_______________

Autorská činnosť Alexandra Kormoša je rozmanitá. Okrem poézie pre dospelých a pre deti sa venuje aj prekladaniu z maďarskej poézie do slovenčiny a naopak. (…) Samostatnou knižkou veršov sa predstavil v roku 1981. Vyšla pod názvom Polyfónia v budapeštianskom Vydavateľstve učebníc a obsahuje autorove pôvodné verše aj preklady. Náš čitateľ sa s Kormošovou tvorbou mohol stretnúť prostredníctvom Československého rozhlasu, Slovenských pohľadov, Matičného čítania, Romboidu, Slovenska, Irodalmi Szemle a Új Szó.

Básnická zbierka Plamene jazyka je prvou príležitosťou komplexnejšie a bližšie sa zoznámiť s tvorbou tohto svojrázneho básnika. Kniha predstavuje Kormoša v širokom zábere jeho tvorivých záujmov a možností ako nespútaného lyrika, tvrdohlavo idúceho za vlastnou predstavou funkčnosti poézie a jej výrazových podôb. (…)

Kormoš zostáva dôsledne vážny vtedy, keď hovorí o otázkach rodného jazyka a o povinnosti zachovať si ho a rozvíjať ako najcennejší klenot národnej kultúry. V tomto je zajedno s Papučkom, no kým u tohto básnika aj ďalšia rovina jeho tvorby (prírodná lyrika, ľúbostné básne a podobne) úzko súvisí s rodnými končinami okolo Pilíša, a teda so slovenským etnikom, zatiaľ Alexander Kormoš je otvorenejší voči krajine v najširšom zmysle slova, a tým aj voči všeľudským problémom. (…) Kormošovo videnie sveta je zložité, čo prirodzene zvyšuje nároky na básnickú transformáciu videného a poznaného. V úsilí čo najúplnejšie sa zmocňovať námetov, ktoré mu ponúka život, a problémov, ktoré ho znepokojujú, volí si medzi slovenčinou a maďarčinou podľa toho, kedy sa mu ktorý jazyk vidí adekvátnejší na vyjadrenie myšlienok a básnických obrazov. S podobnou praxou sa medzi mladšími básnikmi stretáme povedzme aj u I. Fuhla. Dvojjazyčnosť nie je ničím mimoriadnym napríklad ani u vojvodinských slovenských básnikov, ktorí píšu po slovensky, ale svoje verše tvoria a publikujú aj v srbčine. (V. Hronec, P. Bohuš, V. Benková a iní).

Aký je tematický okruh Kormošových básní? „Prekrásne horí plameň jazyka, vo vatre ducha praskajú slová”, píše v úvode sonetu Polyfónia, a my dodajme, že plameň jazyka a vatra ducha tvoria kruh, ktorý permanentne zviera básnikovo vnútro a rozpaľuje jeho myšlienkové zdroje. Z tejto vyhne, z tohto „podnecovania plameňov relatívnych právd, od ktorých sa rozhorí vatra absolútnej pravdy”, (ako mi bol A. Kormoš pred časom napísal do svojej prvej zbierky), vychádza všetko, čo je pre tohto básnika dôležité. Kormoš, nepokojný a znepokojujúci, humorom a satirou vyháňajúci z pohodlia ľahostajnosti sa výsostne zaangažúva do všetkého, čo ovplyvňuje ľudský život. Jeho hľadanie pravdy, aj keď neraz ostáva v rovine všeobecných úvah, je sympatické najmä vtedy, keď ho autor približuje cez osobný zážitok. Tak je to napríklad pri rozsiahlej básni Koľko je hodín? Účinok tejto básne sa prehlbuje tým, že evokovanie hrozby totálneho zániku pripomína zmysel a hodnotu obyčajných vecí.

Je zaujímavé, že v Kormošovej poézii niet lyrických obrázkov, ani prírodnej scenérie. Básnik všetko – prírodu, lásku, vzťahy k rodičom, rodnému kraju, materčine, vlasti – podriaďuje jedinému zámeru: vypovedať o svete a človeku syntetizujúco, v protikladoch a súvislostiach. Básnik prirodzene vie, že hľadať pravdu znamená vychádzať z ľudských vzťahov a z vlastného miesta medzi ľuďmi. Je citlivý na rany, ktoré utŕžil od života, no z nich vyvodzuje ponaučenia ústiace do irónie, až sarkazmu, do vzdoru a zaťatosti. A jednako čo ako rozporný sa vidí básnikovi tento svet, volá po porozumení a zhode, po veľkorysosti a vzájomnej úcte medzi ľuďmi.

Peter Andruška