(Staro)Nový pohľad na prózu Pavla Kondača

Každý z nás si v skrinke pamäti nosí zážitok, či už významný alebo zanedbateľný, na ktorý nezabudne, aj keby chcel. Pre mňa takým zážitkom ostane chvíľa, keď som kedysi v sedemdesiatych rokoch na redakčnom stole jedného bratislavského vydavateľstva uzrel objemný rukopis.

Meno autora mi bolo známe. Približne v tom čase sme totiž s básnikom Milanom Krausom ako externí redaktori spracovávali zborník Výhonky (1978), v ktorom jedným z piatich autorov (troch básnikov a dvoch prozaikov) bol aj Pavol Kondač, nuž a meno tohto slovenského prozaika z Maďarska bolo aj na titulnej strane onoho objemného rukopisu, ktorý mal názov Hrboľatá cesta a ktorý napokon na Slovensku nevyšiel.

Dodnes mám v sebe nepríjemný pocit z premárnenej príležitosti a dodnes si myslím, že po básnickej prvotine Paľa Bohuša Život a brázdy, ktorá vyšla na Slovensku počas vojnových rokov (Košice 1943), knihe rozprávok Pavla Bujtára Lesní muzikanti (Košice 1978) a dvojknihe Ondra Štefanku a I. M. Ambruša Dva hlasy (Bratislava 1977) to mohlo byť práve literárne dielo slovenského spisovateľa z Maďarska, ktoré by bolo prvý raz uzrelo svetlo sveta v Bratislave. Nestalo sa tak. Našťastie neuberá to z hodnoty Kondačovho diela, iba upozorňuje na našu nezriedkavú nedostatočnú citlivosť k príležitostiam, o ktoré prichádzame pre vlastné pretrvávajúce podceňovanie (povedzme jemnejšie: nedoceňovanie) národnostnej literatúry. Aj preto sa stalo, že prvý román slovenského spisovateľa z Maďarska si nemôžeme zaknihovať ako prejav našej žičlivosti.

Pre viacerých čitateľov, zrejme aj pre tých súčasných, Pavol Kondač bol a ostane známy najmä ako redaktor Našej slobody, respektíve šéfredaktor Ľudových novín. Beletriu spočiatku tvoril akoby pomimo, písal poviedky, črty. Na stránkach časopisu, ktorý redigoval (ale aj v Nášom kalendári), sa objavovali jeho poviedky a úryvky z väčších prozaických celkov. Jeho vstup do literatúry (ako prozaika-beletristu), pravda, rátame od vydania spomínaných Výhonkov a potom zbierky krátkych próz (čŕt, poviedok) Onemelá izba (1983), po ktorej nasledovali romány Hrboľatá cesta (1984) a Neskorý návrat (1987). Tým sa vlastne bibliografický výpočet Kondačových knižných diel končí, nekončí sa však naša povinnosť z nového zorného uhla zhodnotiť ich miesto a význam pre slovenskú literatúru, a to nielen v Maďarsku.

Pred rokmi, keď vychádzali Kondačove diela, intenzívne som sa venoval ich literárnokritickému hodnoteniu. Čítajúc dnes svoje texty z tých čias zisťujem isté podlžnosti voči tomuto autorovi, keďže ani mne sa asi nepodarilo dostatočne pomenovať jeho umelecký prínos, ani ja som nevedel odolať zdôrazňovaniu „národnostnej motivácie“ (služba národnosti bez primeraného akcentovania okolitého kultúrnospoločenského kontextu), ktorá mala byť prvoradým východiskom umeleckej tvorby. V prípade Kondačovej prózy bol takýto prístup o to ľahší a prirodzenejší, že tento spisovateľ sa aj sám celkom spontánne hlásil k povinnosti literárne zobrazovať život svojej národnosti. Azda najpresvedčivejšie (a najúprimnejšie) to dokumentujú jeho slová zo záložky románu Hrboľatá cesta: „O čo sa usilujem svojou prozaickou tvorbou? V prvom rade o to, aby ju čítalo čo najviac príslušníkov slovenskej národnosti. Im všetkým venujem svoj román, no v prvom rade dolnozemským Slovákom, veď som písal o ich živote. Mojím ďalším cieľom bolo prispieť umeleckým slovom k sebapoznaniu svojej národnosti, čo pokladám za jeden z najzávažnejších pilierov bytia Slovákov v Maďarsku. A prispieť - aj keď skromne - k zachovaniu a rozvíjaniu našej materinskej reči, ktorá je alfou a omegou upevňovania národnostného povedomia… Moje životné krédo spočíva v tom, že nielen fyzická prítomnosť na tomto svete je zárukou plnohodnotného bytia, a že len rešpektovanie duchovných potrieb dáva človeku pocit plnosti existencie… Dúfam, že vás o tom Hrboľatá cesta presvedčí.“

Týmito slovami, pravdaže, mohol Kondač pokojne uvádzať aj svoju prvú knihu Onemelá izba, ktorú by sme v istom zmysle mohli pokladať aj za súčasť akéhosi autorovho prípravného tvorivého obdobia, keď sa už sústreďoval na písanie svojich románových diel. (V antológii Pramene, 1982, popri štyroch poviedkach uverejnil aj úryvok z Hrboľatej cesty a výňatok z pripravovaného rukopisu tohto románu nachádzame aj v Onemelej izbe pod názvom Kameň zahodený.) Kondač v svojich krátkych prózach akoby testoval životnú realitu, nosnosť a aktuálnosť témy, ale aj vlastné autorské predpoklady na umeleckú tvorbu, nuž a keďže pre toto všetko bol žáner črty či poviedky pritesný, napokon zákonite musel myslieť na román, v ktorom ako žánri sa našiel a dnes môžeme zopakovať - úspešne. Onemelá izba však bola dobrou prípravou aj pre čitateľa, ktorý poviedky do nej zaradené mohol vnímať ako určité avízo o tom, čo možno od ich autora očakávať, dávali mu príležitosť konfrontovať svoju životnú skúsenosť s obrazmi v zrkadle, ktoré nastavoval spisovateľ. Kondač ani v tomto smere nesklamal. Prózy Onemelej izby sú národnostne čisté a ľudsky presvedčivé. Hoci už sa z nich vytráca čas nádeje, čas beznádeje ich ešte neovládol (i keď napríklad hrubé vystúpenie lekára proti slovenčine starej ženy-pacientky v nemocničnej epizóde je prizákerný úder a má aj svoje historické konotácie). Ostatne Kondač ako spisovateľ, ale ani ako novinár, redaktor a človek nemával sklony k hádzaniu flinty do žita, o čom nás presvedčí aj nové čítanie jeho poviedok, najmä však románov, ktoré mu ponúkli priestor na takmer neobmedzené odkrývanie - a rozkrývanie - ľudských príbehov.

Hrboľatá cesta aj Neskorý návrat napriek istým odlišnostiam predstavujú rovnako moderné literárne diela. Koncepčnosť autorovho prístupu k transformácii života do umeleckého tvaru, ktorou sa v nich Kondač predstavuje, spočíva aj v tom, že kým v Hrboľatej ceste objektívne faktory života pôsobia na osudy jednotlivcov, z nich (a od nich) sa odvíjajú jednotlivé dejové sekvencie, dramatizmus epizód, v Neskorom návrate hrdina rozprávania (a rozprávač) cez optiku svojich subjektívnych pocitov a videnia sa vyrovnáva so životnými situáciami, pritom v prvom aj v druhom prípade ide o legitímne autorské postupy svedčiace o tom, že autor vedome volí vnútornú postupnosť (od objektívneho k subjektívnemu a naopak), až sa natíska otázka, čo by nasledovalo, keby sa autor uviedol i ďalšou príbehovou (a reflexívnou) literárnou mozaikou... Priestor, žiaľ, nedovoľuje pokračovať v týchto úvahách (čitateľ však podrobnejší ponor do obsahu a štruktúry Kondačových románov nájde v mojej knižke Literárna tvorba Slovákov z Dolnej zeme z roku 1994, s. 50-53), a tak ešte aspoň pripomeňme: Kondačove romány dokumentujú nielen zrelosť jeho národnosti, ale aj - ba azda najmä - jej hlboké korene. To je základ, na ktorom možno budovať literárne aj v reálnom živote. Kondač vystihol dušu svojho národnostného spoločenstva a to povznieslo jeho prózu. (Vedomie príslušnosti k národnosti je pre Kondačove postavy dôležitá aj preto, lebo im pomáha zotrvávať vo vlastnom kultúrnom pôvode, teda i ľudskej jedinečnosti, dáva im možnosť nesplynúť s amorfným celkom, so svojím väčšinovým inoetnickým okolím. Artistnosť či publicizmus sú už len sprievodnými javmi a nevyhnutnými realizačnými prvkami, ktoré spisovateľ využíval zručne a na prospech svojej práce.

Dnes, po odstupe mnohých rokov, jasnejšie vidíme aj širšie dolno-zemské literárne okolnosti, za ktorých Kondačove knihy vznikali a vychádzali. Išlo o obdobie, keď vojvodinskí slovenskí autori intenzívne upozorňovali na nástup novej modernej generácie (realistická tvorba už zohrala svoju úlohu vo vývine ich literatúry, platilo to na diela J. Čajaka, J. Čemana, P. Grňu, M. Kriváka, ale sčasti aj J. Kopčoka a ďalších), v rumunskom prostredí z realistickej línie vybočovali D. M. Anoca aj Š. Dováľ, a tak na porovnávanie sa ponúkal - tamojší tiež prvý slovenský - román Pavla Bujtára „Agáta“ z roku 1982. V nasledujúcich rokoch, nesporne aj ako reakcia na nedostatočný záujem Slovenska, silnela potreba rozvinúť spoluprácu medzi dolnozemskými literátmi, čiže dolno-zemský slovenský literárny kontext sa stával realitou. V čase, keď sa existencia a životaschopnosť tohto kontextu naplno konkretizovala (povedzme, obnovením vydávania Dolnozemského Slováka v roku 1996, vydavateľskými aktivitami rumunských Slovákov, ale aj v rámci rozličných spoločných podujatí), Pavol Kondač vlastne už nepublikoval, čo, pravda, neznamená, že aj nepísal a že jeho dielo nezohrávalo úlohu pri formovaní (a udržiavaní) duchovnej klímy onoho obdobia (myslím v prvom rade na 90. roky uplynulého storočia), veď dolnozemskú slovenskosť najnaliehavejšie cítime práve v jeho diele (čo platí aj na prózu Michala Hrivnáka) a dnes môžeme povedať aj to, že jeho spôsob prezentácie tohto fenoménu je aj zo súčasného hľadiska akceptovateľný, ináč povedané, že Kondač presne vedel, ako pristupovať k národnostnej téme, ktoré udalosti života využívať na tvorbu románovej reality, v čom sú národnostné osudy literárne nosné a podobne. Aj preto sú jeho literárne výpovede poznačené výraznou patinou umeleckosti.

Pri súčasnom zamýšľaní sa nad Kondačovou románovou tvorbou, pri jej reflektovaní a aktuálnej interpretácii nemôžeme nespomenúť napríklad i prózy Pavla Závadu, alebo aspoň román Jadvigin vankúšik (1997), ktorý je situovaný do podobného (dolnozemského) prostredia (Slovenský Komlóš) ako Kondačove diela (v prvom rade Sarvaš), neveľké sú rozdiely v rozsahu zobrazovaného času, v životných javoch, zásadne odlišná je azda len technika realizácie. (Azda akceptovateľná bude na tomto mieste zmienka aj o ďalšom slovenskom, vlastne slovensko-maďarskom dvojjazyčnom pokuse o román: z dolnozemského Pitvaroša čerpal námet Michal Bernula pre knihu Prekliate časy - Elátkozott idők, Veľké Úľany 1998.) Závada pri písaní svojho románu úspešne využíval to, čo by sa autorom pred rokmi vyčítalo (postmoderné postupy v kompozícii, v psychológii postáv, v práci s jazykovým materiálom atď.). Som si však istý, že nielen povedľa Závadovej prózy by sa aj Kondačovým prácam pri ich súčasnej prezentácii dostalo viac pozornosti, pretože tento čas je - z pozitívneho i negatívneho hľadiska - vnímavejší k národnostným otázkam a osudom (respektíve tieto otázky sa prejavujú vypuklejšie, otvorenejšie). A myslím si aj to, že na pozadí vývinových zmien, ktorým sa v uplynulých rokoch nevyhli ani národnostné literatúry, oveľa zreteľnejšie by vynikli klady Kondačovej tvorby, brilantnosť práce so slovom (povedané s L. Sziklaym: využívanie „svojskej chuti“ slovenských nárečí), zmysel pre detail, pôsobivosť epizód, nevyhýbanie sa politickým problémom a témam, schopnosť dostávať do súladu jazykové zvláštnosti tamojších slovenských enkláv s požiadavkou uplatňovania spisovnej slovenčiny ako hlavného kritéria umeleckosti (zaujímavé boli napríklad úvahy Rozálie Čipkovej o jazyku Kondačovej prózy, uverejnené v ĽN 1. 5. 1986). Dnes už pokladáme za prirodzené, že každé spoločenstvo si vymieňuje právo na „vlastný“, svojím prostredím poznačený a formovaný „spisovný“, teda vlastne literárny jazyk; v čase, keď vychádzali aj Kondačove diela, takáto prax bola fakticky nežiaduca). O Kondačovom románe Hrboľatá cesta podnetne píše Katarína Maruzsová vo svojej dizertačnej práci.

Najmä románové diela Pavla Kondača (a to nielen v „zrkadle“ vyššie spomínaných skutočností a premien) aj dnes môžeme čítať ako aktuálne umelecké výpovede, ktorým z pútavosti a výpovednej hodnoty nič neubrala ani ich dobová podmienenosť či autorove sklony k tradičnému realizmu. Všetci sme deťmi svojej doby a pre literatúru platí to isté. Súčasná kultúrna realita však má jednu zaujímavú črtu: sám pre seba si ju nazývam návratným elementom (syndrómom). Súčasný človek totiž pod tlakom dnešnej „zrýchlenej“ konzumnej doby rád siaha po umení minulých rokov a nezriedka zisťuje, že veľa „starých“ umeleckých diel hodnotovo vysoko prevyšuje dnešné „hviezdne“ (superstar) spotrebné výtvory nadľahčované duchovnou „vyprázdnenosťou“ a stavajúce na vonkajších efektoch. Platí to na (populárnu) hudbu, filmové i televízne umenie, prečo by to nemalo platiť na literatúru? Kondačova próza poteší ľudského ducha príbehom, myšlienkami, autorskou zaujatosťou. Národnostné sa v nej stretá (a prelína) s ľudsky univerzálnym. Je to próza o ľudských prehrách a víťazstvách. Dolná zem v Kondačovej próze sa stáva dejiskom udalostí (radostí i trápení) veľkého ľudského sveta (a národnostného v ňom).

Peter Andruška