Nedávno uzrela svetlo sveta antológia slovenskej poézie v zahraničí nazvaná Medzi dvoma domovmi. Publikácia je spoločným knižným projektom Svetového združenia Slovákov v zahraničí, Literárneho informačného centra a Národného inštitútu slovenského jazyka a literatúry Matice slovenskej, vyšla s podporou Ministerstva kultúry SR a Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a zostavil ju Anton Baláž.

Slovenská literatúra vznikala, a aj dnes vzniká, i za hranicami Slovenska, neraz v najvzdialenejšej cudzine, kde sa Slováci ocitli najmä v dôsledku politických či hospodárskych turbulencií. Preto nebola vždy dostupná slovenským čitateľom. Nečudo, že zostalo voči nej mnoho predsudkov a apriórnych postojov, nepodložených hlbším poznaním tvorby jednotlivých jej predstaviteľov. Slovenskí autori si však v cudzine udržiavali pocit spolupatričnosti so slovenským spoločenským a literárnym kontextom aj vlastnou tvorbou. Antológia slovenskej poézie v zahraničí je prvým zväzkom projektu vydávania textov z tvorby slovenských básnikov, prozaikov, esejistov a kritikov žijúcich a tvoriacich v zahraničí. Po nej bude nasledovať antológia slovenskej prózy v zahraničí a tretí zväzok predstaví ich spomienkovú a literárnokritickú tvorbu. Kniha obsahuje okrem štúdií slovníkové heslá o básnikoch. Ich autormi sú literárni historici Peter Cabadaj, Vladimír Skalský a Michal Harpáň. K heslám sú pripojené ukážky textov jednotlivých autorov, zoradených podľa krajín, v ktorých žili alebo žijú (Severná Amerika, Južná Amerika, Izrael, Západná Európa, Srbsko, Rumunsko, Maďarsko, Česko).

Pre nás, Slovákov v Maďarsku, je potešiteľné, že v antológii nás zastupuje sedem básnikov (Pavel Samuel, Juraj Dolnozemský, Gregor Papuček, Alexander Kormoš, Mária Fazekašová, Imrich Fuhl a Eva Fábiánová). Otvoriť si túto aj na vzhľad sympatickú knihu je ako vstúpiť do sály, v ktorej sedia tvorcovia poézie z celého slovenského zahraničia. Doteraz sme sa s nimi, hlavne s exilovými autormi, mohli stretnúť len ojedinele, najčastejšie v matičných publikáciách. Mať ich takto na jednom mieste je veľký zážitok. Prelistovať si všetkých 389 očíslovaných strán je vzrušujúci výlet do sveta našej slovenskej poézie. Diela našich autorov nájdeme na stranách 316. až 337. Uvádza ich doyen našich básnikov Pavel Samuel sonetom Spoveď. Za ním nasleduje Juraj Dolnozemský s Večerným dažďom a Ťarchou páperia atď. Ale ako niet ruže bez tŕňa, ani tieto prekrásne texty sa nezaobišli bez tlačových „mušacincov“, ba vyskytnú sa i nekompetentné opravy, čo je v prípade básní zvlášť poľutovaniahodné. Nie sú úplné ani bibliografické údaje, na čo sú zas citliví autori. Marik nie je Mravík, a ani A. Kormoš nežije v Mlynkoch... Podobné chyby sme si všimli už aj pri vydaní antológie Nikam a späť (2005). Vyhnúť by sa im dalo, keby do prípravy rukopisu bol zapojený aj niekto z nás.

Gregor Papuček

●        ●        ●

Bratislava, Literárne informačné centrum, Svetové združenie Slovákov

v zahraničí ● Martin, Matica slovenská 2008 ● Zostavil Anton Baláž

Súčasťou slovenskej literatúry a kultúry je aj tvorba autorov žijúcich za hranicami svojej vlasti alebo vlasti svojich predkov. Medzi väčšinovou kultúrou, v ktorej žijú, svojimi dielami v materinskom jazyku nielen vyjadrujú svoju identitu, ale rozvíjajú obidve kultúry zároveň. Takáto ambivalencia však nijako neuľahčuje dielam, aby sa dostali k väčšinovým čitateľom v zahraničí, ani v pôvodnej vlasti tvorcov, a tak často zostávajú neznáme pre obidve strany. Preto tri inštitúcie, ktorých poslaním je šíriť slovenskú literatúru v zahraničí - LIC, SZSZ a MS, spojili sily a pripravili spoločný projekt. Jeho prvým konkrétnym výsledkom je Antológia slovenskej poézie v zahraničí, ktorá sa pokúša priniesť komplexný pohľad na modernú slovenskú poéziu najmä z druhej polovice 20. storočia.

V jej úvode Vladimír Skalský v krátkosti načrtáva spoločenskú a kultúrnu situáciu dvoch miliónov Slovákov (takmer tretina nášho národa) žijúcich v Dolej zemi alebo iných západoeurópskych krajinách, v Kanade, Južnej Amerike či USA, aby zdôraznil význam tejto edície. K výberu autorov a diel píše: „Jediným kritériom bola kvalita diela a jeho význam pre literárny vývin. Autorský kolektív nemal ambíciu posudzovať ľudský či politický profil jednotlivých básnikov, hoci si bol vedomý morálnych zlyhaní niektorých z nich, napríklad vo vzťahu k režimu vojnového slovenského štátu.“

Peter Cabadaj v úvodnej štúdii (Polstoročie zápasu o ľudskosť a slobodu. Exilová literatúra 1939 - 1989) rozčlenil slovenskú exilovú literatúru do piatich časových etáp. Prvú vlnu emigrácie (1939 - 1945) si vynútilo rozbitie Československa a vláda fašistického režimu, vlasť vtedy opustili napr. G. Vámoš, K. Šimončič, P. a J. Prídavkovci, ale aj J. Slávik-Neresnický alebo T. H. Florin, ktorí sa po vojne vrátili. V rokoch 1945 - 1950 odchádzali zo Slovenska bývalí príslušníci HSĽS a po februári 1948 aj ostatní nekomunisti a sústreďovali sa najmä na politickú publicistiku. Exiloví autori, ktorí opustili Slovensko v rokoch 1950 - 1960, sú všestranne zameraní - národne aj kresťansky. V období 1960 - 1967 sa najmä básnici venujú univerzálnym témam, reflektujú osobné trpké skúsenosti (napr. R. Dilong, M. Šprinc, E. Vesnin, G. Zvonický). Piatu etapu slovenskej exilovej literatúry vymedzil rokmi 1968 - 1989, v tomto období tvoria predstavitelia staršej generácie, z mladších autorov upozornili napr. Zdenka Beckerová, Irena Brežná, Dušan Šimko.

Antológia približuje tvorbu takmer sedemdesiatich slovenských básnikov, ktorí žili alebo žijú v Severnej a Južnej Amerike, Izraeli, západnej Európe, Srbsku, Rumunsku a Maďarsku. Každej ukážke predchádza krátke heslo o autorovi a jeho tvorbe, autori sú zoradení podľa krajín ich pôsobenia. Poslaním tejto publikácie, po ktorej by mala nasledovať antológia slovenskej prózy v zahraničí, je nielen zoznámiť čitateľov s tvorbou našich emigrantských básnikov doma a v zahraničí, ale aj vzbudiť záujem o túto neoddeliteľnú súčasť našej literatúry, a tým povzbudiť aj začínajúcich autorov za hranicami svojej pravlasti.

Alžbeta Kováčová (litcentrum.sk)

Vo všeobecnosti sa vie, že slovenská literatúra nevznikala a nevzniká len výlučne na území našej vlasti. Aj napriek tejto konštatácii sa však literatúre, ktorá bola napísaná mimo hraníc Slovenska (v blízkej, ale i veľmi vzdialenej cudzine), venovala v uplynulom období marginálna pozornosť. Situácia sa zásadnejšie zmenila až v posledných rokoch, čo dokazujú viaceré významné syntetické diela, monografie, slovníky či encyklopédie. Na druhej strane treba objektívne priznať, že širšia domáca čitateľská verejnosť spisbu tejto proveniencie takmer nepozná. Vydanie čiastkových antológií exilovej (Pošlem domov srdca kúsok, 1997) a krajanskej tvorby (Slovenská literatúra v Prahe 2000, 2000; Nikam a späť, 2005 a iné) na uvedenej skutočnosti nič nezmenilo. Zainteresovaní veria, že obrat môže nastať po zrealizovaní ambiciózneho projektu antológií slovenskej literatúry vo svete Medzi dvoma domovmi. Rozhodujúcim kritériom pri výbere autorov bola a bude kvalita diela a jeho prínos pre literárny vývoj. Nedávno vydaná antológia slovenskej poézie v zahraničí predstavuje prvý ucelený pohľad na modernú poéziu, ktorá vznikla mimo hraníc našej vlasti prevažne v druhej polovici 20. storočia. Ide o spoločný projekt troch významných inštitúcií, pričom pomocnú ruku vďačne podalo aj Ministerstvo kultúry SR a Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Každú z troch častí otvára syntetická štúdia, po ktorej nasledujú prehľadné profily autorov a ukážky ich básnického diela. Profily tvorcov nemajú striktne jednotný tvar, čo vyplýva z okolností, ktoré sprevádzali a determinovali ich životný osud a literárne dielo. Ako uvádza zostavovateľ Anton Baláž, kým u dolnozemských básnikov a básnikov žijúcich v Čechách majú „podobu klasických slovníkových hesiel, pri exilových básnikoch je určujúcim faktorom odchod zo Slovenska, krajiny, v ktorých žili, a východisková básnická situácia pri odchode z domova - diela vydané pred odchodom do exilu“ (s. 388). A teraz si stručne priblížime exilovú a krajanskú spisbu. Pokiaľ ide o slovenskú exilovú literatúru, jej celkový vývinový oblúk sa v 20. storočí formoval v rámci piatich časových etáp: 1939 - 1945, 1945 - 1950, 1950 - 1960, 1960 - 1967 a 1968 - 1989. Z tematického hľadiska osciluje tvorba exilových autorov v troch určujúcich ideových polohách, ktoré na rôznorodom kvalitatívnom stupni reflektujú konfesionálny status, vzťah k národnej dimenzii a postupnú liberalizáciu osobnosti v podmienkach zásadných spoločenských premien a zmien. Z literárnych žánrov jednoznačne prevládala poézia nad prózou, kratšie prozaické útvary prevyšovali románovú produkciu a občas vznikli aj dramatické diela. Sprievodným znakom tematického zamerania slovenskej exilovej poézie bol zápas o ľudskosť a slobodu. Básnická tvorba v slobodnom svete žila predovšetkým v dielach tých autorov, ktorí systematicky obohacovali tvorivý proces ako spisovatelia, kritici a poprední kultúrni dejatelia už v medzivojnovom období. Podstatná časť z nich v podmienkach doživotného vyhnanstva radikálne pretransformovala vlastný tematický arzenál a svoje dielo rozšírila o nové kompozičné i tvarové prvky a postupy. V priebehu času sa ako jeden z hlavných prúdov profilácie exilovej poézie uplatnila subjektívna zážitková lyrika so širokým vonkajším i vnútorným vrstvením autorskej výpovede. Táto línia u niekoľkých jednotlivcov postupne viedla k väčšej kompozičnej vynachádzavosti a modernizácii básnického tvaru. V antológii Medzi dvoma domovmi je zastúpených celkovo 30 básnikov zo Severnej (USA, Kanada) a Južnej Ameriky (Argentína), Izraela a Západnej Európy (Holandsko, Nemecko, Švajčiarsko, Taliansko, Veľká Británia). Popri plejáde už známych mien (Rudolf Dilong, Leopold Lahola, Jozef Milučký, Peter Repka, Karol Strmeň, Mikuláš Šprinc, Gorazd Zvonický, Andrej Žarnov) v nej nájdeme aj tvorcov, o ktorých naša širšia kultúrna verejnosť z rôznych príčin veľa nevie (Erika Blumgrundová, Maruša Jusková, Blažena Kostolná, Mieroslava Tatranská, Tibor Uškert, Jozef Vágovič, Eugen Vesnin, Ján Vetva a iní). Ako sa však uvádza vo vstupnej štúdii k tejto časti, do antológie neboli zďaleka zaradení všetci autori, ktorí sa v uplynulých desaťročiach podieľali na vývoji a životaschopnosti exilovej poézie. Na druhej strane sú tu primeraným spôsobom zastúpené všetky významnejšie mená, profilujúce v rozdielnych časových periódach charakter a podoby tejto spisby. Podstatná časť z nich už nežije… Označenie krajanská literatúra vychádza zo širšieho historického a sociologického pojmu krajan, ktorým sa - popri rodákovi v užšom lokálnom zmysle - pomenúva aj príslušník národnostnej menšiny v zahraničí. Prívlastkom krajanský sa označujú fenomény, ktoré vznikli v týchto dlhodobo trvajúcich diaspórach (založených v 18. a 19. storočí na územiach bývalého Rakúsko- Uhorska), na rozdiel od prívlastkov emigrantský, resp. exilový, ktorými sa označujú javy späté s politickou emigráciou po roku 1939, 1945, 1948 a 1968. Vychádzajúc z dnešnej situácie, za krajanskú literatúru sa považujú po slovensky, ale aj v štátnom jazyku krajanmi napísané diela, ktoré boli vydané na teritóriu Juhoslávie (dnes Srbska), Maďarska a Rumunska. V ďalších menších krajanských komunitách (Chorvátsko, Poľsko, Ukrajina, Brazília, Uruguaj) sa literárny život zatiaľ výraznejšie neprejavil. Literárna situácia a tvorba krajanov v USA, Kanade, Argentíne a Austrálii sa po roku 1945 dostáva spravidla už do sféry pôsobnosti slovenského exilu. V niektorých prácach sa v súvislosti s touto tvorbou používa aj pomenovanie „dolnozemská spisba“, ktoré vychádza z historického označovania spomenutých území bývalého Rakúsko-Uhorska názvom Dolná zem. Stav literatúry v jednotlivých diaspórach po skončení druhej svetovej vojny výrazne ovplyvnili rozdielne politické pomery, v akých sa ocitli. Najhoršie na tom boli Slováci v Maďarsku, ktorí v rokoch 1918 - 1948 prešli procesom prudkej asimilácie, po ktorom zostal len sebazáchovný spolkový život bez literárnych ambícií. Spolupráca predvojnovej ČSR s Rumunskom a bývalou Juhosláviou v rámci paktu Malá dohoda vytvorila pre existenciu slovenskej menšiny v uvedených štátoch priaznivejšie podmienky. I keď sa po roku 1945 všetky tri krajanské literatúry v dôsledku politicko-ideologického smerovania domovských krajín stali súčasťou socialisticky orientovanej kultúry, v každej z nich sa prejavoval rad osobitostí. Začiatkom 50. rokov minulého storočia literatúra Slovákov v Rumunsku a Maďarsku, po predchádzajúcej asimilácii menšín a v atmosfére proletárskeho internacionalizmu, nemala spočiatku vhodné podmienky na svoju revitalizáciu. Situácia sa začala priaznivejšie vyvíjať až v polovici 70. rokov, keď sa prehĺbila kultúrna spolupráca medzi vtedajšou ČSR a socialistickým Rumunskom a Maďarskom. Napriek tomu pre krajanskú literatúru v Juhoslávii - vďaka skutočnosti, že si krajina hľadala samostatnú vývinovú cestu a neprijala sovietsky model kultúry - sa rýchlejšie otvorila možnosť pluralitného rozvoja a neblokovaných kontaktov so západnou literatúrou a kultúrou vôbec. Preto sa v nej neujal socialistický realizmus ako jediný „správny“ model a od 50. rokov mohli jej tvorcovia písať v duchu súvekých svetových trendov a bez „štátneho dozoru“. Prakticky všetci významnejší vojvodinskí spisovatelia majú svoje dôstojné miesto v antológii slovenskej poézie vo svete Medzi dvoma domovmi (Paľo Bohuš, Ján Labáth, Michal Babinka, Pavel Mučaji, Viera Benková, z mladších Víťazoslav Hronec, Miroslav Demák, Michal Ďuga, Miroslav Dudok a iní). Krajanskú literatúru v Rumunsku a Maďarsku zas reprezentujú (nedávno zosnulý) Ondrej Štefanko, Ivan Miroslav Ambruš, Dagmar Mária Anoca, Juraj Dolnozemský, Gregor Papuček, Alexander Kormoš, Imrich Fuhl a iní. „Do dolnozemskej básnickej vetvy sme v rámci tejto antológie zaradili 31 básnikov. Keby sme sa pridržiavali kritéria zaradiť každého básnika, ktorý vydal aspoň jednu básnickú zbierku, isto by ich bolo viac. Z uvedených básnikov už viacerí nežijú a niektorí sú aj menej tvorivo činní. Napriek všetkému panoráma viac než polstoročného básnického vývoja na Dolnej zemi jasne ukazuje, že táto poézia je dôležitou zložkou celku, bez ktorého by tento celok, slovenská poézia, bol menej typologicky diferencovaný. Aj chudobnejší o nesporné básnické hodnoty“ (M. Harpáň, s. 190). Špecifickým javom z pohľadu krajanskej literatúry je po roku 1993 (v dôsledku vzniku dvoch samostatných štátov - Slovenskej a Českej republiky) postavenie početnej enklávy slovenských autorov, ktorí žijú na druhej strane rieky Morava. Najmä v Prahe pulzuje čulý krajanský literárny pohyb, na podobách ktorého sa diferencovane podieľajú rozličné spolky, združenia, organizácie, ale i niekoľkí zanietení erudovaní jednotlivci. Práve z pražského prostredia pochádza päť literátov, v antológii reprezentujúcich Českú republiku (Ľubomír Feldek, Taťjana Lehenová, Vladimír Skalský, Andrej Stankovič, Nataša Tanská). Antológia Medzi dvoma domovmi je prvým zväzkom pozoruhodného projektu vydávania textov slovenských básnikov, prozaikov, esejistov a kritikov žijúcich v zahraničí. Už v tomto roku by mal nasledovať výber z prozaického diela a záverečný tretí zväzok predstaví spomienkovú, esejistickú a kritickú tvorbu. „Zámery sú dokonca ešte širšie a siahajú aj do mimoliterárnych umeleckých oblastí“ (V. Skalský, s. 8). V tejto súvislosti nemožno obísť ani dôležitú informáciu, že súčasťou projektu bude okrem knižnej série aj toľko potrebná elektronická verzia antológií, umiestnená na webových portáloch Svetového združenia Slovákov v zahraničí (www.szsz.sk, www.slovacivosvete.sk), Literárneho informačného centra (www.litcentrum.sk) a Matice slovenskej (www.matica.sk). Takto sa k rozsiahlej databáze textov, autorských profilov a odborných štúdií dostanú nielen domáca kultúrna verejnosť a Slováci žijúci v zahraničí, ale i početné odborné a vedecké inštitúcie, zahraničné vysoké školy a univerzity, na ktorých sú zriadené lektoráty slovenského jazyka a literatúry, Slovenské inštitúty v zahraničí, slavistické pracoviská a pod.

(Časopis Knižnica)