S Lacom Klausom v Szerencsi ● Keď sa dvaja Pilíšania stretnú

Vtáka možno spoznať po perí, človeka po priateľovi a Pilíšana po pesničke. Ako vždy, aj tentoraz sa nám to potvrdilo. O to viac, že s Lacom sme sa už vyše roka nestretli. Ďaleko do sveta nás zavial vietor z nášho pilíšskeho hniezda...

Jedného čihi, do Budína, druhého hota, až pod Zemplínske vrchy, do Szerencsu. Mne je tu ešte hej, veď po večeroch z Trnín, od Cerovej studienky, pekne vidno vysvietený klobúk budínskeho Jánovho vrchu, ale do Szerencsu, do 250-kilometrovej vzdialenosti, siahajú už len siločiary gigantického magnetu menom Pilíš. Tie pokúšajú často môjho priateľa (syna niekdajšieho dedinského kováča), krajčíra, hudobníka, zberateľa piesní, učiteľa a literáta, skrátka vševeda Laca Klausa. V taký čas sa mu zacnie po Mlynkoch a v noci vo sne blúdi pod Pilíšom, zájde aj do Kúta, do rodičovského domu, v ktorom jeho dobrí a nesmierne pracovití rodičia starostlivo vychovali sedem detí. Dobre mu je v tom svete snov, iba ráno, keď sa zobudí, sa vráti do Szerencsu.

Doma v Mlynkoch som lepšie poznal jeho otca, dedinského kováča Gusta. Rád som počúval, keď sa s otcom zhovárali. Bol som aj v ich kováčskej dielni. Laco, odo mňa o 9 rokov starší, bol kamarátom starších chlapcov. Keď som mal 9 rokov, on s jeho rovesníkmi z Čívu, Santova, Kestúca, Senváclavu... budoval na Slovensku Trať mládeže! Neskôr sa v Brne vyučil za pánskeho krajčíra, a v 50. rokoch v Budapešti na ulici Hold, spolu s ďalšími Pilíšanmi a Pilíšankami, ako Alojz Dušánek, Gizela Fuhlová, Jozef Petrík z Kestúca,... študoval učiteľstvo. Stali sa pedagógmi, prvými diplomovanými učiteľmi slovenčiny nášho povojnového obdobia. Laco začal vyučovať v Hollóháze, pokračoval vo Filkeháze, až sa dostal do Szerencsu. Tak to v živote chodí.

Pravda, o tom všetkom som sa dozvedel až neskôr. Prvé zvesti o Lacovi sa ku mne dostali na univerzite ELTE, kde som študoval slovenčinu. Prišli v podobe rukopisu jeho zbierky básní, písaných z veľkej vďaky svojim rodičom. Čítať tento rukopis bol pre mňa veľký zážitok. Som vďačný osudu, že som sa mohol pričiniť k vydaniu týchto diel (Laco Klaus: VĎAKA, Mlynky - Budapešť 2001). Tak sa stalo, že Laco je jedným zo 16 spoluautorov koncom minulého roka vydanej antológie pilíšskych spisovateľov Pod Pilíšom - tam je náš svet. Práve táto udalosť poskytla príležitosť k nášmu ďalšiemu stretnutiu. Keďže autorské výtlačky poslať adresátom poštou by dnes stálo celý majetok, s radosťou som sa podujal odniesť mu knižky osobne, veď ako člen vznešenej kasty seniorov môžem cestovať zdarma.

Cestu som Lacovi telefonicky večer oznámil a na druhý deň ráno ma vláčik ako kovový dráčik vliekol do Szerencsu jedna radosť. Laco s manželkou Margitou ma na stanici čakali. Je veľké šťastie a veľká radosť, keď sa sedemdesiatnik po dlhom čase stretne s priateľom osemdesiatnikom - a obidvaja sú zdraví!

Po príchode domov sme hneď rozbalili knižky a jednu sme si začali prezerať. Dopadlo to podľa mojich predstáv. Nemohla sa Lacovi nepáčiť, veď je to na naše pomery dosiaľ nevídane elegantná kniha. Takú nám ešte tetka Nadácia za posledných 60 rokov nedopriala. Laco, ktorý vlastní sedem rôznych hudobných nástrojov a na všetkých aj vie hrať, vbehol do susednej izby a doniesol si niekoľko ústnych harmoník. Hneď v prvej našiel Andulku Šafárovú...! A začalo sa to. Lebo keď sa dvaja Pilíšania stretnú, skôr či neskôr, ale radšej skôr, si zaspievajú prekrásne pilíšske viachlasné pesničky. Laco hrá znamenite a ja by som nedokázal nespievať tak ako voľakedy! Pani manželka prináša dobroty: polievku, druhý chod, sedmoraké torty...! Ako na svadbe. Laco v druhej harmonike našiel Barborku a „Barborenka čo to máš, ajjajjaj...!“ - nás presvedčila, že Pilíšan svoje pesničky nezabúda. Keď sa minula aj posledná malá harmonika, Laco vošiel do izby a vyšiel z nej s prekrásnou akordeónkou! Ale v tej už boli „Tri stromečky okolo Rajčanky, vy ste tomu príčina...!“ Skrátka, bolo nám veselo. A mali sme na to aj dve príčiny. Lebo mať takú peknú antológiu je samo osebe radosť, no a blížiť sa k 80. narodeninám v dobrom zdraví tiež nie je dôvod k plaču.

Vraví sa, že nič netrvá večne. Je dobré, že ani zlé, a zlé, že ani dobré. Prišlo sa nám pomaly lúčiť. Pani Klausová zavolala synovi, ten prišiel autom a ochotne nás odviezol na železničnú stanicu. Ešte som im zamával spoza obloka na rozlúčku a železný šarkaník sa rozbehol smerom na Budapešť.

Gregor Papuček