Zoltán B. Valkán ● Balkón

Na balkóne nie sú mreže a nie je ani zabudovaný ako väčšina balkónov panelových domov. Odtiaľto, z ôsmeho poschodia, ani výhľad na malý tienistý park s košatými stromami a ozdobnými kríkmi neposkytuje Jánovi Trpilekovi radosť a potešenie.

Veď ako by mohol z takejto výšky, bez priameho dotyku velebiť tamtú zem dole? Napriek tomu zavše, keď bolo dobré počasie a keď sa mu nechcelo namáhať po toľkých schodoch dole do parku, radšej tu postával alebo skôr vysedával po celé dni, od rána až do skorého večera. Dnu zašiel až keď prišli z roboty domáci a volali ho k večeri. Starca vyháňa deň čo deň na balkón samota a túžba započúvať sa do monotónneho a zároveň tak upokojujúceho tlmeného šumu, ktorý sem dolieha i zo vzdialenejších dopravných tepien. Zavše tu dumá a rodiace sa myšlienky často pristihne na potulkách tým istým, už dávno vyšliapaným chodníčkom. Odkedy je tu, v tomto veľkomeste, v mysli ho ustavične kvári jedno-jediné - vtieravá výčitka, že ten rodinný dom veru nemusel predať a nemal sa ako kočovník presťahovať sem, k synovi a neveste.

„Otec, chceli by sme si kúpiť kúsok zeme pri Balatone, ale toľko peňazí nemáme,” čítal v liste od syna. „Možno by ste nám mohli práve vy pomôcť, tam je dom a spolu s Evou sme mysleli…” Nie, vtedy ani čuť nechcel o synových plánoch. A s týmto nesúhlasom bol s ním zajedno aj mladší brat, ktorý ho do poslednej chvíle ešte aj varoval. „Starý strom nepresadíš,” vravel. „To mesto je bláznivé, hlučné a k tomu, aby si ho človek ozaj obľúbil, až príliš veľké. Býva v ňom more ľudí a leží ďaleko za horami-za dolami, aj vták si zo trikrát oddýchne, pokým ta od nás doletí. A potom, čo by si tam aj robil?” dobiedzal otázkou. „Budeš iba trpeným darmožráčom, na osoh nikomu, ale naopak, každému len na ťarchu.“ Žiaľ, až teraz mu došlo, že brat ho čo i tvrdšími slovami napomínal v dobrom.

Syn, Ján Trpilek mladší, už dávno býva v meste. Osud ho sem zavial, presnejšie - zlákali ho sem stroje, pre ktoré sa od malička išiel zblázniť a po ktorých baží dodnes. Ešte ako decko, keď uvidel auto, rozbehol sa za ním zo všetkých síl a bežal, pokiaľ ho len videl. Daromne mu dával do rúk kosu a márne mu ukazoval, ako sa s ňou narába, syn iba mračil čelo, poškrabkával sa rozpačito za uchom a jeho robota nestála ani za fajku močky. Sedliačenie ho vonkoncom, ale vonkoncom nezaujímalo. A preto ho ani neprekvapilo, keď syn ako skoro len mohol z dediny zdrhol a stal sa vodičom z povolania.

Ján Trpilek, ako neraz v poslednom čase, bezradne postáva na balkóne. Tvár má vychudnutú, žltú, oči vpadnuté. Prihrbený, s ovisnutými plecami, sa daromne pozerá na náhliacich sa ľudí tam dole, na decká, hrajúce futbal a na pištiace dievčatá, čo sedia na lavičke oproti, na druhej strane parku. Iba pozerá, ale nevidí, nevníma, čo sa tam dolu deje. Ukazuje sa, že brat mal vo všetkom pravdu. Prvé, čo ho zavše na balkóne napadne je, že by mal odtiaľto odísť bez jedného slovka. Mal by napísať na kúsok kockovaného papiera iba stručne: „Odišiel som”. Ale kam by šiel? Veď možnosť návratu vlastne predal. Potom mu v ušiach opäť znejú bratove slová, počúva jeho argumenty a dáva mu za pravdu: „A myslíš si, že akurát ty tam budeš tým dôležitým človekom? Syn a nevesta si aj doteraz nažívali bez teba, a budú aj naďalej.“ Vtedy, keď ho takto varoval, jeho rozhodnutie už ovládol syn s nevestou, a neraz iba vzdychol: „Čo mám robiť? Volajú ma a potrebujú moju pomoc.”

Ilustrácia: Bernadett Lakatosová

Ten dom som predsa len nemal predať, uvažuje, a nemal som z neho odísť, veď v ňom som prežil celý svoj život. Dlhá reťaz spomienok sa mu vinie okolo hlavy. V mysli sa najprv ocitol v záhrade, v ktorej zanechal nie veľký, ale starostlivo obrobený vinohrad. Otelo, rizling vlašský, kadarku. Oči peknej stareckej tváre akoby boli na chvíľu ožili, keď si uvedomil, že čoskoro je tu zasa čas oberačiek a v prednej časti ich záhrady akoby sa usmievali zrelé, veľké strapce bohatej úrody stolového hrozna. Dobre si pamätá aj to, ako vedno s bratom naštepili na divé americké podpníky očká vzácnej Perly Čaby a Pokladu Panónie. Ej, to ale bolo hrozno, chrumkavé a pritom sladučké ako med! Ani okopávanie viniča nebolo natoľko namáhavé, celkom dobrá zábava, keď robili spolu, ako spokojná veselá rodina. Spomienka na kopačky mu na tvár vyčarí úsmev. Dobre si pamätá, keď syn Janko už dospieval, často sa s ním predbiehali, chceli jeden druhému dokázať, kto má väčšiu silu. Raz viedol on, raz syn, pričom obaja dychčali, ale usmievajúc sa pokračovali v okopávaní, až kým ich nezavolali ku stolu. Navždy tam ostali aj ovocné stromy, ktoré vysadili jeho starí rodičia a rodili trom generáciám. Nečudo, že mali už starobou pokrútené konáre. On týmto starým stromom vďačil za vynikajúcu slivovicu a hruškovicu, čo ho vedeli za skorého zimného rána vždy tak príjemne zohriať a dodať mu sily a chuť do práce, odvahu zdolávať aj tie najťažšie prekážky. Jeho veru do krčmy nikdy nič neťahalo, ani za mladi, ani v starobe. A nie náhodou, veď trúnku mal doma až-až, naviac nápoja to dobrého a čo bolo tiež veľmi dôležité, zadarmo. A potom tam boli aj hriadky. Hriadka za hriadkou s mrkvou, cibuľou, kalerábom, čo tak starostlivo obrábala jeho žena až do posledných síl. Až do smrti. Často, ba skoro vždy myslí na ňu. V jeho pamäti sú až dodnes jej svižné pohyby: má ju pred očami ako dojí kravu, s akou radosťou sa kochá v tenkých prúdoch teplého čerstvého mlieka, čo jej vystrekuje spod rúk. Potom ju vidí už v kuchyni, ako drží hrotok v rukách a cedí mlieko do mliečnikov. Jemu zavše chutila táto vlažná, spenená tekutina po precedení. Do mysle sa mu tisnú spomienky na tieto rána a na frištuky za kuchynským stolom. Po raňajších prácach okolo domu žena narýchlo vždy pripravila niečo teplé, škvareninu na cibuľke, praženú husaciu alebo kuraciu krv, trebárs mu aj navarila tvarohovú polievku alebo demikát. To boli ale časy!

Škoda bolo predať ten dom! Preveliká škoda!

 Ale keď syn a nevesta Eva ho natoľko prehovárali, až priam prosíkali. „Otec, uvážte, lepšie by vám bolo v meste. Aj rodina by bola pokope.“ Áno, spolu, to je pravda. Ale on by z nej trčal von ako klinec zo steny. „Načo vám je ten starý dom? V zime v ňom idete zamrznúť a v lete máte toľko roboty okolo neho, že k večeru vám už neostane sily ani poriadne sa umyť a aj to iba v studenej vode. Padáte do postele zničený, zmorený,” dohovárali mu. Spočiatku ho márne lákali útulnou kúpeľňou, v ktorej zo steny tečie horúca voda rovno do vane i umývadla, ktorou by si azda mohol liečiť aj boľavé kolená a možno by nemusel chodiť o palici. Líčili mu aj výhody ústredného kúrenia. To vám je boží dar, presviedčali ho, aj v zime bez toho, že by ste kúrili, môžete v košeli pozerať televízor. Že by sa nudil medzi štyrmi stenami? To je vylúčené, ubezpečovali ho. V kúte je televízor s viac ako dvadsiatimi programami. Zunuje sa mu jeden, prosím,  prepne si na druhý.

Ján Trpilek však spočiatku ani po týchto lákavých možnostiach nezatúžil. Bratovi dával za pravdu a bol mu vďačný, že ho varoval pred unáhleným rozhodnutím. Aj on sa bránil nielen citom, ale i rozumom. Veď akoby mohol odísť odtiaľto, kde pozná okrem tých najmenších každého, každý-každulinký kút dediny, každý strom i chodník v chotári. Aj jeho tu poznajú. A potom, tu má pochovanú ženu, k hrobu ktorej chodí každú nedeľu po svätej omši na cmiter. Niekedy tam zájde i v pracovný deň, aby sa s ňou v duchu poradil. Aj tá ho na svojej smrteľnej posteli vystríhala: „Nechoď ty odtiaľto nikam!” Vtedy jeho zrak úzkostlivo visel na jej perách a čakal, že mu povie viac, poradí dopredu na dlhé roky, čo a ako by mal robiť. Tušil, že to bude potrebovať! Ale ona mu iné vlastne ani nepovedala. Nie že by býval bezradný, no predsa len bolo lepšie, keď sa s manželkou poradil a keď ho aj ona posmelila v jeho rozhodnutiach. Keby odišiel, kto by opatroval manželkin hrob a hrob rodičov? Syn a nevesta sa ani vtedy nevedeli vžiť do jeho pocitov zodpovednosti zachovať ich pamiatku a zveľaďovať dedičstvo, ktoré mu tí pred ním zanechali. Nechápali nič, keď im pripomínal potrebu pridržiavať sa zvykov, spolupatričnosti k blízkym, osemdesiatštyri krížikov na svojom chrbte, choroby, záhradu, rizling vlašský. A daromne hovoril aj o vysokých horách, čo objímajú dedinu sťa matka svoje dieťa a o lesoch a lúkach, čo od ranej jari do súmračnej jesene ponúkajú svoje plody, rozličné huby a ovocie. Mladí si nevedia dostatočne oceniť to, že v jeho dome nikdy nebola núdza o huby, ani o čerstvé, ani o sušené. Kým mohol, bol vášnivým hubárom, dôverne poznal a zbieral toľko druhov jedlých hríbov ako široko-ďaleko málokto. Vstávať skoro a ísť zaránky na huby bolo pre neho rituálom, vášňou, ktorej sa plne oddával. Bol presvedčený, že medzi ozajstným hubárom a hubami existuje akýsi čistý vzťah a huby samé vycítia, kto si ich zaslúži, komu sa majú zviditeľniť.

Predaj domu odďaľoval ako sa len dalo. Už sa mu zdalo, že syn a nevesta akoby sa svojho úmyslu vzdávali. Táto jeho nádej sa však čoskoro rozplynula ako dym. Jedného dňa syn bez ohlásenia prikvitol a so žiariacou tvárou mu stroho oznámil:

- Otec, zohnal som kupca na dom! Kuknite, tu je aj preddavok, - vytiahol z vrecka objemnejšiu obálku. - Peniaze dáme do banky.

Ján Trpilek zdúpnel, stál ako soľný stĺp. Chvíľku mal v hlave úplne pusto. Až potom pochopil synove slová. Srdce sa mu rozbúchalo ako zvon, ruky a nohy sa mu natoľko roztriasli, že si musel sadnúť.

- Ani hrozno som neobral, aj ovocie je ešte na stromoch, - namietal nesmelo a bolo mu tak smutno a otupne, že by sa bol najradšej rozplakal.

- Ničoho sa nebojte! - predstieral syn dobrú náladu. - Ovocia a vína vám kúpim toľko a takého, koľko a akého len chcete. No ale poďme baliť, Eva nás už netrpezlivo vyčkáva…

Balkónové dvere zavŕzgali, starec vyrušený zo zadumania obrátil zvedavo hlavu. Od prichádzajúcej nevesty si vypočul malú výčitku:

- Otec, čo tu stojíte ako svätý za dedinou? Poďte, spolu sa navečeriame! - riekla a usilovala sa o mierny úsmev na tvári.

Jánovi Trpilekovi sa večerať akosi nechcelo. Darmo sa niesla nad stolom prenikavá vôňa hovädzieho perkeltu s čerstvo varenými zemiakmi. Pýtal si iba vlažné mlieko a hrianku, ktorú si tenulinko natrel maslom. Všetko núkanie bolo daromné, nič iné nechcel.

- Akosi nemám chuť do jedla, - vyhováral sa.

Doma o takomto čase už býval dávno v posteli. Ani sám nevie, prečo tomu bolo tak, ale po západe slnka ho zavše prepadla ospanlivosť. Často si podriemal aj sediačky, no ak si ľahol, akoby mu nejaká tajomná sila počarovala, spánok mu uletel. Teraz však každou bunkou tela túži po posteli. Poprial domácim dobrú noc a utiahol sa do svojej izby. Nebola to ani len malá izbička, ale pôvodne jedálny kút bez okna a dvier, ktorý oddeľovala od kuchynky hustá ľanová záclona. Ľahol si na gauč, čo celkom vyplnil miestnosť. Ani stolička sa sem už nezmestila, nieže skriňa. Akonáhle zatvoril oči, už mal istotu, že bude bdieť do rána. Dlhočizne dlho sa na gauči iba hniezdil, jeho telo nenachádzalo primeranú polohu. A navyše, aj hlava ho rozbolela. V poslednom čase po večeroch sa mu v hlave pravidelne ozývala tupá bolesť a nepomohli ani pilulky, čo mu dávala nevesta.

Starec okolo polnoci konečne zaspí. Je doma, zhovára sa s mladším bratom, s ktorým sa navzájom často navštevujú. „Nechoď do toho mesta... budeš iba darmožráčom...” počúva bratov hlas. Vzápätí sa ocitne pri synovom aute, chcel by doňho nasadnúť, ale nohy ho neposlúchajú, ako keby ich mal z olova. Vyľakane sa prebudí. Odrazu ani nevie, kde je. V byte vládne ticho, dusno a tma, ako na dne horúceho pekla. Na niekoľko minút aj zadrieme, ale opäť sa prebudí. V polospánku sa mu hlava krúti a cíti v nej prenáramnú bolesť. Ako len vydrží do rána? Noc dlhá ako sto rokov - myslí si. Iba na svitaní upadol do kratučkého spánku. Hlboko však ani vtedy nevládal zaspať lebo sa mu prisnilo. Držal svojho syna-školáka za ruku a kráčal s ním stúpajúcou ulicou smerom do školy. Pred niektorými z domov sa zastavili a chlapča vymenovalo ich obyvateľov. A pobudli aj pred kamenným krížom, čo stál pod mohutnou lipou. Tu sa prežehnal a poprosil syna, aby to urobil aj on. V dlani cítil chlapčekovu teplú, spotenú ruku, ale aj to, ako ich šije ohrieva slnko a ako teplý vánok hladká ich rozpálené líca. V tom okamihu sa synčekova ruka vyšmykla z jeho zovretej dlane a už ho nebolo! Márne sa obzeral na všetky strany, ako keby sa bol prepadol, nikde ani chýru po ňom. Od ľaku sa opäť prebral a cítil, že srdce sa mu hlasito zmieta a bolesť v hlave neustupuje. Zaspať už nijako nedokáže, nie a nie.

Vonku pomaly svitá. Starec už ani ležať nevydrží, bútoriť však nechce, aby tamtých v spálni nepobudil. Tichučko sa oblečie a v kuchyni zasadne za stôl. Je strašne unavený, ako keby bol po celý deň okopával kukuricu alebo vinič. Pravda, táto únava je horšia od tamtej, lebo ak človek okopáva a ustane, dobre padne sadnúť si a posediačky oddychovať. No teraz sedieť za stolom mu je iba na ťarchu. A naviac od toho tvrdého gauča ho aj driek rozbolel, až natoľko, že by si bol najradšej opäť ľahol. Doma spával na dobre vyležanej posteli so slameným strožliakom a tu na tvrdom gauči sa cíti, ako keby ležal na márach, čo mu idú rebrá vytisnúť.

Do mysle sa mu zase vkrádal mladší brat. Mal by ho požiadať o radu, ale aj o pomoc, uvažuje. O chvíľku sa z izby ozýva akýsi šum a tlmený hovor.

- Otec, tu máte raňajky! - kladie nevesta na stôl vlažné mlieko, žemľu a maslo. - Žemľu som rozkrojila, vy si ju iba natrite maslom. My už musíme bežať, sendviče zjeme cestou.

- Dobre, choďte len… - prikývol.

- A potom, mohli by ste zísť do parku… na dobrý vzduch. Dnes bude krásne, - pripomínala mu nevesta.

- Keď sa najete, nieže vás napadne umyť riad! Nechajte len všetko pekne na stole! - podotkol aj syn a s náhle uchvatnutou aktovkou sa z izby vytratil.

- Á, otec, obed je v chladničke! Treba ho len zohriať, - počul nevestin hlas už z predizby a vzápätí ešte začul, ako kľúčom zatvárajú vchodové dvere.

Starcovi sa v tej chvíli raňajkovať ešte nechce. Aj na tieto mestské frištuky si tak ťažko privyká. Jesť zavše v tom istom čase! A ťažko si zvyká i na synove a nevestine poúčania a rady, čo praskocú sťa povely. Ako keby mali poručenstvo nad ním.

Polovicu rozkrojenej žemle si natrie maslom, druhú polovicu máča do teplého mlieka. Nevesta bude mať asi predsa pravdu - uvažuje, ozaj by mal zísť do parku. Veď ho má priam pod nosom a dnes sa ukazuje skutočne pekné počasie. K svojej lavičke potrafí aj so zatvorenými očami. Na inú by si hádam ani nesadol. Aj doma mal takú pred domom, ibaže tá nebola natretá červenou olejovou farbou. A potom, vysedávalo sa tam len v nedeľu popoludní, lebo inokedy na takéto márnenie času veru nebolo kedy. A tu? Tu mu iba sedieť ostáva. Niet dvora, záhrady, niet pivnice ani domácich zvierat. Ničoho tu niet, iba hluku, smradu, dymu a prachu.

Starec vyšiel na balkón pozrieť sa, aké je vonku počasie. O raňajšom pofukujúcom chladnom vetríku nebolo ani chýru a jasné slnko už ohrialo zem, nad ktorou sa čistý vlažný vzduch mihotal pred očami. Hodil pohľadom dole na lavičku, na ktorej sedával a tým ju mal nevdojak za svoju. A hľa, je obsadená! Prižmúrenými očami sa pokúšal zistiť, kto zabral jeho miesto na sedenie. Z takej diaľky však rozpoznával iba toľko, že tam niekto nehybne sedí, je to muž, má sklonenú hlavu a obidve ruky položené na kolenách. Darmo sa namáhal, nepodarilo sa mu odhadnúť ani to, či ide o starca alebo o mladíka.

x

Ján Trpiliek sa pomaly približoval, skôr prikrádal, k lavičke. Na niekoľko metrov od nej sa zastavil, vytiahol z vrecka ručníček a kým predstieral, že si utiera nos, ukradomky si premeriaval pokojne sediaceho neznámeho votrelca. Na pohľad nenápadný človiečik s chudou, podlhovastou tvárou a vyciveným telom, odetým do zjavne obnosených pokrkvaných šiat, aké prezrádzali človeka žijúceho bez strechy nad hlavou. Tým skôr, že ešte aj vyšúchané nohavice mal vystrapkané, zreteľné stopy, aké ostávajú po zúfalom zápase s túlavými dedinskými psami.

- Dovolíte? - zastavil sa pri neznámom a mierne, akoby na pozdrav, sa poklonil.

- Nech sa páči, - pousmial sa prívetivo oslovený a ukázal rukou na miesto pri sebe.

- Nechcel by som byť dotieravý, - poznamenal starý Trpilek. - A potom tak sa aj patrí, opýtať sa, nie?

- Tak, - odvetil neznámy a sa posunul kúsok ku kraju lavičky.

Obaja sa potom odmlčali.

- V ktorom bývate? - ozval sa po dobrej chvíľke starý Trpilek a hodil hlavou oproti na paneláky.

- Ná, v tomto tu, aby to čert vzal, - ukázal prstom pravej ruky neznámy muž na činžiak oproti.

- Tak to sme susedia, - prikývol so sotva badateľným úsmevom Trpilek, keď nechcel dať hneď najavo, že ho to dosť potešilo.

- Pozrite sa, aké sú tie domiská všetky rovnaké! - ukázal rukou pred seba neznámy a zahľadel sa skúmavo do Trpilekovej tváre.

- Tie naše tam, odkiaľ som prišiel, boli tiež všetky rovnaké, všetky boli nízke a nabielo vylíčené... a v tej rovnakosti boli prekrásne, - riekol Trpilek. - Ani sám neviem, ako je to, že dnes ak postavia rovnaké domy, všetky sú škaredé, až ohavné. Ako hľa aj tieto tu.

- Áno, aj u nás na nížine boli domy také rovnaké a také pekné, - prisviedčal mu neznámy. - Ja som býval na najkrajšom mieste na svete. Takého inde nikde niet a pre mňa už ani nebude...

Muži sa odmlčali a hľadeli si jeden druhému do stareckých uslzených očí.

- I môj otec opustil rodný dom, - ozval sa po dobrej chvíli Ján Trpilek. - Spolu so ženou musel zutekať pred biedou, lebo doma nebolo kde zarábať. Ja som sa narodil vo Francúzsku, kde robil v uhoľnej bani. Dlho však v tej cudzine nevydržal. Veru nie, chýbali mu naše hory, jazyk, rodičia a všetko to, čo sa nachádza iba doma. Vrátil sa teda a vtedy sa zaprisahal, že už viacej nikdy v živote, za nijakých okolností svoju rodnú dedinu neopustí.

- My sme to urobili, - prevzal slovo neznámy. - Človeka o všeličo možno obrať, o dom, o rodisko, slovom, o všeličo, ale o to, o čom sa mu sníva, nikdy... a vonkoncom nie o spomienky. Tie žijú v človeku, tie ho neopustia ani vtedy, keby sa ich chcel zbaviť, ale sprevádzajú ho po celý život... Ja to tu vydržím iba kvôli týmto spomienkam, - dodal tichým hlasom.

x

Slnko sa vkráda medzi panelové vežiaky a postupne vyprázdňuje parčík plný košatých stromov a ozdobných kríkov. Ján Trpilek stojí na balkóne, oči má zapadnuté, tvár bledú. Hlavou mu víria ťažké myšlienky. Chcel by sa ich zbaviť, odháňa ich, ale tie sa nedajú, už celkom ovládajú jeho myseľ. Musí odtiaľto odísť, bez slova, napíše im na kockovaný papier jednoducho: „Odišiel som.“ V ušiach mu znie bratov hlas: „To mesto je bláznivé... býva v ňom more ľudí... je ďaleko za horami-za dolami... aj vták si zo trikrát oddýchne, pokým ta od nás doletí... budeš trpeným darmožráčom... každému len na ťarchu...“

Ján Trpilek z balkóna obdivuje, aký je dole park čistučký, tráva svetlozelená a je ticho, že sa ani lístok na strome nehne. Neodolateľne zatúži po tej čistote a tichu. Už si nemyslí, že sa odtiaľto nikdy nedostane, nikdy v živote. Rukou sa najprv priblížil k čelu, akoby si chcel dlaňou uhladiť vlasy, a keď zočil, že balkón už zanechal, ruku si radšej pritlačil na oči. Nechcel vidieť tie zlatočervené lúče zapadajúceho slnka, čo oslepujúco žiarili spomedzi dvoch vežiakov.