Podnetom pre uverejnenie prvých prekladov básní Attilu Józsefa na stránkach slovenských periodík sa stala až správa o jeho tragickej smrti. Maďarský básnik premožený biedou a duševnou chorobou sotva tridsaťdvaročný sa 3. decembra 1937 vrhol pod kolesá nákladného vlaku. Mal vtedy za sebou už sedem básnických zbierok a jeho tvorbe sa po rokoch zaznávania začalo dostávať primeraného uznania.

V Československu boli osobnosť a poézia Attilu Józsefa známe za jeho života najmä v kruhoch tu žijúcich maďarských spisovateľov. Začiatkom tridsiatych rokov začínali poznávať a uznávať jeho dielo aj tí slovenskí spisovatelia, ktorí sa dostávali do kontaktu s maďarskými autormi počas svojich návštiev v Maďarsku. E. B Lukáč sa napríklad zoznámil s ním roku 1933 na jednom zo stretnutí spisovateľov, usporadúvaných na byte Antona Straku, tlačového atašé Československého veľvyslanectva v Budapešti, na ktorom sa zúčastnili aj ďalší mladí maďarskí autori, ako Aladár Komlós, János Berda, András Simon, László Sáfáry a iní. E. B. Lukáč svoje pozitívne dojmy zo stretnutia opísal v článku Maďari novej tváre?, uverejnenom v časopise Politika. ”Každý z nich má za sebou niekoľko zväzkov veršov, o ktorých musíme sa raz obšírnejšie zmieniť.“ (LUKÁČ, E. B.: Maďari novej tváre? Politika, 3, 1933, č. 73, 15. apríla 1933).

Lukáč svoje predsavzatie neuskutočnil, hoci naďalej sledoval tvorbu Attilu Józsefa. István Andreánszky vo svojom článku, napísanom po Józsefovej smrti spomína, že keď v druhej polovici tridsiatych rokov navštívil Lukáča na byte, videl na jeho stole poslednú Józsefovu zbierku. Pre poznanie tvorby Attilu Józsefa v širšom slovenskom kultúrnom prostredí však priniesla základný obrat až jeho smrť. Tragická udalosť vzbudila značný ohlas v spisovateľských kruhoch a stala sa podnetom pre vznik prvých slovenských prekladov z jeho lyriky i niekoľkých článkov, oboznamujúcich čitateľov so základnými faktami jeho života a hodnotiacich jeho predčasne uzavreté dielo.

Prvá, do slovenského jazyka preložená báseň, ktorá vyšla pod Józsefovým menom, nie je jeho pôvodnou prácou, ale jednou zo strof ľudovej pastierskej tanečnej piesne, ktorú si básnik zvolil za motto svojej zbierky Medvetánc (Medvedí taniec, 1934). Vysádzanie kurzívou a umiestnenie na samostatnej strane ho graficky jednoznačne odlišuje od pôvodných básní. Jeho žánrové označenie Pastiersky taniec udáva József v zátvorke pod štvorverším.

Bezprostredne reagujúc na tragédiu, ktorá sa stala v Balatonszárszó, E. B. Lukáč prebásnil motto a pod názvom Básnikom ho začiatkom roku 1938 uverejnil v orgáne Spolku slovenských spisovateľov Slovenské smery umelecké a kritické. Na smrť Attilu Józsefa poukazoval kríž pred jeho menom. Lukáčom vymyslený názov povýšil štvorveršie na akýsi básnický odkaz, na umelecké posolstvo mŕtveho básnika. E. B. Lukáč ho za svojho života uverejnil ešte trikrát v antológiách Na brehu čiernych vôd (1943), Záhrada útechy (1949) a Spoveď Dunaja (1976). Vždy ako preklad pôvodnej Józsefovej básne. Stal sa tak pôvodcom jedného literárneho mýtu, ktorý sa húževnato tradoval ďalej. Podľahol mu aj Valentín Beniak, ktorý vo svojej antológii z maďarskej lyriky 20. storočia Večerná blýskavica (1957) uverejnil pod názvom Pastiersky taniec ako pôvodnú Józsefovu báseň. Zo slovenských prekladateľov jedine Ján Smrek zachoval jeho pôvodný charakter motta, keď ho vo svojom výbere z Józsefovej lyriky Nie ja volám (1952) uvádza pred cyklom básní Medvedí taniec v grafickej úprave zodpovedajúcej maďarskému vydaniu. Z jeho článku A műfordítás és titkai (Umelecký preklad a jeho tajomstvá), napísanom roku 1962 do jubilejného dvanásteho čísla literárneho mesačníka Kortárs pri príležitosti dvadsiateho piateho výročia básnikovej smrti však vyplýva, že ho tiež považuje za pôvodnú Józsefovu báseň.

Vráťme sa však do čias, poznačených čerstvými dojmami z otrasnej udalosti. Aj literárny a umelecký mesačník Elán sa poklonil pamiatke Attilu Józsefa prekladom jeho básne Rejtelmek (Záhady) z cyklu Flóra. Pretlmočil ju Lukáč a dal jej názov Flóre. Čierny rámček okolo autorovho mena a kríž pred ním oznamovali, že navždy opustil rady živých.

Voľba dvoch preložených básní charakterizuje Lukáčov vtedajší vzťah k dielu Attilu Józsefa. Nepriťahovali ho jeho básne so sociálnou tematikou, ale jednak v romantickej a neoromantickej poézii často frekventovaný motív zostupu do podsvetia a jednak ľúbostná lyrika. Z neskorších prekladov tejto vkusovej orientácie zodpovedali básne Čisté srdce (Tiszta szívvel) a Pieseň (Ringató). Lukáča zaujali aj Józsefove kontemplatívne, pritom vnútornými protirečeniami preniknuté básne, ako V čo veríte? (Miben hisztek?) a Len ten nech číta (Csak az olvassa). Register prekladov tematicky dopĺňa ešte báseň Moja matka (Anyám), korešpondujúca s Lukáčovým súcitom s chudobnými. Vo vydaní antológie zo svetovej poézie Záhrada útechy z roku 1949 týchto šesť básní je výsledkom Lukáčovej prekladateľskej aktivity z tvorby Attilu Józsefa. V úvode antológie zásady výberu formuluje nasledovne: ”Vyberal som to, čo sa ma dotklo, tak ako kvety - na prechádzke.“ (LUKÁČ, E. B.: Záhrada útechy. Liptovský Sv. Mikuláš 1949, s. 8.) Ako o tom svedčí antológia Spoveď Dunaja (1976), v nasledujúcom štvrťstoročí preložil ešte ďalšie štyri básne. Sú to Drevorubač (Favágó), Pastier svíň (A kanász), Mráz (Fagy) a Nádenníkova balada (Bérmunkás-ballada), napospol diela ostrej sociálnej kritickosti a revolučného ducha. Zmena tematickej orientácia je symptómom zmien, ktoré medzitým nastali v prekladateľovom myslení a v jeho vkuse.

E. B. Lukáč narába s textom originálu neraz pomerne voľne, pričom nie vždy mu ide o adekvátne pretlmočenie jeho významu. Rytmický pôdorys a rýmový vzorec sa miestami snaží zachovať vynechávaním alebo pridávaním slov a slovných spojení. Nepostupuje pritom vždy dosť citlivo, nezohľadňuje atmosféru alebo štýl pôvodiny. Niekedy podstatne modifikuje obrazovú náplň, a tým aj význam niektorej časti pôvodného textu. Občas vznikajú aj významové posuny z nepochopenia niektorej metafory, vyjadrujúcej revolučnú myšlienku, ktorá sa potom vytratí z prekladu.

Prekladateľská prax E. B. Lukáča, obsahové a formálne modifikácie v jeho prebásneniach môžu vyvolávať určité námietky a výhrady. Nemožno mu však odoprieť prvenstvo v propagácii diela Attilu Józsefa v Československu. Zohral pri tom pozitívnu úlohu nielen ako prekladateľ, ale aj ako redaktor mesačníka Slovenské smery umelecké a kritické. Na jeho požiadanie napísal do tohoto časopisu mladý maďarský novinár István Andreánszky rozsiahly hodnotiaci článok pod výstižným názvom József Attila, básnik, ktorý zutekal zo života. Na rozdiel od neskoršieho článku Attilu Brezányho v literárnom a kritickom mesačníku Nové slovo Attila József (Brezány, A.: Attila József. Nové slovo, l, 1939/40, č. 9-10, s. 245-249.), ktorý Józsefovo dielo hodnotil zo svetonázorových hľadísk jemu cudzích, Andreánszky správne vystihol ideový obsah jeho tvorby. A zatiaľ čo A. Brezány vyššie cenil umelecké kvality Adyho poézie, Andreánszky primerane vyznačil Józsefovo miesto a význam vo vývine maďarskej lyriky.

Brezány spolu so svojím článkom uverejnil aj preklady troch Józsefových básní: Diamant (Gyémánt), Vidíš? (Látod?) a Hľa, už som našiel domovinu (Ime, hát megleltem hazámat). Voľné verše nekládli väčšie nároky na Brezányho, preložil ich adekvátne. Viazaná forma tretej básne však už znamenala náročnejšiu úlohu a prekladateľov úspech bol len čiastočný.

Začiatkom štyridsiatych rokov začal prekladať z lyriky Attilu Józsefa aj Valentín Beniak. Roku 1940 uverejnil v Eláne krátko za sebou Veľkomestá (A nagy városokat), Siedmy (A hetedik) a S čistým srdcom (Tiszta szívvel). Tieto tri básne spolu s dvomi pretlmočeniami Lukáča z konca tridsiatych rokov umožnili R. Szalatnaimu, aby v antológii z modernej maďarskej lyriky Na brehu čiernych vôd (1943) popri významných autoroch, sústredených okolo literárneho časopisu Nyugat a niektorých ďalších súdobých lyrikoch dostal primerané miesto aj Attila József. Zostavovateľ chce mať vo výbere ukážku aj z jeho revolučných básní, a preto požiadal Jána Poničana o pretlmočenie básne Drevorubač (Favágó). Tento však svoju úlohu nezvládol uspokojivým spôsobom. Poničan totiž kľúčové slovo básne, synonymum „tőke“, ktoré v maďarčine znamená kmeň stromu aj kapitál, preložil len v jeho prvom význame. A tak Drevorubač v prvom slovenskom preklade vyšiel ochudobnený o svoje ideové posolstvo, ktoré mu dal autor.

Poézia Attilu Józsefa sa slovenským čitateľom zaskvela v plnosti svojho ideového bohatstva, tematickej mnohostrannosti a umeleckej pôsobivosti až začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia. Zaslúžil sa o to rozsiahly výber, ktorý v preklade Jána Smreka vyšiel roku 1952 pod názvom Nie ja volám. Druhé vydanie výberu rozšírené o preklad básne Óda čitatelia dostali do rúk roku 1964. A nakoniec, roku 1978 vyšli dve tretiny týchto pretlmočení v Prekladoch Jána Smreka vo veľmi honosnom susedstve s básňami Villona, Puškina, Petőfiho a Adyho.

Kniha Nie ja volám obsahuje takmer deväťdesiat básní a básnických cyklov. Predstavuje štvrtinu poézie Attilu Józsefa a väčšinu jeho zrelých diel. Zo všetkých slovenských prekladateľov tohoto maďarského lyrika Smrek podal kvantitatívne najväčší výkon. Závažnosť jeho prekladateľskej práce znásobuje fakt, že jeho preklady sú aj kvalitatívne najhodnotnejšie. Pravda, úroveň pretlmočenia obsahu a umeleckých vlastností formy originálu má aj uňho rôzne stupne.

Jeho preklady sú kongeniálne najmä v prípade básní, inšpirovaných poetikou ľudovej piesne. V nich takmer bezo zvyšku pretlmočil všetky obsahové a formálne prvky originálu v ich organickej jednote (Chudákova milá, Medvedí taniec a iné). To isté možno povedať o preklade voľných veršov.

V iných sa mu však nie vždy podarilo úspešne sa vyrovnať s Józsefovými svojskými, hutnými, novátorskými obrazmi a metaforami. Jeho riešenie býva zavše na úkor myšlienkovej presnosti básne, jej citovej či pocitovej plnosti, svojráznej atmosféry. V básni Smršť (Förgeteg) napríklad nevedel nájsť adekvátne slovné spojenie pre metaforu „fekete vadezüst“ (doslovne: čierne divoké striebro) a celému prekladu chýba dynamika, ako aj jasná myšlienková a obrazová logika originálu.

Ján Smrek si uvedomoval nedoriešenosť tejto prekladateľskej úlohy. Aj po desiatich rokoch hovorí o nej vo svojom už spomínanom článku Umelecký preklad a jeho tajomstvá: ”Pamätám sa, keď som začal prekladať, totiž prebásňovať báseň Smršť, dupkom mi stávali vlasy…Taká je to obrazná reč, že aj rodený Maďar jej porozumie ťažko. Akiste ju pochopí citom, ale skús to vysvetliť zrozumiteľnými slovami cudziemu čitateľovi, ktorý ťa o to požiada. A v umeleckom preklade práve to je dôležité: neoslabiť báseň.“ (SMREK, J.: A műfordítás titkai (Umelecký preklad a jeho tajomstvá). Kortárs, 6, 1962, č. 12, s. 1826.)

Interpretačná schopnosť a obrazotvorná invencia J. Smreka najčastejšie zoslabne vtedy, a to súvisí s hranicami jeho vlastnej poézie, keď má pretlmočiť charakteristickú atmosféru periférie, robotníckeho prostredia, respektíve interpretovať svetonázorový, ideový obsah obrazov, metafor a symbolov, ktoré s nimi súvisia.

Józsefovo videnie sveta, spoločnosti a jednotlivca, jeho revolučná viera, myšlienky a city, organicky prestupujú mnohé jeho básne, ich obrazový systém. Niektoré ich aspekty alebo súvislosti však Smrek nepostrehol, a preto ich nevedel adekvátne pretlmočiť. Napríklad v tretej strofe básne Robotníci (Munkások) Attila József pojmovo presne definuje a zároveň obrazne konkretizuje vysoký stupeň vykorisťovania robotníckej triedy, keď píše: ”A munkabér a munkaerő ára, cincog zsebünkben, úgy megyünk haza.“ (Mzda je cena za pracovnú silu, piští v našich vreckách, tak ideme domov.) Smrek to interpretuje nasledovne. ”Piští mzda nám vo vačkoch, keď berieme sa z práce…“

Preklad je nepresný. Mzda v ňom nie je definovaná terminológiou politickej ekonómie. Zotrel tým jednu z charakteristických štýlových čŕt poézie Attilu Józsefa, organické včleňovanie pojmov, kategórií a zákonov z niektorých vedných disciplín do obrazového tkaniva svojich básní. Prekladateľ miestami zmenšuje aj obrazovú konkrétnosť originálu. Tak v poslednej strofe tejto básne vynechal vložené oslovenie „-elvtársaim!-“ (-”súdruhovia moji“-). Ukážeme, aké to má dôsledky pre umeleckú konkretizáciu básne vo vedomí čitateľa. Oslovenie „-elvtársaim!-“ v origináli navodzuje predstavu konkrétneho, sociálne určeného poslucháčstva, ako aj predstavu básnikovej postavy, obracajúcej sa k svojmu publiku a nakoniec predstavu živej recitácie. Bez neho sa preklad ochudobňuje obsahovo aj štýlovo.

Významové a štýlové posuny však väčšinou súvisia so špecifickosťou jazyka originálu a cieľového jazyka, alebo s požiadavkami viazanej reči. Avšak vďaka Smrekovmu majstrovstvu len zriedkavo vedú k podstatnejším významovým zmenám. Nemožno hovoriť ani o výraznejšom poklese umeleckej hodnoty a estetického účinku preložených básní. Dôverné poznanie oboch jazykov a literatúr a vysoká úroveň prekladateľského majstrovstva sa u Smreka spája s úctou k autorovi i k jeho dielu a so snahou maximálne verne pretlmočiť význam a tvar originálu. ”Nedovolil som si, aby som schybil hoci i len pôdorys básne Attilu Józsefa, ba, čo viac, moje preklady musia odzrkadľovať celú hudobnosť, krvný obeh, tlkot srdca originálu, naostatok aj ich vôňu a chuť. Lebo to všetko je stavebným prvkom poézie, ktorá je hodná tohoto mena.“ (Tamže, s. 1827.)

Prekladateľská práca J. Smreka má vo vzťahu k dielu Attilu Józsefa aj priekopnícky charakter. Pred uverejnením slovenského výberu Nie ja volám vyšlo len okolo šestnásť, aj to nie vždy umelecky najhodnotnejších slovenských pretlmočení Józsefových básní, ktoré dávali o maďarskom básnikovi len torzovitý obraz. Chýbali z neho niektoré dominantné znaky, najmä jeho revolučnosť, a črty básnika, mysliaceho aj v kategóriách moderných prírodných vied. Jeho dovtedajší portrét bol ochudobnený aj o rozmer moderne cítiaceho tvorcu plného vnútorného napätia a sváru, ktorý načrel do všetkých oblastí a zákutí duše človeka 20. storočia. Z hľadiska relatívne komplexného videnia osobnosti a diela Attilu Józsefa znamenal teda Smrekov súbor prekladov základný medzník.

Dôležitý moment predstavuje aj z hľadiska širokej publicity, ktorú otváral dielu tohoto maďarského básnika. Prostredníctvom dvoch vydaní knihy Nie ja volám a rozsiahleho výberu z nej v Smrekových Prekladoch - ktoré spolu predstavujú 9700 výtlačkov - mal možnosť zoznámiť sa s tvorbou tohoto vynikajúceho predstaviteľa maďarskej lyriky prvej polovice 20. storočia a zahĺbiť sa do jej myšlienkového bohatstva, citovej vrúcnosti i krásy veľký okruh čitateľov. Ich počet rozširovali aj básne uverejnené časopisecky, v učebniciach a v literárnych čítankách.

Nakoniec nie zanedbateľným aspektom Smrekovho prínosu je aj fakt, že veľkým profesionálnym majstrovstvom a vysokou umeleckou úrovňou svojich pretlmočení stanovil veľmi tvrdé normy pre všetkých budúcich prekladateľov tohoto básnika.

Po Jánovi Smrekovi k poznaniu Józsefovej lyrickej tvorby medzi Slovákmi najvýznamnejšie prispel básnik Valentín Beniak. Jeho prekladateľská činnosť začatá vo vojnových rokoch sa neobyčajne zintenzívnila bezprostredne po druhej svetovej vojne. Jej výsledkom je tridsaťosem preložených Józsefových básní, medzi nimi dva básnické cykly, Medaily (Medáliák) a Zamyslený (Tűnődő). Uverejnil ich však až roku 1957 v antológii Večerná blýskavica spolu s prekladmi básní Endre Adyho, Mihálya Babitsa, Gyulu Juhásza, Dezsőa Kosztolányiho, Árpáda Tótha a Gyulu Illyésa.

Približne dve tretiny Beniakových prebásnení z diela Attilu Józsefa sa prekrývajú so Smrekovými prebásneniami, čo umožňuje porovnať výsledky ich prekladateľskej práce. Rozsah tohoto článku nedáva možnosť na systematickú a podrobnú analýzu prekladov, alebo na ich komparáciu. Urobili sme to na inom mieste. Na základe svojho predchádzajúceho výskumu však môžeme konštatovať, že obaja prekladatelia sa usilovali v maximálnej miere o transformáciu obsahových, štýlových a formových vlastností originálu. Nie vždy sa im však podarilo realizovať svoj zámer. Smrek aj Beniak vedia ťažšie preložiť niektoré Józsefove novátorské básnické obrazy a metafory, zvlášť tie, ktoré vyjadrujú jeho svetonázor a z neho vyplývajúcu životnú filozofiu i pohľad na spoločnosť. Sociálny pôvod a kruté životné podmienky, v ktorých Attila József žil v detských rokoch i neskôr, stotožnenie sa s osudom najbiednejších vrstiev mestského a vidieckeho obyvateľstva vyvolávali v ňom ilúzie o perspektívnosti marxistického riešenia spoločenských problémov. Prejavilo sa to v značnej časti jeho básnickej tvorby. Józsefovi slovenskí prekladatelia však mali odlišnú životnú filozofiu, čo im zavše zahmlilo pohľad na jeho poéziu. Inokedy zas kládli im určité prekážky osobitosti prijímajúceho jazyka a diferencie medzi poetikou maďarskej a slovenskej lyriky. Celkove však Smrek ich vedel úspešnejšie zvládať a dať svojim prekladom silnejší lyrický náboj.

Od vydania knižných prekladov Jána Smreka a Valentína Beniaka z diela Attilu Józsefa uplynulo niekoľko desaťročí. Vývoj slovenskej poézie, básnickej reči i básnického myslenia za toto dlhé obdobie postúpil ďalej. Zmenil sa aj čitateľ pôvodnej a preloženej poézie, jeho vkus a umelecké požiadavky. Zatiaľ však niet nových prekladateľov, ktorí by im umožnili prístup k ešte nepoznaným hodnotám Józsefovej poézie. Pri príležitosti sedemdesiateho piateho výročia narodenia Attilu Józsefa vyšli v pretlmočení Vojtecha Kondróta iba preklady dvoch jeho nedokončených básní: Nezlomilo ma šťastie (Nem ér szerencse) a V krajine mrazu (Zúgó fehér). K Józsefovej storočnici sa chystá rozsiahlejší výber z doterajších slovenských prekladov z jeho diela. Bolo by dobré, keby vzbudil záujem o jeho pretlmočenie v súčasnej modernej básnickej reči.

Karol Tomiš

.