, a česť je zasa majetok. So cťou nie sú žarty, sir. Dievča však nepatrí nikomu. Jej zálety nikomu neublížia. Nevesta je už v chomúte (vy ste to nazvali chomútom), z neho nesmie vyraziť, ale dievča ešte nie je v chomúte, tak ani nemôže vyraziť z niečoho, v čom nie je. Ak to robí dievča, hovoríme, že si užíva sveta, ak nevesta, tak hovoríme, že zhrešila. Ak Betka raz bude žena, aj ona bude musieť byť verná svojmu manželovi. Je to vec cti. Ale čo robí slobodná, nad tým múdry človek privrie oči. Každý kôň bol raz žrebcom, vyskakoval a vystrájal, preháňal sa v zakázanom, kým ho nezapriahli.

Teraz sa už Mr. Kukučka zvŕtal ako prepelica, zakrátko zobudil Tobiho, vysokého chlapíka, ktorý trochu napádal na pravú nohu, potom pohľadal potrebné veci, nástroje a pobrali sme sa smerom, skadiaľ sme počuli zvuk rohu.

Cestou som sa veľa vypytoval na obyvateľov Samoty Jork, na ich vnútornú organizáciu života, či majú kňaza, učiteľa, notára. Mr. Kukučka povedal, že majú všetko, ale v jednej osobe. Najali si nejakého vyobcovaného vzdelaného človeka, ktorý je vlastne zverolekárom, ten učí deti, lieči zvieratá aj ľudí, ten koncipuje kúpnopredajné zmluvy a rozličné podania na vrchnosť, v nedeľu zasa káže, ale nie v kostole, lebo kostol nemajú, ale pod veľkým stromom (kde sa mali stretnúť milenci), ale nie na témy prevzaté z Biblie. zadávajú mu ich sami obyvatelia. Napríklad teraz, lebo sa blížia vojenské odvody, v nedeľu text kázne hovoril o tom, aké sú tie spôsoby, ktorými sa chudobný človek môže vyhnúť tomu, aby ho odviedli.

Keďže padla zmienka o pamätnom veľkom strome, Mr. Kukučka poslal dopredu Tobiho a s dôvernou žoviálnosťou, ale zároveň so živým záujmom sa vyzvedal o mužovi, ktorý zahasil kahanec svätej Márie a tam čakal na Betku.

- Nevidel som ho dobre. Bol vysoký, to je isté.

- Hm. Na našej samote je veľa vysokých mužov. Nevšimli ste si niečo také, čo by poskytovalo istý oporný bod?

- Ale niečo som si všimol.

- Nemohli by ste mi to povedať?

- Postrehol som, že v ušniciach má krúžky.

- Aha! - zabručal Mr. Kukučka, akoby prišiel na to, kto je to, a potom dlho krútil hlavou. - Teda tak, teda tak! Hm. Ďakujem, sir.

Medzitým jednostaj hučal roh, ani Lehelova trúba¹⁰ nezvučala hlasnejšie, navyše čoraz bližšie a bližšie. Z vrchu zvaného Blanka zavanul silný vietor a začal zmetávať čierňavu z nebeskej klenby.

Teraz sme napredovali naisto a raz-dva sme boli pri voze. Pán Bazový mával klobúkom a hodne zďaleka vykrikoval: „Tu sme, tuto sme!“ Vladárske množné číslo používal preto, lebo sám sa rátal medzi kone.

Dvaja Kukučkovci sa horlivo pustili do provizórnej opravy osi, zatiaľ im Matej Bazový svietil lampášom a kone veselo chrúmali ovos. I ja som už dostal hlad a chvatne som siahol po mošne, ale nič som nenašiel ani v nej, ani v čutore. Pri svetle lampáša som si všimol oči pána Bazového, stáli mu akosi veľmi nakríž, škľabil sa a prisahal, nech sa zaraz zmení na smolu, ak nie je pravda, že všetko zjedla a vypila mátoha, on sa toho ani nedotkol.

Trvalo slabú pol hodinu, kým Kukučkovci povoz opäť spojazdnili.

- V poriadku, - povedal starší Kukučka a vysvetlil, kadiaľ máme ísť, aby sme sa dostali späť na hradskú.

- Myslíte, že os vydrží, kým dôjdeme do Poľovného?¹¹ (Tam býval major Palojtai.)

- Keby to more dovolilo, pane, mohli by ste dôjsť trebárs aj do San Franciska, - upokojil ma po anglicky Kukučka mladší.

- Tobi hovorí iba po anglicky, - poznamenal starec, - ale teraz už začína aj „povedať“ po slovensky, lebo som mu to prikázal: „Synak Tobi, zapamätaj si, že sme Maďari alebo ký ďas, tak sa nauč aspoň po slovensky.“ Ale už aj ideme, sir.

- Nuž, nech vás teda Boh žehná, - povedal som a podával ruku Kukučkovi. - Naozaj ste mi urobili veľkú láskavosť, nikdy na to nezabudnem, a keď raz zablúdite do končín mojej dediny, nezabudnite ma navštíviť. Áno, áno, veľmi ľutujem, že vás nemôžem ponúknuť dúškom vína, ale tá prekliata mátoha...

Mr. Kukučka mi odtisol ruku a od syna si vypýtal cigaretu, zapálil si ju a prehovoril takto:

- Veľmi pekne ďakujem za láskavé pozvanie, sir, ale mám rád, keď účty, debit a kredit,¹² sú vždy vyrovnané. Už mám raz takú povahu. Time is money. Čas sú peniaze, sir, a práca je čas a námaha. Preto sa teda láskavo so mnou vyrovnáte, však?

- Čo som dlžen?

Kukučka si obzrel povoz, potom pozrel na hodinky, nato sa zdalo, že počíta, napokon suchým hlasom povedal:

- Celý postup, práca a materiál spolu sú tri doláre a dvadsať centov čiže prerátané na naše peniaze šestnásť korún.

- Veľa, - poznamenal som prekvapený a nie celkom bez hnevu.

- Zamyslite sa, sir, že máme ročné obdobie nocí, a uvedomte si, že ste ma vytrhli

z prvého spánku. Druhý spánok by bol o celý dolár lacnejší. Nie je to veľa, pane, hovorím to na svoju česť, nie je to veľa, a je v tom aj cena sviečky, ktorá zhorela v lampáši.

Veľa alebo neveľa, čo iné som mohol robiť, ako vytiahnuť z vrecka šestnásť korún a podať Kukučkovi, ale on mi odtisol ruku s kôpkou peňazí.

- Ešte vždy nie sme vyrovnaní, sir. Lebo v tejto sume je len to, čo ja požadujem. Vy

ste mi však cestou poskytli takú dôležitú informáciu o spomínanom mužovi, ktorú oceňujem približne na dolár štyridsať centov; možno, že má väčšiu cenu, možno, že menšiu, ale ja ju oceňujem takto, takže to možno odrátať. Potom zostáva dolár osemdesiat centov čiže deväť korún.

Tentoraz deväť korún už prevzal a priateľsky mi potriasol ruku.

- All right¹³, sir.

- V Amerike ste sa stali stelesneným obchodníkom. Všetci ste takí?

- Jorčania sú všetci takí, sir. Poďte tadiaľto aj spiatočnou cestou, navštívte nás, sir.

- Nehodláte sa viac vrátiť do Ameriky,

- Nemyslel by som, - povedal a medzitým pozbieral svoje nástroje a podal Tobimu, aby ich niesol. - Záleží na tom, či niekto z nás nebude potrebovať nejaké peniaze. Inak dosť ich odchádza, ďalšie a ďalšie húfy.

- Obdivuhodné, že ich neodradzuje tá hrozná cesta.

Mr. Kukučka mykol plecami, pred odchodom sa obrátil a s veľkým duševným pokojom povedal:

- Hľa, tie peniaze, ktoré počas stáročí veľkí páni rozhádzali po svete, teraz my, chudobní sedliaci, musíme postupne po častiach poznášať. Je to tak, pane. Good bye!¹⁴

Ešte som chcel odpovedať, zišla mi na myseľ nejaká trpká myšlienka, ale vtedy jeho postavu už pohltila hmla a tma.

Az Újság (Noviny), 25. dec. 1906

Preložil Karol Wlachovský

¹ V pôvodine po latinsky: more patrio.

² Aj v pôvodne po slovensky. Bližšie neidentifikovateľné toponymum.

³ Aj v pôvodine po slovensky.

⁴ V pôvodine kurzívou v slovnom tvare „mantoha.“

⁵ Aj v pôvodine po slovensky.

⁶ Po anglicky: „Práve som zahasil kahanec. Cítil som, že prídeš, moja milá.“

⁷ Po anglicky: „Čakáš dlho?“

⁸ V pôvodine: „P. York“ Písmeno P. je zrejme skratkou anglického slova „port“ (= prístav).Narážka na to, že z bývalého Uhorska prisťahovalci do Novej zeme prichádzali cez New York.

⁹ Po anglicky: „Čo je? Kto je?“

¹⁰ Lehel, vodca staromaďarských nájazdov do západnej Európy. Podľa legendy pred

smrťou si vyžiadal svoj slávny roh, aby na ňom ešte raz naposledy zatrúbil.

¹¹ V pôvodine zrejme fiktívny (kvázi slovenský) názov Polovin.

¹² Vyznačené aj v pôvodine.

¹³ Po anglicky: „V poriadku.“

¹⁴ Po anglicky: „Dovidenia.“

LuNo-Archív:

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=6093

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=1481

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=4115

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=1574

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=2879

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=1557

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=4516

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=2326