L. Galić G. Papučkovi ● Priateľstvo nezomiera

Pred 20 až 30 rokmi sa rozvinula spolupráca našich literátov s inonárodnými, najmä slovanskými autormi, ktorá neraz prerástla do priateľstva.

Na rozhraní sedemdesiatych a osemdesiatych rokov sa v kultúrnom živote Slovákov v Maďarsku diali významné udalosti. My, slovenskí literáti, sme mali už za sebou úspešnú antológiu básní a krátkej prózy Výhonky (1978) a práve nám vyšla zbierka básní venovaných deťom, pekná knižočka Fialôčka, fiala. Prebieha príprava založenia slovenskej literárnej sekcie. Preberáme skúsenosti od Nemcov, ktorí takúto sekciu majú už od r. 1971, aj od južných Slovanov, ktorí si ju založili r. 1979. Naše snaženie, aj vďaka podpore predsedu tlačového výboru Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku Michala Krajčíka, bolo úspešné. Na zakladajúcom zasadnutí 6. mája 1981 jedenásť členov založilo Literárnu sekciu DZSM.

V týchto rokoch vznikla a postupne sa utužovala aj spolupráca s inonárodnými, najmä slovanskými (chorvátskymi a srbskými) autormi, ktorá neraz prerástla do priateľstva. Vtedy som začal prekladať básne zo zbierky juhoslovanských básnikov U kolo (Marko Dekić, Stipan Blažetin, Ljubinko Galić), ale aj od Nemky Valérie Kochovej, potom prišiel na rad Rumun Lucian Magdu a maďarskí autori (Sándor Weöres, Mihály Váci, József Utassy a ďalší). Navzájom sme si prekladali básne a predstavili sme svojich priateľov vo svojej tlači: napr. ja Marka Dekića a Ljubinka Galića v Ľudových novinách, oni zase mňa a moje básne v časopise Narodne novine. Bola to veľmi plodná, osožná spolupráca. Robili sme to veľmi radi a priateľské vzťahy medzi nami existujú dodnes.

Veru tak, existujú dodnes. Napriek tomu, že s Ljubinkom Galićom sme sa 26. augusta 1983 museli navždy rozlúčiť. Nie však duševne, iba telesne. Duševne naše priateľstvo pretrváva, lebo zomrie len ten, na koho sa už nikto nepamätá.  Na Ljubinka Galića sa pamätajú mnohí,. Všetkým jeho priateľom, ale i tým, ktorí ho nemali možnosť poznať, venujeme nasledujúce riadky.

Ljubinko Galić

sa narodil v báčskom Santove (Hercegszántó) 20. januára 1922. Otec Vojislav bol známy vojenský krajčír, kým matka Mária, rodená Ďurićová, pracovala v domácnosti. Srbskú cirkevnú základnú školu vychodil v rodnej obci a gymnázium v neďalekom mestečku Baja. Už ako mládenec sa rozhodol ďalej študovať na Bohosloveckom seminári Svätého Arsenija v Sremskej Karlovici a Novom Sade. Po ukončení seminára sa vrátil do Maďarska. Začas bol učiteľom v Novom Sentivane pri Segedíne. Pred koncom druhej svetovej vojny bol tajomníkom Národného výboru v Santove, potom bol tajomníkom okresného výboru Antifašistického frontu Slovanov v Baji, neskôr sa stal organizačným tajomníkom tejto politickej organizácie v Maďarsku. Po uzavretí manželstva s Agatou Žužićovou zo Santova bol r. 1946 vysvätený za kňaza v baranskej obci Borjad, kde nejaký čas slúžil. Neskôr bol premiestený do rodného Santova, kde bol farárom do konca života. V období Rákošiho diktatúry (1950-1954) bol politickým väzňom v Segedíne, Vacove a Tatabani. Keď sa vyslobodil z väzenia, pokračoval slúžiť Bohu, svojmu národu a poézii. Manželka predčasne zomrela (1968), takže sám vychoval päť detí - troch synov a dve dcéry. Je zaujímavé, že všetci traja synovia si vybrali povolanie kňaza.

Gregor Papuček

Literárna tvorba

Poézia Ljubinka Galića je romantická, najviac naňho pôsobili Branko Radičević a Jovan Jovanović Zmaj. O jeho poézii spisovateľ Petar Milošević z Budapešti napísal: „Ljubinko Galić je typický predstaviteľ básnickej generácie píšucej koncom 50. rokov. Jeho v podstate nežný a tichý lyrický hlas k svetu i k sebe samému sa prelieva do bezprostrednej básnickej výpovede. Podobne, ako ostatní básnici tejto generácie, ani tento do seba uzavretý, intímny básnik neodolal imperatívu buditeľstva; nie raz a nie bez pečate hlbokej úprimnosti sa postavil do pozície národného (národnostného) barda.“ V posledných rokoch svojho života Ljubinko Galić písal i básne, ktoré predpovedajú rozchod s dovtedajšou romantickou poéziou. Ljubinko Galić bol vynikajúci autor básní pre deti. Možno povedať, že je jediný srbský básnik v Maďarsku píšuci pre deti. Ljubinko Galić patrí k tým málopočetným srbským spisovateľom v Maďarsku, ktorí nemajú samostatnú zbierku. Jeho básne sú publikované v tzv. srbo-chorvátskych periodikách v Maďarsku, ako sú Narodne novine, Narodni kalendar a budapeštiansky týždenník Srpske narodne novine.

Antológie

● U kolo (Budapešť 1969)

● Sunčana polja (Budapešť 1980)

● Na drugoj obali (Valjevo Beograd 1984)

Jeho tvorba sa v mnohom podobá mojej. Naše priateľské vzťahy spočívali na vzájomnej úcte. Jeho pamiatku chráni u mňa aj jeho nasledujúci list.

Santovo (Hercegszántó), 3. 12. 1980

Vážený pane!

Z úcty k Vašej práci - básnickej tvorbe - som napísal báseň, venovanú Vám, Gregorovi Papučkovi. Uverejnená bola v časopise Narodne novine, spolu s mojimi šiestimi básňami. Predpokladám, že ste ju videli.

S úctou Vám posielam na pamiatku jeden „domáci výtlačok“.

Želám Vám šťastie pri tvorbe mnohých pekných básní, dobré zdravie a úspešnú prácu.

S úctou

Ljubinko V. Galić