Ku Dňu poézie ● Deň narodenia Attilu Józsefa

Od roku 1964 je 11. apríl, deň narodenia vynikajúceho maďarského básnika Attilu Józsefa, v Maďarsku Dňom poézie. Pri tejto príležitosti uverejňujeme životopis a básne poeta, ktorého dielo ocenili až po jeho smrti (1937).

Attila József ● Curriculum vitae

Narodil som sa v roku 1905 v Budapešti, som náboženstva pravoslávneho. Môj otec - nebohý József Áron - vysťahoval sa, keď som mal tri roky, a mňa Krajinská liga pre ochranu detí poslala do Öcsödu, kde mi našla pestúnov. Tu som žil do svojho siedmeho roku, už vtedy som pracoval, ako chudobné dedinské deti vôbec - pásol som svine. Ako sedemročného si ma moja matka - nebohá Borbála Pöcze - doviezla nazad do Budapešti a dala ma zapísať do 2. triedy ľudovej školy. Aby nás, mňa a dve moje sestry, uživila, chodievala prať a upratovať. Pracovala po domoch, bývala preč od rána do večera a ja bez rodičovského dozoru chodil som poza školu, túlal som sa. V tretiackej svojej čítanke našiel som však zaujímavé historky o kráľovi Attilovi a vrhol som sa do čítania. Rozprávky o hunskom kráľovi nie iba preto ma upútali, lebo i moje meno je Attila, ale hlavne preto, lebo moji pestúni v Öcsöde volali ma Pištom. Na vlastné uši som počul, ako po porade so susedmi o mene Attila ustálili, že takého mena niet. To ma priamo ohromilo; cítil som to ako pochybovanie o mojom jestvovaní. Objavenie rozprávok o kráľovi Attilovi malo odvtedy, myslím, rozhodujúci vplyv na všetko moje počínanie, konieckoncov azda tento môj zážitok viedol ma k literatúre, tento zážitok urobil zo mňa človeka mysliaceho, takého, ktorý vypočuje mienku iných, ale preskúma, overí si ju sám v sebe; človeka, ktorý počúva na meno Pišta, kým sa nepotvrdí to, čo si sám myslí, totiž, že sa volá Attilom.

Keď som mal deväť rokov, vypukla svetová vojna, začali sme sa mať čoraz horšie. Odniesol som si svoj podiel z postávania vo frontoch pred obchodmi - stávalo sa, že večer o deviatej stal som si do radu pred potravinársky obchod a ráno o pol ôsmej, keď už mal prísť rad na mňa, vyhlásili mi pred nosom, že viac masti niet. Pomáhal som matke, ako som vládal. Bol som predavačom vody v kine. Na nádraží vo Ferencvárosi kradol som drevo a uhlie, aby sme mali čím kúriť. Vyrábal som pestré papierové vrtuľky a predával som ich medzi lepšie sa majúcimi deťmi. V tržnici som bol nosičom košov a balíkov, atď. V lete 1918 bol som na zotavení v Abázii (Opatii), z priazne takzvanej Akcie kráľa Karola pre zotavovanie detí. Matka už chorľavela, dostala nádor na maternici, a vtedy som sa ja sám hlásil u Ligy pre ochranu detí - tak som sa na krátky čas dostal do Monoru. Po návrate do Pešti bol som predavačom novín, známok a kšeftoval som aj s takzvanými poštovými peniazmi, ako nejaký malý bankár. Počas rumunskej okupácie bol som roznášačom pečiva v kaviarni Emke. Medzitým - po skončení piatich ľudových - chodil som do meštianky.

Na Vianoce 1919 moja matka umrela. Sirotská stolica ustanovila mi tútora, a to v osobe môjho švagra, nedávno zosnulého Dr. Edmunda Makaiho. Jednu jar a leto slúžil som u Námornej plavebnej spoločnosti Atlantica, na vlečných parníkoch, ktoré sa volali Vihar, Török a Tatár. Vtedy som súkromne zložil skúšky zo štvrtej triedy meštianky. Potom ma tútor a Dr. Alexander Giesswein poslali do Nyergesújfalu za klerika k saleziánom. Tu som ostal len dva týždne, veď som pravoslávny a nie katolík. Odtiaľto dostal som sa do Makova, do internátu spolku Demke, kde som onedlho dostal celé zaopatrenie zadarmo. Cez leto vyučoval som v Mezőhegyesi, za byt a stravu. VI. triedu gymnázia skončil som na čisté výborné, jednak v dôsledku pubertálnych zmätkov, viac ráz som sa pokúsil o samovraždu, veď v skutočnosti ani vtedy, ani prv nebolo nikoho, kto by bol stál pri mne ako poučujúci priateľ. Už aj prvé moje verše začali vychádzať; básne, ktoré som písal ako 17-ročný, uverejňoval Nyugat. Pokladali ma za zázračné decko, bol som však len sirota.

Po skončení VI. triedy zanechal som gymnázium, ako aj internát, lebo vo svojej opustenosti mal som pocit, ako keby som zaháľal: neučil som sa, lebo mi stačil profesorský výklad na hodine a už som vedel úlohu, o čom konečne svedčilo moje výborné vysvedčenie. Odišiel som do Kiszomboru, tam som sa dal najať za hájnika, za nádenníka, aj miesto domáceho učiteľa som si našiel. Na želanie dvoch mojich milých mi profesorov jednako som sa rozhodol, že zmaturujem. Zložil som skúšku zo zlúčenej látky VII. a VIII. triedy a takto som gymnázium skončil o rok skorej ako moji bývalí spolužiaci. Na učenie však mal som zhruba tri mesiace času a tak sa stalo, že zo septimy dostal som na vysvedčenie samé trojky, z oktávy samé štvorky. Maturitné vysvedčenie vyšlo už lepšie ako z oktávy: štvorku som dostal len z maďarčiny a dejepisu. Vtedy som sa už pre jeden svoj verš, pre bohorúhačstvo, dostal pred súd. Kúria ma oslobodila.

Potom som bol za čas agentom s knihami tu, v Budapešti, neskôr zas, počas inflácie, úradníčil som v Mauthnerovom bankovom dome. Po zavedení Hintzovho systému zadelili ma tu k účtovníctvu a onedlho, na zlosť mojich starších kolegov, mňa poverili kontrolovaním toho, aké hodnoty možno vydať v pokladničných dňoch. Moju snaživosť tu trochu odlamovala okolnosť, že okrem mojej práce mi starší kolegovia hádzali na krk aj časť vlastných povinností, a ani inak nevymeškali nijakú možnosť robiť mi protiveň pre moje verše, v novinách uverejňované. „V takomto veku som aj ja skladal verše,“ - hovorievali. Bankový dom neskôr skrachoval.

Rozhodol som sa, že sa načisto stanem spisovateľom a pritom si nájdem aj také občianske povolanie, ktoré je v úzkom spojení s literatúrou. Zapísal som sa za poslucháča maďarsko-francúzskeho filozofického odboru na filozofickej fakulte segedínskej univerzity. Prihlásil som sa na 52 hodín týždenne a z 20 hodín kolokvoval som na výbornú. Celé dni som sa stravoval i byt som si platil z literárnych honorárov. Bol som veľmi hrdý na to, že profesor Ľudovít Dézsi vyhlásil ma za spôsobilého pre samostatné bádanie. Ale o všetku vôľu ma obralo to, keď profesor Anton Horger, u ktorého by som bol mal skladať skúšky z maďarského jazykospytu, dal si ma zavolať k sebe a pred dvoma svedkami - aj teraz si pamätám ich mená, sú už profesormi - vyhlásil, že zo mňa, kým on žije, nikdy sa nestane stredoškolský profesor, lebo „na človeka, ktorý takéto verše píše,“ hovoril a rozložil predo mnou jeden výtlačok časopisu Szeged, „nemožno zveriť výchovu budúcej generácie.“ Často sa hovorí o irónii osudu a tu je naozaj o nej reč: táto moja báseň, nesúca nadpis S čistým srdcom, stala sa totiž veľmi pamätnou, sedem článkov napísali o nej, Hatvany Lajos ju „pre neskoršie veky“ viac ráz vyhlásil za dokument celej povojnovej generácie, Ignotus zas „v duši sa s ňou láskal, pohládzal, šepkal, pomrmlával si“ túto „čarokrásnu“ báseň, ako písal o nej v Nyugate, a vo svojej Ars poetica túto báseň postavil ako vzor nového básnictva.

V nasledujúcom roku - bol som vtedy dvadsaťročný - odišiel som do Viedne, zapísal som sa tam na univerzitu a živil som sa tým, že pred vchodom do Rathaus-Keller predával som noviny a upratoval som miestnosti Spolku viedenských maďarských akademikov. Direktor Anton Lábán, keď sa o tom dozvedel, túto moju činnosť zarazil, poskytol mi obedy v Collegium Hungaricum a dopomohol mi k žiakom, učil som voch synov Zoltána Hajdua, generálneho direktora Anglo-rakúskej banky. Z Viedne, zo strašného vyhnaniska, kde som štyri mesiace ani len plachtu nemal, dostal som sa za hosťa rovno do kaštieľa Hatvanyovcov, do Hatvanu, potom pani domu, manželka Alberta Hirscha, vystrojila ma a zaopatrila ma na cestu a na sklonku leta viezol som sa už do Paríža. Tu som sa zapísal na Sorbonu. Leto som ešte trávil na južnom francúzskom pobreží, v rybárskej dedinke.

Po návrate do Pešti navštevoval som univerzitu cez dva semestre. Profesorskú skúšku som jednako nezložil, lebo - pamätajúc na hrozbu Antona Horgera - myslel som si, že miesto i tak nedostanem. Potom Ústav pre zahraničný obchod, práve založený, prijal na za maďarsko-francúzskeho korešpondenta, referenciami, myslím, poslúžil ochotne pán Alexander Kóródi, môj niekdajší generálny direktor. Vtom ma však stihli také nečakané údery, že som ich, čo ako ma život otužoval, nevládal vydržať - úradné orgány odkázali ma najprv do sanatória, potom do ústavu vyživovaných, s neurasténiou gravis. S úradom som sa rozlúčil, nahliadnuc, že nemôžem zostať ako stratová položka na krku mladého ústavu. Odvtedy žijem zo svojho písania. Som redaktorom literárneho a kritického časopisu Szép Szó. Okrem svojej materinskej reči píšem a čítam po francúzsky a nemecky, korešpondujem po francúzsky a po maďarsky, perfektne píšem na stroji. Vedel som aj stenografovať - mesačnou praxou môžem si tieto vedomosti obnoviť. Rozumiem sa technike tlačiarenskej, viem presne štylizovať. Cítim sa byť človekom statočným, myslím, že chápavosť mám bystrú a že v práci som húževnatý.

Na jar 1937, krátko pred svojím odchodom do sanatória, Attila József uchádzal sa o miesto súkromného úradníka a predostrel toto curriculum vitae.

Attila József

Nie ja volám

Nie ja volám, to duní, hrmí zem.

Pozor daj, pozor, lebo šalie satan.

Učup sa na čisté dno prameňov,

utúľ sa do tably skla,

schovaj za diamanty,

medzi chrobákov pod kameňami,

ó, v chlebe čerstvo pečenom sa ukri,

ty chudák, chudák.

S čerstvými prívalmi do zeme vsiakaj,

nadarmo splachuješ sa v sebe samom,

len v druhom umyť môžeš svoju tvár.

Maličkým ostrím buď na steble trávy

a budeš nad velikosť zemskej osi.

Ó, stroje, vtáci, ratolesti, hviezdy!

Jalová naša mať o decko prosí.

Priateľ môj, drahý priateľ, počuj len,

už či to strašné je, či veľkolepé,

nie ja volám, to duní, hrmí zem.

Pri Dunaji

I

V prístave dole sediac na kameni,

díval som sa, jak pláva kôra z dýň.

Sotva som, vo svoj osud pohrúžený,

čul vravu hladiny, tíš hlbočín.

Jak keby tiekol z môjho srdca rán,

mútny, múdry bol Dunaj - velikán.

Jak svaly vo chvíli, keď človek robí,

hobľuje, kuje, kope, vlny tak

napli sa; prašťal, pukal všetok pohyb,

než ustalo. A mne z tých vĺn nevdojak

mať kývla: jak ona, ma hojdali

a všetku špinu mesta vyprali.

A zamrholil dážď, no kvapák príval

hneď ustal, uňho to len rozmar bol.

A ja predsa, jak kto z jaskyne sa díva,

keď prší, pozeral som na obzor:

jak večný dážď a ľahostajne dosť

liala sa mdlá, prv pestrá minulosť.

Dunaj len tiekol. A jak pacholiatko

v úrodnom lone matky, čo jak v sne

preč hľadela, sa vlny hrali sladko

a na mňa smiali sa, v diaľ nesené.

V príboji čias sa chveli podobne,

jak v cintorínoch kríže náhrobné.

II

Ja stotisíc už rokov - badám zrazu -

hľadím na všetko to, čo náhle zriem.

Chvíľka a hotový je celok času,

čo s tisícami predkov sledujem.

Ja vidím to, čo oni nevideli,

bo každý sial, zabíjal, objímal.

A oni vidia, v hmote znehybnelí,

čo nezriem ja, keď vyznávať by mal.

My známe sa, jak radosť pozná muku.

Mne patrí minulosť, im dnešok priam.

Verš píšeme - oni mi vedú ruku

a ja ich cítim a si spomínam.

III

Kumánkou mať a otec Sikuľ spola

a spola Rumun bol, či cele snáď.

Pokrm z úst matkiných, to sladkosť bola,

z úst otcových zas pravdu mal som rád.

Hnem sa a oni, hľa, sa objímajú.

Pominutie. Preň zavše zosmutniem.

No z neho som. „Uvidíš,“ povedajú,

„až nebude nás, až nás skryje zem!“

Povedajú, bo oni, to už ja som;

v tom moja sila napriek slabostiam,

že skrze nich som nad množstvom a časom,

v prabunkách súhrn všetkých predkov mám -

sám Predok, delím-množím bunky svoje:

v otca-mať blažne sa rozložím,

a otec-mať tiež rozdelia sa v dvoje

a ja tak v Jedinca sa rozmnožím!

Som svet - čo bolo v ňom, to sebe čujem:

stá pokolení, čo sa hrdúsia.

Podmaniteľov vlasti predstavujem,

aj žiale podmanených znášam ja.

Arpád a Zalán, Verbőczi a Dózsa,

Slovák, Rumun, aj Turci, Tatári

hmýria sa, víria v srdci tomto, čo sa

s minulom zlieva - dnešní Maďari!

... Ja pracovať chcem. Dostatočným bojom

je to, že priznať treba minulosť.

Dunaj má dnešok vo vlnení svojom,

aj dávne s budúcim v ňom splynulo.

Po boji predkov pokoj možno hľadať

v rozpomienke, ktorá naň ostala,

no veci spoločné raz usporiadať,

to naša robota - a nemalá.

Preložil: Ján Smrek