O slovenskej literatúre v Maďarsku, o jej minulosti, začiatkoch organizovaného literárneho života, sa v posledných časoch hovorí na verejnosti pomerne zriedka. Zrejme to súvisí s jej celkovým postavením, všeobecným úpadkom v tejto oblasti, ako i s nedostatkom príležitostí. S aktivitami tohto druhu akoby sa prakticky už ani nepočítalo.

Evanjelický cirkevný zbor v Slovenskom Komlóši

Pritom vyrastajú nové generácie, ktoré ak aj majú záujem o tento segment nášho kultúrneho života, nemajú veľa možností získať objektívne aktuálne informácie. V tých dostupných sa iba ťažko zorientujú; okrem uvedených príčin najmä preto, lebo v pamäti ľudí určité veci upadajú do zabudnutia, deformujú sa, na určité súvislosti sa občas zabúda a namiesto nich sa konštruujú nové. Minulosť si vyžaduje určitý rešpekt zo strany nových generácií, čo sa prejavuje predovšetkým v snahe dôkladne ju spoznať. Platí to aj v prípade našej menšiny. Z tohto hľadiska považujeme za pozoruhodnú ojedinelú iniciatívu Evanjelického cirkevného zboru v Slovenskom Komlóši, ktorý pod vedením agilného farára Atilu Spišáka organizuje literárne besedy, zamerané na výmenu názorov o slovenskej literatúre v Maďarsku. Hosťom januárovej Literárnej kaviarne Evanjelického cirkevného zboru v Slovenskom Komlóši bol Michal Hrivnák. Otázky mu kládli Atila Spišák a básnik Juraj Dolnozemský. Besedu uvádzame v zredigovanej forme.

X X X

- Čo ťa podnietilo k aktivitám v oblasti slovenskej literatúry v Maďarsku?

- Svoju odpoveď by som rozdelil na dve časti. Jednak budem hovoriť o činnosti literárno-organizačného charakteru a jednak o svojich tvorivých aktivitách. Keď som ako kultúrny referent nastúpil začiatkom 70. rokov do Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku (DZSM), činnosť tejto organizácie sa orientovala skôr iba na organizovanie tzv. kultúrnych zájazdov. Pritom sa však už vtedy kládli voči Zväzu požiadavky, aby vyvíjal úsilia v prospech pestovania materinského jazyka. Po celej krajine sa zakladali tzv. slovenské kluby. Vtedy už niektorí naši literáti uverejňovali v Ľudových novinách svoje básne. Uvedené okolnosti ma inšpirovali venovať viac pozornosti literárnym aktivitám, bol som presvedčený, že literatúra aj v prípade národnosti má nenahraditeľnú úlohu v oblasti pestovania jazyka. Nuž podnietený týmito myšlienkami som r. 1974 v rámci DZSM inicioval vypísanie literárnej súťaže. Iniciatíva bola schválená a akcia uspela. Súťažné básne a poviedky tvorili základ prvého zborníka pôvodných prác slovenských literátov v Maďarsku, ktorý vydal Zväz r. 1978 pod názvom Výhonky. Zborník Výhonky sa stal medzníkom v oblasti rozvoja našej literatúry, keďže jednak registroval jeden vývojový úsek a zároveň značne prispel k vytvoreniu základov organizovaného literárneho života Slovákov v Maďarsku. Krátko po jeho vydaní sa na stranách Ľudových novín hlásil celý rad ďalších autorov so svojimi príspevkami, medzi nimi bolo pomerne veľa mladých. Uvedený kvantitatívny rozmach zákonite nadhodil potrebu vytvorenia organizačnej formy, r. 1981 spolu s Ondrejom Medveďom a Gregorom Papučkom sme predostreli vedeniu DZSM plán založenia Literárnej sekcie pri Zväze (neskoršie z nej vzniklo Združenie slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku). Realizovanie týchto predstáv poskytlo ďalší impulz tvorivým aktivitám; v nasledujúcom období zhruba až do obdobia transformácie spoločnosti, do r. 1989, vyšlo niekoľko antológií a samostatných zväzkov jednotlivých autorov. Bolo ich viac ako kedykoľvek predtým, ale aj neskôr. Po r. 1989 došlo k nečakanému ochabnutiu tvorivých aktivít. ZSSUM ešte pomerne dlho vyvíjalo bohatú činnosť v oblasti organizovania literárneho a výtvarného života, bolo jednou z najaktívnejších občianskych organizácií Slovákov v Maďarsku, a to až do chvíle svojho zániku r. 2003. Moje skromné tvorivé úsilia v určitom zmysle tiež súvisia s uvedenými pomermi, s osudom nášho literárneho života. Na samom začiatku môjho literárneho pôsobenia, okrem toho, že som cítil, že mám čo povedať čitateľom, ma k písaniu inšpirovala najmä atmosféra, ktorá sa vytvorila okolo našich literátov. Ich aktivity stáli v centre pozornosti našej komunity, hovorilo sa o nich na zasadaniach Zväzu i na iných fórach, trošku prehnane by som povedal, že takmer každá báseň či poviedka uverejnená v Ľudových novinách mala odozvu. Pritom sme rozširovali svoje kontakty so spisovateľmi na Slovensku, ktorí nám tiež vychádzali v ústrety.

- Píšeš ešte?

- Veľa som nikdy nepísal. Ak sa predsa zdá, že teraz je toho ešte menej, má to viac príčin. Asi to súvisí aj so súčasnými pomermi nášho literárneho života (ak vôbec existuje niečo také). Človek v mojom veku asi nadobúda viac sebakontroly, stáva sa sám voči sebe kritickejší, menej sa ponáhľa... Zároveň musím dodať, že ak niekto neuverejňuje, to ešte bezpodmienečne neznamená, že nepíše. Spočiatku som písal krátku prózu, teraz sa to akosi posunulo v smere k rozsiahlejšiemu žánru. Má to svoju „históriu“. Spomenul som už, že po r. 1989 tvorivé aktivity našich literátov ochabli. Pokúsil som sa oživiť túto činnosť kedysi osvedčeným spôsobom: vypísaním literárnej súťaže. Neostýcham sa priznať, že aj ja som sa chcel zapojiť do súťaže. Najprv to vyzeralo tak, že je všetko v poriadku, v konečnom dôsledku však plán pre nedostatok financií stroskotal. Znechutilo ma to a nepokračoval som v začatej práci, ktorá podľa môjho pôvodného odhadu mala mať 10-15 strán. Po určitej dobe som sa k téme vrátil. Keďže ma už netlačil termín, dal som voľný priestor svojej fantázii, rozpísal som sa... Na prvé rozbehnutie som napísal niekoľko desiatok strán (boli uverejnené v Ľudových novinách), odvtedy sa s tým trápim - akosi čoraz viac... Priznám sa, ešte stále nevidím koniec tunela. Neviem, koľko námahy a času ma to bude ešte stáť, viem určite iba to, že zatiaľ sa toho nevzdávam...

- Čo by si nám povedal na záver? Čo želáš sám sebe a nám všetkým?

- Je síce pravda, že tvorivá činnosť je najintímnejšia záležitosť autora, človek tvorí, píše osamote, uzavretý do seba, avšak nesporne v „spoločnosti“ dojmov a zážitkov, nadobudnutých zo spoločného sveta nás všetkých. Bol by som rád, keby tento svet bol aspoň o trošku lepší, žičlivejší statočným úsiliam. Sebe si želám, aby som mal dostatok síl i času stihnúť, na čo som sa podujal. Všetkým nám, prítomným i neprítomným, zase želám, aby nás vzájomné a spoločné úsilia, úspechy ešte dlho privolávali k spoločnému stolu.

(mh)

Michal Hrivnák

Stratený raj

- Chcete, aby vás slnečné lúče vždy ohrievali, aby na lúkach vždy kvety rozkvitali a aby vaše mláďatá slzy nepoznali?

- Chceme, chceme, - odpovedali zborovo a jednohlasne bratia vtáci v pustom háji prichádzajúcemu čudákovi, druhovi z ďalekých hôr.

- Nuž tak vás naučím takú melódiu, od ktorej sa vám celý hájik naplní slnečným jasom. Ale túto krásu môžete získať len vtedy, ak sa môj spev každý z vás dokonale naučí, ak v úplnom súlade budete spievať pieseň nových čias.

- Uisťujeme ťa, prisaháme! - sľubovali nadšene v nádeji sľubnej budúcnosti.

- Za svoje služby chcem len to, aby ste ma prijali medzi seba, - povedal skromne čudák-vták.

Jeho druhovia v tomto už neboli jednoznačne rovnakej mienky.

- Je to dáky bludár, - dohovárali sa podozrievavo niektorí medzi sebou.

- Nech sa najskôr osvedčí, - povedali.

Nemuseli dlho čakať. Kadiaľ poletoval, kde si zaspieval, mráz z polí mizol a rozkvitali prekrásne kvety, akých vtáčie oko doteraz nevidelo.

- Na teba sme čakali už oddávna. Nauč nás svoju pieseň, budeme ti vďační a prijmeme ťa medzi seba.

- Nuž teda naučím vás melódiu, ktorou keď preplníte okolité hory, bude prekvitať večná jar a budete žiť v bratskom porozumení. Ale medzi sebou nikdy nesmiete strpieť takých, ktorí by túto melódiu prekrútili, - povedal.

Vo vtáčej spoločnosti nastali ťažké časy. Začal sa ozajstný bratovražedný boj. Kto nebol ochotný splniť nové požiadavky, vyhnali ho do sveta. Tí, ktorí zostali, sa učili vo dne v noci novú pieseň. Mali pôžitok zo šľachetnej námahy. Už-už sa rozvinula medzi nimi dokonalá harmónia, dolina pri zelenom háji sa začala prepĺňať prenikavým jasom jari, pri východe slnka sa obzor skvel v nevídaných farbách ako rozprávkové brány raja...

Ale medzi vtákmi boli vtáci-mocnári, ktorí už nenachádzali radosť a rozkoš v spoločnom speve, chceli len osamele poletovať a spievať....

- Naše podozrenie voči tomuto vtákovi-čudákovi bolo oprávnené. Spieva síce pekne, ale skromnosťou sa nepreslávil. Chce, aby medzi nami aj mocní boli slabí a v speve aby aj slabí boli mocní. Čo to za rovnostárstvo chce uskutočniť?!

Vtáci-mocnári prišli k takémuto záveru: - Čudák-vták nám prinesie skazu, ak ho nevyženieme!

- Ani vyhnať ma nemusíte, odídem aj sám! Nazdával som sa, že som prišiel medzi bratov-vtákov. Neprišiel som rušiť pokoj, prišiel som vám ukázať cestu do raja! Nuž ale keď ma nechcete, dotieravý nebudem, pôjdem hľadať ďalej hájiček, kde žijú bratia-speváci mne podobní, - povedal čudák-vták a svižne vzlietol...

Letel, letel, kým ho sivý obláčik nad zeleným hájičkom nezakryl...

V zelenom hájičku akoby sa nebolo nič stalo, na druhý deň pri východe slnka sa kochali vtáci ako inokedy, len po horách sa ozývalo čoraz viac falošných melódií. Tí, ktorí si zvykli na spev vtáka-čudáka, nevládali dlho znášať túto disonanciu a vo vhodnej chvíli sa švihom vzniesli k oblohe... - Leteli, leteli, kým ich čierny obláčik nad zeleným hájičkom nezakryl. Za nimi prilietali húfy divých vtákov... Čierny obláčik čím ďalej, tým viac mohutnel...

Slnečné lúče sa už len ťažko predierali cez vrstvu mrakov, zelený hájiček pokrylo nevľúdne šero. Mrak sa prudko vzopäl, divoko sa zatočil a začal vrhať na háj ľadovec. Pestré lupene kvetov, púčky stromov, listy i celé konáre ubité padali na zem. Ľadové krúpy rozbili vtáčie vajíčka v studených hniezdach...