Jozef Lazar, zastupujúci vychovávateľ v základnej škole, si napochytro ani neuvedomuje, či vskutku zomiera, alebo sa mu to iba sníva. Po chvíľke mu však čoraz silnejšie bolesti prezradia, že je už hore. Hlavu mu ide roztrhnúť, dusí ho, škriabe mu v hrdle, chcel by preglgnúť sliny, no nemôže, v ústach má prenáramné sucho.

A navyše, ešte aj v ľavom pleci cíti akúsi ostrú bolesť, sotva môže rukou pohnúť. Už oddávna vie, že pri infarkte bolí ľavá ruka a uprostred hrudníka človek cíti tupý tlak. Lazara z tohto strašidelného pocitu zachváti až smrteľný strach. Veľmi zle sa cíti, je mu pod psa. Keď naostatok predsa otvorí oči a pri dennom svetle už kolo seba jasne rozoznáva zariadenie spálne, upadá do letargie: mal by ísť do školy, ale nevládze. Ukrutnú bolesť hlavy a mučivý smäd by hádam ako-tak zniesol, ale podchvíľou ho napína na zvracanie a to mu nijakovsky nedovolí postaviť sa na nohy. Predsa sa pozná, dobre vie, čo by mu pomohlo hneď teraz vstať z postele. Dať si najlepšiu medicínu: pohár šampusu zmiešaného s becherovkou a vodkou zapiť pivom. Bylinkový alkohol pôsobí proti bolestiam žalúdka, teraz akoby rozjatreného a dobodaného ostrým nožom. Vodka účinne zbavuje trasu rúk i mučivých bolestí v mozgu, kým perfektne vychladené pivo prepláchne boľavé, cigaretami vyúdené hrdlo a vôbec, prahne po ňom jeho celý vyschnutý organizmus. Jozef Lazar vie však aj to, že darmo by mal čas na takúto procedúru, tá mu často okrem maličkej úľavy nič viac nemôže poskytnúť. Snaha liečiť si bolesti opakovaným popíjaním by bezpochyby neostala tajomstvom. Sem-tam by sa určite zatackal, i jazyk by sa mu na jeho hanbu v najnečakanejších momentoch nepríjemne zamotal.

Neostáva mu nič iné, iba - ako v poslednom čase veľmi často - dať sa u obvodného lekára vypísať na maródku. Pevne si zaumieni, v duchu sa aj zaprisahá, teraz si nedá ani jeden jediný glg, aby asistentke nekoktal do telefónu. Nutkanie zvracať opäť zaútočí a on sa namiesto telefonovania s vypätím síl ocitne na záchode. Tu dlho kľačí naklonený nad misou, ale nič, iba bolestivé napínanie. Od námahy mu na čele vystúpia kropaje studeného potu a natoľko mu je zle, len-len že neupadne do mdlôb.

Až po dobrej polhodine dvíha slúchadlo, nahlási svoje meno (adresu ani nemusí, veď ju asistentka už dávno pozná) a oznámi, že sa mu preveľmi točí hlava, je celkom bezvládny. Vegetatívna neuróza, dodáva akoby na vysvetlenie. Z asistentkinho ľahostajného, ba posmešného tónu v hlase ľahko vycíti, že tá mu veru ani slovka neverí, že ho už pozná ako mrcha peniaz, a preto ho ani neprekvapí, keď mu bez akéhokoľvek súcitu stroho dá na vedomie: lekár k nemu nepríde, naopak, nech sa on unúva k nemu do ordinačky!

- Nie...nie... Ja teraz nevládzem! - zrúkne zo všetkých síl. - Veď hovorím jasne, že sa so mnou krúti celý svet a... že sa mi točí hlava a...

- Tak ostaňte v posteli a príďte, keď sa z toho vystrábite! Pán doktor vás popoludní medzi štvrtou a piatou bude čakať. Pravda, iba v tom prípade, ak nebudete opitý... Dovidenia!

- Čo si to dovoľujete? - zvrieskne výstražne, ale už do nemého slúchadla.

X

Jozef Lazar má za sebou už dve neúspešné protialkoholické liečenia a roky nedobrých skúseností zo závislosti na alkohole. Žena ho - akože ináč? - dávno opustila a on sa vrátil k mame-vdovici, ktorá sa podľa svojich možností pokúša o neho vzorne starať. (Lazar jej v tom všetkými možnými trikmi prekáža). Nebyť jej, synátor by bol už dávno bezdomovcom, hovoria susedia. A veľavravne dodávajú: pokým matka žije, žije aj jej syn. Lazar má ešte jedno velikánske šťastie - vlastní diplom stredoškolského učiteľa. Pravda, o strednej škole ani snívať nemôže, z tej ho dávno prepustili, po disciplinárnom konaní ho doslova vykopli na ulicu. Po prvom protialkoholickom liečení, keď bol krátky čas abstinentom, ho zamestnali ako učiteľa v základnej škole. Ale ani tam triezvy dlho nevydržal. Svojho času (po druhom pobyte v liečebnom ústave, keď bol tiež prechodne abstinentom) sa nad ním zmiloval bývalý spolužiak, riaditeľ druhej základnej školy, a ponúkol mu miesto suplujúceho vychovávateľa, ale aj to iba na polovičný úväzok. Denne štyri hodiny, od druhej do šiestej, dozerá na nevychované decká. Po večeroch je slobodný ako vták, každý večer si môže sveta žiť.

Aj včera, začalo sa to nevinne ako vždy. Okolo siedmej, pol ôsmej zacengal Lojzo Komár z druhého poschodia, kamarát z detstva, s ktorým je jednostaj pečený-varený. Rozvedený Komár, povolaním tiež učiteľ, je momentálne skladníkom v strednom priemyselnom závode, kde ráno od šiestej do druhej popoludní zapisuje, vydáva a odoberá nástroje a náradie.

- Ideme? - spustil Lazar na kamaráta zhurta, hneď medzi dverami. - Máš aj dajaké groše?

- Tisícku, - fľochnul Lojzo Komár hrdo.

- Fajn, ja som akurát dnes bral výplatu.

Priatelia z detstva v žiadnej krčme nikdy jamu nevystáli. Hodili do seba pohárik (na úvod výlučne pálené), zapili ho pivom a poďho do nasledujúceho podniku plného smradu a špiny. „Osobný vlak stojí na každej zastávke”, - napodobňoval Lazar o takomto čase večne zachrípnuté, prskajúce a pukajúce reproduktory železničných staníc, čím zároveň narážal na dodržiavanie zvyku zastaviť sa cestou v každej-každučkej krčme a hostinci a všade si aspoň lognúť dačo na potúženie.

- Trošku som ustal, - povedal Lazar, keď sa v čoraz veselšej nálade zastavil pred Motýľom. - Poďme dnu, chvíľku si posedíme, - prikazoval i pozýval zároveň.

Vo vnútri Motýľa, hneď pri dverách, ich priam omráčil ťažký mrak dymu a výpary alkoholu. Sklamane sa porozhliadli po miestnosti, bola už navidomoči bitkom nabitá. Vzápätí ich upútal vysoký, chudý, až kostnatý muž tým, že im spoza kartárskeho stola v rohu miestnosti vehementne kýval. Vyzeralo to, že ich ako starých známych volá k sebe do partie, kde mastil karty s tromi hosťami. Lojzo Komár a „kostlivec“ bývajú v tom istom činžiaku, dokonca na tom istom poschodí.

- Čo si dáte? - privítal prichádzajúcich s úsmevom.

- Pili sme pálené, hruškovicu.

- Šaňo, - zakričal hostiteľ na čašníka, - dve hrušky a dve veľké pivá!

Štrngli si, na zdravie, na zdravie, a na jeden dúšok vliali do seba nápoj uctievaný aj cisárom. S tým pivom to šlo už pomalšie, no načim bolo nezdržiavať. Kým sa rozdali karty, ešte stihli pozvať i ostatných „karbaníkov“ na revanš.

Aj hostinec Zelená žaba (známy aj ako Zelený sopeľ) bol pajzel v zapadákove, ale tu aspoň nemuseli čuchať ten odporný smrad z cigariet a zo spotených tiel ako v Motýli. Dokonca aj prázdny stôl sa im ušiel, pričom dosť ďaleko od dverí.

Priatelia z detstva, len čo si vypili a najedli sa do sýta, boli zajedno, čo so začatým programom. Nastal čas presunúť sa do ďalšieho podniku. Tu v Zelenej žabe sa im nepozdávalo „ovzdušie”, nebolo tu tak veselo, ako býva napríklad vo vinárni oproti, na druhej strane ulice. Poďho teda ta! Dva-tri kroky od vchodu sa opieral o stenu mladý opitý muž a vracal na vlastné nohavice a topánky. Opodiaľ banda šarvancov ťahala pod bránu staršieho baráku prenikavo jačiacu dievčinu. Scénky podobného druhu sa tu odohrávajú a striedajú ako v nejakej zábavnej šou. Učitelia, známi slabšími nervami, s pocitom odporu namierili po schodoch dolu do vinárne. Škandál je to posledné, čo teraz potrebujú, ubezpečili sa a na upokojenie si dali pri pulte na stojaka po tri deci vareného vína. Horúci pohár v rukách príjemne hrial, kým očami skúmali všetko okolo seba, ani čoby chceli zmapovať nejaké neznáme miesto, na ktorom ešte nikdy v živote neboli. Pričom dobre poznali mnohých z hostí a neušlo im ani to, že podaktorí už mali poriadne pod čapicou. V sále bolo veselo, sem-tam sa ozýval spev, uprostred asi päť či šesť mierne potrundžených mladíkov sa rozdrapovalo s rukami okolo krku a pohojdávajúc sa spievali populárnu, no ani nie tak veselú pieseň „Šej, haj, čierna mašina...”

Lazara a Komára pesnička trošku znechutila, pripomínala im čosi nepríjemné, bezcieľnosť života ľudí dochádzajúcich na stá kilometre do roboty. Ich precitlivené duše si neželali, aby im teraz niekto alebo niečo nanucovalo myslieť na vážne veci, oni sa predsa chceli cítiť dobre, zabudnúť na trampoty, na jebáky poondiateho života (Komárove slová). Tunajšie „ovzdušie” im začalo liezť na nervy. Hlasná vrava, jeden rozpráva cez druhého, nikomu, ani im, nie je po vôli, že musí počúvať iných. Predsa každý má dosť vlastných starostí. Ani Lazara, ani Komára vôbec nemusí zaujímať, či niekomu život plynie bez zmyslu. Ale to hej, či ich vlastný život má alebo nemá zmysel. Pravda-pravdúca, chceli by žiť inakšie. Ale ako? Napríklad nemali by fajčiť, je to jed. Nemali by piť, to je ešte silnejší a nebezpečnejší jed, čo skôr-neskôr každého bez výnimky položí na lopatky a dostane dva metre pod zem. Obaja to dobre vedia, nie sú hlúpi. Naopak, majú sa za múdrych, ale túto prednosť nedokážu ani trošičku uplatniť vo svojom zbabranom živote. Veď - a to pri pohárikoch často aj pripomínajú jeden druhému - načo sú takí rozumní, keď si nedokážu vyriešiť ani tie najobyčajnejšie záležitosti? A potom zavše svoje mudrovanie ukončia bezradne, iba jednoduchým mávnutím ruky. Každý nech si zametá pred vlastným prahom, každý nech si zbabre svoj život, ako sa mu len ráči.

- Lojzo, veľa sme už strovili, peniaze sa nám míňajú, - poznamenal Lazar. - Odtiaľto na tri či štyri rohy býva bratranec Pišta, ktorého aj ty dobre poznáš. U nich je vždy nejaký trúnok. Pozrime ich, stratiť predsa nič nemôžeme!

V schodišti starej, ešte za monarchie postavenej budovy, ich ovanul potuchnutý a od mačacích výkalov smradľavý vzduch, nutkajúci na zvracanie grcať. Celé schodište samá špina, sem-tam popadaná omietka hrozí, že sa niekto potkne a skotúľa sa dole schodmi. Navyše aj žlté svetlo slabých žiaroviek im sotva posvietilo, len pudovo dvíhali nohy, kráčali po schodoch a pevne sa pridržiavali zábradlia, aby nestratili beztak už neistú rovnováhu.

- Huncúti huncútski! Kde sa tu beriete? - otváral Pišta vchodové dvere a zľahka objal očividne rozjarených návštevníkov. - Nehanbíte sa, že nás tak dávno obchádzate?

Pištinkova manželka, ponižšie, no pôvabné žieňa, sťa madona stredného veku s peknou, okrúhlou tváričkou a perfektným účesom sa osvedčila aj ako šumná servírka: s milým úsmevom na tvári sa priam vrtela okolo nezvaných, ale známych hostí, kládla na stôl slané tyčinky, malé obložené chlebíčky, taniere a poháre.

- Na privítanie si dáme najprv zo svokrovej slivovice, - ukazoval hostiteľ litrovku. - Žiaľ, má len päťdesiatdva grádov. Ale veď viete, že od tohoto silnejšie pálené je zakázané páliť v štátnych páleniciach...

- Preveliká škoda! - vykríkol Lazar s tvárou červenou ako rak. - Nuž ale čo sa dá robiť? - a hodil do seba poldecák. - Héj, to je ale trúnoček, krištáľovo čistučký a ohnivý ako zrelá sexi žena...

- Aj od toho lepší, - dodal Komár. - Nože, Pišta, nalej ešte... aj do druhej nohy!

A Pišta nalieval, aj do tretej a po pálenke domáce víno, polosuché biele, so šteklivou vôňou muškátu. Hostiteľ s nemalou pýchou prehodil, že pijú vo vinárskych súťažiach ocenený mok a že na tom úspechu má aj on svoj podiel, veď často pomáha svokrovi nielen v jeho vinohrade, ale i v pivnici. Potom sa ospravedlnil, že nemôže viacej piť kvôli liekom a nech mu chlapci prepáčia. Lazarovi a Komárovi to vôbec nevadilo, oni pili, až pokým im trojlitrový demižón neukázal dno. Iba vtedy im došlo, že domáca madona už dávno nie je medzi nimi, asi spí a určite sa jej sníva čosi pekné. Neisto vstali od stola. Pištovi pritom nemohlo ujsť, že hostia nestoja dosť pevne na nohách, s výčitkami svedomia a pocitom viny ich odprevadil až dole na ulicu.

- Konečná bude v Kryštáli, dobre? - povedal Lazar, keď ostali sami.

- Nemali by sme už domov? Ja skoro vstávam...

- Čo si malý? Predsa niečo ešte znesieme, no nie?

- Pravdaže znesieme, - pritakal Komár.

Kryštáľ bol všiváreň, ale mal jednu veľkú výhodu: bol otvorený celú noc. Mali tu vždy natrieskané, na voľné miesto pri stoloch sa čakalo pred barovým pultom, a to obyčajne po stojačky, lebo ani na barových stoličkách nebolo miesta. Lazar a Komár sa len horko-ťažko dotrepali k pultu a objednali si (ako obyčajne) fľašu najlacnejšieho šampusu. Barmanka s havranovočiernymi vlasmi a klasicky pekným nosom zdvihla ruky na pozdrav a ako na dobrých známych sa na nich pekne usmiala. Lazar aj napriek opilosti si všimol, že okrúhle usmievavé barmankine oči zastiera dajaký zármutok, a ten by sa podľa neho na tvári ženy tejto profesie vôbec nemal objavovať.

- Chlapci, nepozvali by ste nás na pohárik? - zastavili sa tesne pri nich dve nápadné plavovlásky, do farebných kvetinových šiat odeté ženy tmavej pleti.

- Zunovala sa vám doma mamina, všakže? - obrátila sa mladšia k Lazarovi. - Nič nehovor, vidieť to na tebe zďaleka!

- Na pohárik? A prečo by aj nie?! - odvetil Lazar a s mútnymi, nabehnutými očami sa zahľadel do tváre mladšej koketky. Dobre vedela, čo jej sluší. Aj jeho upútali velikánske zlaté, možno iba pozlátené náušnice, ale najmä silne odfarbené blond vlasy, podľa módneho trendu dlhé a rovné.

- Pani barmanka, - otočil sa k žene za pultom, - dva koňaky a ešte fľašu šampusu!

Lazara, napriek jej snahe obslúžiť vždy vítaných hostí k spokojnosti, opantal akýsi nepríjemný pocit. Ani milým úsmevom nedokázala dlhšie skrývať smútok v krásnych veľkých očiach. I teraz, v pohľade sprevádzanom nenápadným úsmevom, postrehol akúsi obavu, ani čoby ho pred niečím chcela varovať.

- Mohli by sme si aj zatancovať, - ozvala sa staršia z krásavíc. Celkom uvoľnene a iste nie náhodou sa jej v tej chvíli zablysol v ústach zlatý zub. Bola tenšia ako tá druhá, čo prezrádzali i vrásky na jej tvári, ale podľa očakávania predsa dominovali veľké zlaté náušnice, ba aj hrubá zlatá retiazka okolo krku. Komárovi (stála pri ňom a jej ruka už dôverne spočinula na jeho ramene) sa vôbec nepáčila, ba bola mu skôr protivná. Svojim vyvinutým siedmym zmyslom vycítil, že ich vlastne oslovujú Cigánky. Jeho veru nemôže oklamať svetlá farba vlasov akokoľvek zvodnej blondínky. Stačí pohľad na pokožku, čo nestmavela na slnku ani v soláriu, na ohnivé čierne oči, hrubé, zmyselné pery, no najviac prezrádza charakteristicky pridusená, ťahavá výslovnosť nadobudnutá pri dotlievajúcich pahrebách cigánskych táborov. Komárovi, učiteľovi jazyka a literatúry, bolo hneď všetko jasné.

- Dámska volenka! - vykríkla mladšia Cigánka, zdrapila Lazara za ruku a vliekla ho rovno k malému tanečnému parketu. Komárovi sa tancovať nechcelo, vyhovoril sa, že by si radšej vo dvojici pokecal s partnerkou. Tá privolila, Komára objala vlastnícky okolo pásu a hlavu si oprela o jeho plece.

Na parkete sa poriadne tancovať ani nedalo. Bol natoľko malý, že tanečné páry sa akoby zlepené v jedno telo iba knísali na mieste, šepkali si do ucha milé alebo i vulgárne slová. Lazarovu hruď výdatne ohrievalo bujné poprsie partnerky, ktorá ho pomaly, ale cieľavedome zaťahovala do svojich erotických pokušení. Ani sa nenazdal, už po prvých tanečných krokoch stehnom vkĺzla medzi jeho nohy, načo on spustil ruky a dlaňami začal hladkať jej zadok tak prirodzene, akoby to robil odjakživa. Nato partnerka obidve ruky vsunula pod jeho sako a hladkala svojho naliateho gavaliera, miestami akoby masírovala, inde zasa prstami jemne babrala po jeho hrudi, rebrách a bruchu. Lazar bol vzrušený, až sa mu iskrilo v očiach a lapajúc dych priduseným hlasom jej šepkal do ucha, ako po nej túži a opýtal sa jej, či pôjde s ním. Ona iba prikývla a najoddanejším pritúlením sa mu naznačila, že je ochotná v tejto hre ísť až po konečnú štáciu.

Muzikanti prestali hrať, zahlásili prestávku.

- Chlapci, „sorry“, ale musíme na toaletu, - zavelila mladšia Cigánka rovno do tváre staršej.

Lazar a Komár popíjali zvyšky sektu a čakali. Po dobrej chvíli už netrpezlivo obracali hlavy smerom k záchodom. Nič. Uplynulo dosť času, kým sa rozhodli ukončiť toto trápne čakanie. Majú cech u barmanky, zaplatia a vytratia sa domov.

- Preboha, kde mám peňaženku a doklady!? - zrúkol Lazar celý ohromený. - Aj hodinky mi chýbajú! - dodal s hrôzou.

- Aj moje hodinky sú het, - priznal sa skrúšene Komár.

- Pán Lazar, stačí, ak mi donesiete peniaze zajtra... veď sa poznáme, - upokojovala ich barmanka, ale už bez milého úsmevu, so súcitným a nesmierne smutným výrazom na tvári.

X

Jozef Lazar leží v posteli a dumá. Má okno ako na výklade... Nijako si nemôže spomenúť, čo sa s ním a s Komárom udialo po odchode od Pištinka. Odtiaľto si nič, ale vonkoncom nič nepamätá. Preto ani nemôže vedieť, že boli v Kryštáli, ani čo sa tam s nimi udialo a netuší, že ich našli nadránom v tuhom spánku na prízemí činžiaka, ani šajnu nemá, ako sa dostal do postele, prečo má modrinu pod pravým okom. Do popoludnia, keď má ísť k lekárovi, je ešte ďaleko a on si zatiaľ nemôže dať ani glg. Prežíva hrozné muky a je presvedčený, že nevydrží do popoludnia, určite nie. Keby mal Antabus, vydržal by, musel by vydržať. No vyše roka Antabus ani len nevidel. Natoľko mu je zle, že keby mal tento liek, isto-iste by ho zapil alkoholom a bolo by po všetkom. Áno, po všetkom. Nepochybne by to urobil, lebo prevelice dávno znenávidel aj seba samého. Nie preto, že sa opíja, ale pre tie predsavzatia, že už piť viacej nebude. Aj preto sa sám sebe protiví. Veď on už iba v opilosti vie myslieť, logicky rozmýšľať, vtedy si uvedomuje, ako nezmyselne žije, bez charakteru a pevnej vôle. Odvahu zmárniť sa nemá, ale ani žiť sa mu nechce. Je slaboch, áno, je zbabelý žiť, ale aj dobrovoľne odísť na druhý svet. V alkoholickom opojení sa priznáva aj k svojim slabostiam: nedokáže mať rád ľudí, milovať ženu a starať sa o rodinu. V jednom-jedinom si je však celkom istý, že pokiaľ len žije, piť bude, aby sa dajako zmieril so svojou neschopnosťou a nedokonalosťou.

V spálni nemá žiadnu pijatiku, on si však stoj čo stoj musí vypiť, ináč sa tu na mieste zblázni. Matka už dávno schováva pred ním všetok alkohol, a to na najabsurdnejších miestach. Zájde teda do druhej izby, ale matku nenachádza, nie je doma. Rozzúrený, sťa zmyslov zbavený snorí, prekutáva byt, nazrie všade, kde sa môže zmestiť fľaša dajakej pijatiky. Konečne! V skrini medzi matkinou bielizňou, natrafí na fľašu lacného rumu. Ani len na okamih nezaváha: s trasúcimu sa rukami zodvihne fľašu k ústam a akoby vodu pil, veľkými dúškami logá ohnivý nápoj...