Zoltán B. Valkán ● Génia nikto nechápe

Človek, ktorý by nechcel vo svojom bližšom alebo i vzdialenejšom okolí v niečom vyniknúť, je idiot - hovorieval si v duchu Matej Bomba. Odmalička vždy chcel byť celkom inakší, ako napríklad jeho bratia a sestry alebo neskôr spolužiaci.

Ako školák si to už dokázal aj jasne určiť: cítil sa byť talentovanejší než iní, a čo je dôležitejšie, aj povolanejší vykonať niečo zvláštne, neobyčajné v nejakej oblasti umenia alebo trebárs aj vedy. Slovom, chcel žiariť!

Maťo bol vari už piatak či šiestak, keď učiteľ kreslenia presvedčil rodičov, aby ho prihlásili do výtvarného krúžku, lebo ho pokladal za skutočne nadaného. Rodičia, celí natešení, zapísali ho do najlepšieho krúžku v meste, ktorý viedol jeden známy a uznávaný sochár. Malého Mateja Bombu však, ako sa ukázalo, výtvarníctvo vôbec nezaujímalo. Už po prvej hodine sa rozhodol viacej sa tam neukázať. Otec ho zmlátil, ale matka sa ho zastala. Keď nechce, nechce! Veď je ešte fafrnok a talent predsa nezmizne ako duch, študovať môže neskôr. Ale chlapča nezaujal ani hudobný, ani nijaký iný krúžok. Ani sa nenazdali a školské roky boli preč. Nestal sa sochárom, ani hudobníkom, ale ani vedcom. V skutočnosti ničím nevynikal. Uchytil sa iba ako administrátor v jednom malovýrobnom priemyselnom družstve. Čo iné by však bez vysokej školy aj mohol robiť? Ani len neuvažoval nad tým, či má ísť na vysokú školu. Bol rád, že horko-ťažko zmaturoval. Chcel zarábať a nie študovať.

Túžba vyniknúť nad všetkými prinajmenej v kruhu svojich známych v ňom však naďalej pretrvávala. Začal písať básne. Dnes už sám nevie, kedy vlastne prvýkrát uchopil pero do ruky a napísal svoju prvú báseň. Tak sa mu marí, že bol už stredoškolák. Áno, pred maturitou, keď sa bifľoval známe verše slávnych básnikov, keď jeho najobľúbenejším čítaním boli životopisy chýrnych umelcov. Odvtedy aj on píše a píše ako pomätený. Po práci zriedkavejšie, podmienky nie sú vhodné, ale po nociach, keď deti aj manželka už spia a v byte zavládne pre jeho nervy tak prepotrebná tíš, nik mu nemôže zabrániť, aby svoje hlboké myšlienky nepretavoval do veršov. Pravda, často ho kvária pochybnosti, či vôbec niekedy aj iní pochopia jeho slová. Inokedy, a to dosť často, je presvedčený, že je jedným z najväčších doposiaľ ešte neobjavených a neuznaných básnikov.

Manželka ho časom začala podvádzať a na pracovisku sa na neho pozerali ako na dajakého debila, prinajmenšom ho považovali za čudáka. Predstieral roztržitosť, aby zakryl rozpaky, ale v skutočnosti v duchu skladal verše a vykresával nové rýmy.

Po nociach ho trápili neznesiteľné bolesti hlavy, ale on im statočne vzdoroval. Proti týmto strašným útrapám nebral žiadne tabletky, lebo veď aj v životopisoch slávnych umelcov sa často dočítal, že tomu ináč ani nemôže byť: umeniu musí človek obetovať všetko. Ak treba, aj zdravie.

Nastali časy, keď plodil jednu báseň za druhou. On pritom chudol, stával sa čoraz priezračnejším a aktovka v jeho ruke oťažievala od rukopisov, čo do nej pchal. Niekedy, obyčajne v krčme, vybral z nej niekoľko svojich výtvorov a predniesol ich rozjareným kompánom. Treba uznať, že jeho poézia a hlavne jeho recitácie mali spravidla úspech. Tieto priateľské uznania mu dobre padli a posmelili ho zaklopať na dvere redakcie mestských novín. Tam ho prijali veľmi láskavo, ponúkli mu stoličku a trpezlivo vyčkali, kým z aktovky pomocou zaslineného ukazováka nevyhrabe niekoľko básní. Dvaja mladší redaktori sa pustili do čítania ponúkaných rukopisov s nestrojenou vážnosťou na tvári, pričom si neraz aj pohmkávali a naostatok, ako milo ho prijali, tak sa s ním aj srdečne rozlúčili. Pri podaní rúk na chodbe ho nezabudli povzbudiť:

- Ak budete mať novšie básne, prosíme vás, pošlite nám ich poštou. Budeme sa im tešiť...

Už bol na ulici, keď mu v hlave náhle svitlo a na tvári primrzol úsmev, s ktorým ešte dobre naladený odchádzal z redakcie. Tí sopľoši ho vlastne prefíkane vyhodili z redakcie, uvedomoval si trpkú skutočnosť. Vzbĺkla v ňom priam vražedná nenávisť voči nim a cítil, ako mu od hanby až uši horia. Takto ponížiť človeka! On hlupák! Mohol si to vopred domyslieť! Veď veľkých básnikov, tých ozaj veľkých, nikto nechápe! Tu na ulici, ešte pred redakciou sa zaprisahal, že keby ho čo aj kolenačky prosíkali, v živote už neprekročí prah tej žobráckej redakcie. Nech ich šľak trafí tam kde sú! Tí trochári ani páru nemajú o tom, čo je poézia, dobrá poézia!

S ťažkou aktovkou v ruke, so sklonenou hlavou a ovisnutými plecami kráčal ako zrobený po namáhavej práci pomaly domov

Doma ho čakala manželka vyparádená v letných šatách, najkrajších čo mala. Skúmavo si ju premeriaval očami.

- Daj pozor na deti, ja musím ísť na kurz, - riekla rozhodne.

- Na aký kurz? A takto neskoro? - spýtal sa pochybovačne neistým hlasom.

- Čo ťa to môže zaujímať? Je to normálne doškoľovanie na pracovisku... odborné... povinné, - dodala s miernym úškrnom na tvári. Vzápätí uchopila do ruky kabelku a rýchlym krokom sa vytratila z izby. Ostala po nej príjemná vôňa akéhosi parfumu.

Matej Bomba nenašiel v kuchyni žiadnu večeru, takže sa pustil do varenia ryžovej kaše. Keď ju s mliekom, cukrom a troškou soli dovaril, bohato ju posypal kakaom. Jediné jedlo, ktoré vedel navariť ešte z čias, keď on varoval deti. A ešte krupicovú kašu, čo pripravuje podobne ako ryžovú. Tieto jedlá mali deti rady a jemu sa tiež neprotivili. Pre umelcov je predsa dôležitejšie tvoriť než vyvárať bohvieaké náročné jedlá alebo chodiť niekde hodovať. Čo umelec, to askét, hovorieval si pri takýchto príležitostiach.

Navečerali sa. Hlavou básnika už vírili nové verše, hľadal k nim vhodné rýmy. Na deti, ktoré sa lyžicami bili po hlavách, celkom pozabudol.

- Už aj do postele! - zrúkol, až sa sám vyľakal. Vzápätí mu však v ušiach zazneli také básnické obrazy ako: blankytné nebo, tichý vánok, škoda, že neprichádza spánok…

Deti zahnal do postele bez toho, aby sa okúpali a umyli si zuby, ešte im aj pohrozil, ak nezatvoria zobáky, bitka ich neminie.

Konečne nastalo vytúžené ticho. Náš básnik zhrozený pri pohľade na zúfalý neporiadok, čo ostal po deťoch v izbe, sa na chvíľu spamätal. Párkrát si zhlboka vydýchol a snažil sa rýchlo pozbierať ponožky, nohavice, tričká, bielizeň, rôzne hračky rozhádzané všade navôkol. Medzitým sa v duchu modlikal, aby ho neopustila múza, kým si opäť sadne za stôl k papieru.

Začal písať. Blankytné nebo, tichý vánok…

Manželka ho nadránom našla spať so sklonenou hlavou na stole. Rozstrapatené, zapotené mastné vlasy mu napoly zakryli vychudnutú, strhanú tvár. Pod mužovou tvárou bol popísaný papier, na ňom čerstvé dielo, najnovšia báseň. Ju však ani táto, ale ani predchádzajúce vonkoncom, ale vonkoncom nezaujímali.

- Choď si ľahnúť do postele, ty nešťastník! - durila muža súcitne a mierne ho džugla do chrbta, aby sa pozviechal.

- Čo je? Čo sa deje? - zdvihol zmútený pohľad na ženinu tvár.

Neodpovedala. Náhlym krokom prešla popri ňom, aby si ešte aspoň na hodinku, na dve uložila do postele svoje po doškoľovaní uťahané telo.

Ilustrácia: Bernadett Lakatosová

Stalo sa, že si na Mateja Bombu spomenul známy kumpán z krčmy a pozval ho do nejakého literárneho spolku. Konali sa tam neviazané besedy, vymieňali sa názory na literatúru a hlavne členovia spolku tu otvorene navzájom hodnotili svoju tvorbu. Na rad prišiel aj Matej Bomba. Pokritizovali dve jeho básne. Práve tak úprimne a dobromyseľne, ako to robili v prípade hociktorého člena spolku. Matej Bomba však kritiku neprijímal, bojoval o každé-každučké slovíčko, o všetky prirovnania, nehovoriac o básnických obrazoch, metaforách či rýmoch. Neustúpil. Nie a nie. Jemu nech nikto nehovorí, čo je dobré a čo zlé, lebo ak niekto pekelnými mukami, krvou a potom tvorí, tak to je on! Koho bolí tak neznesiteľne hlava ako jeho? Kto sa potí toľko po nociach nad papierom ako on? Nech mu ukážu aspoň jediného takéhoto človeka. Takého čo by sto rokov žili beztak nenájdu. Čo vedia títo, čo je tvoriť, čo je vytvoriť umelecké dielo? Zelenáči! Kde majú oni toľko životných skúseností ako má on? Nikde! Tak ako môžu oni vedieť viac ako on?

Členov literárneho spolku prekvapila tvrdošijnosť a neústupnosť Mateja Bombu, a preto ho aj nechali na pokoji. Nikto sa ho nikdy viac ani len neopýtal, či priniesol novú báseň. Debatovali naďalej medzi sebou, posudzovali svoje literárne pokusy. Nechali ho nevšímavo bokom, čo však náš básnik tiež zle znášal. Skákal iným do reči, silou-mocou chcel posudzovať práce nových členov, väčšinou začiatočníkov. A keď si v diskusii aj vynútil slovo, hoci argumentoval triezvo, racionálne, z ich kyslých tvárí mohol vyčítať, že jeho pripomienky tu nikoho absolútne nezaujímajú. Netrvalo dlho a Matej Bomba zareagoval. Nikomu nič nepovedal, iba jednoducho zdrhol a nikdy viac sa v spolku ani len neukázal. Odchádzal v presvedčení, že tamtí sa jemu veru nevyrovnajú, nesiahajú mu ani po členky. Sú to neprajníci, závidia mu talent a najmä jeho na významné udalosti tak bohatý a pestrý život. Namiesto toho, aby objavovali umelecké hodnoty jeho tvorby, tárali o nejakom pravopise a nejakých neadekvátnych rýmoch. Čo s takýmito ľuďmi? On si s nimi veru jednoducho nevie čo počať.

Matej Bomba si po odchode zo spolku dodatočne priznal, že s ničím iným ani nepočítal. Predsa vie, v akej dobe žijeme. Táto práve tak ako predchádzajúce svojich veľkých synov nechápe. Napriek tomu však, verný svojmu presvedčeniu, po nociach vytrvalo písal a písal. Úprimne ľutoval iba jedno, že sa nedožije, keď poprední činitelia budúcich pokolení mu pri jeho hrobe v pokľaku a so sklonenou hlavou úctivo vzdajú hold a vysoko ocenia jeho nevšedné umenie. V duchu už aj teraz jasne vidí svoj budúci dôstojný pamätník, na ktorom nebude chýbať ani velikánsky vavrínový veniec a kvety nikdy neuschnú.

Náš básnik čoraz častejšie chodil do pivničnej vinárne a svojim veselým spolustolovníkom, ktorých hladinu alkoholického opojenia vždy dôverne poznal, zavše niečo z čoraz ťažšej aktovky s citom zarecitoval. Tu mal vždy úspech, za ktorý sa vedel aj odvďačiť. Keď inak nie, aspoň jedným - dvomi rundami obľúbeného streku.

Po takýchto vydarených večeroch so slzami v očiach kráčal tichou nocou domov a podvedome sa oddával svojím dojatím vyvolávaným vidinám. Uprostred tichého parku plného košatých stromov a ozdobných kríkov uzrel úctyhodne veľkú sochu básnika, v ktorom s prekvapením postupne spoznával seba. Sochu, ktorá sa mu podobala, umelec vytvoril zrejme podľa jeho fotografie alebo len podľa predstavy o ňom. To by nebolo šťastné riešenie, uvažoval Matej Bomba. Nasledujúce pokolenia by si predsa zaslúžili pravú, autentickú sochu, prinajmenej jeho vernú bustu. To ho viedlo k tomu, že jedného rána navštívil starého priateľa, ktorý po celý svoj doterajší život kresal náhrobné kamene, čiže podľa toho musel byť sochársky dostatočne zručný. Dohodli sa, že kamarát vytvorí bustu, aby nasledujúce generácie nemali problémy s jeho hodnovernou podobou a plastickým zobrazením. Cenu za toto sochárske dielo však básnik považoval za nehoráznu, čo však nedal najavo. Škrípal síce zubami, ale s úsmevom na tvári prikývol. Ide predsa o pravú a pôvodnú bustu, ktorá postupom času nadobudne neoceniteľnú hodnotu.

Po troch či štyroch týždňoch kamenár ukázal básnikovi sadrový odliatok, s ktorým bol objednávateľ veľmi spokojný. Páčil sa mu. Videl pred sebou úmernú, chudú, ale vážnu tvár s vpadnutými očami, ktorú zdobili riedke dlhé vlasy sčesané dozadu. V plastike videl vydarenú bustu žoviálnej, inteligentnej osobnosti, a preto nečudo, že ju uložil na to najvhodnejšie miesto, do svojej skrine. Denne si ju potom viackrát otvoril a samoľúbo obdivoval seba samého.

x

Každý štvrtok večer, keď sa Matej Bomba s ťažkou aktovkou v ruke vracal domov, žena ho už čakala vyparádená vo svojich najkrajších šatách.

- Daj pozor na deti, ja musím ísť na kurz, - riekla už dobre nacvičeným rozhodným hlasom a pritisnúc kabelku k hrudi sa rýchlo vytratila z izby. Ostala po nej príjemná vôňa parfumu.

Matej Bomba v tej chvíli iné robiť ani nemohol, iba sa pustiť do varenia ryžovej kaše.