V poslednú júnovú nedeľu v Slovenskom evanjelickom cirkevnom zbore v Budapešti spomínali na Daniela Bacháta, ktorý sa roku 1873 stal duchovným tohto zboru.

D. Bachát sa narodil pred 170 rokmi v gemerskej obci Ratková, odkiaľ v tento deň pricestovali do Budapešti veriaci na čele s administrátorkou Adrianou Hrivnákovou a farárom-konseniorom Dušanom Pavlom Hrivnákom zo susedného Ratkovského Bystrého. Slávnostné služby Božie v kaplnke zboru slúžili traja farári spolu. S krátkym koncertom vystúpili členovia Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena. Prítomných privítala zborová farárka Hilda Guláčiová Fabuľová.

V onú nedeľu bol v každom kúte slovenského evanjelického zboru prítomný duch biskupa Daniela Bacháta. Ako povedal dozorca zboru Gregor Papuček pred začiatkom slávnostnej bohoslužby, kiežby bola kaplnka vždy tak naplnená veriacimi. Slávnostného podujatia sa kvôli iným pracovným povinnostiam nemohli zúčastniť biskupi Evanjelickej cirkvi v Maďarsku Péter Gáncs a Tamás Fabiny, obaja vak poslali slávnostnému zhromaždeniu list.

V liste Tamása Fabínyho sa píše: „S radosťou myslím v tento sviatočný deň na svojich slovenských bratov a sestry vo viere. V týchto dňoch sme sa my, slovenskí a maďarskí evanjelici dostali zvlášť blízko k sebe. Začiatkom júla sa v Žiline oslavuje 400. výročie Žilinskej synody… Ako kresťania sa môžeme slobodne prejavovať a jazykovú odlišnosť prijímať s vďakou. Ako duchovný severného dištriktu v Maďarsku, zodpovedný za zahraničné vzťahy, považujem za zvlášť dôležité, že tak slovenská, ako aj maďarská evanjelická cirkev umožňujú, aby duchovní mohli konať bohoslužby aj v jazykoch národností. Vieme, že počítať a modliť sa vie každý najlepšie vo svojom materinskom jazyku. Urobíme preto všetko v záujme toho, aby sa život zborov v materinskej reči zachoval tak pre Maďarov žijúcich na Slovensku, ako aj pre Slovákov žijúcich v Maďarsku. Nech Boh požehná život i službu členov všetkých slovenských zborov,“ napísal vo svojom liste T. Fabiny. Bol naozaj povznášajúci pocit spievať spolu s ľuďmi, ktorí naplnili kaplnku.

„Z malého cirkevného zboru v Gemeri vyšiel farár, kaplán, ktorý zanechal po sebe veľké dielo, spojil nás mostom, po ktorom ste vlani v septembri prešli vy k nám a teraz my z Ratkovej k vám,“ povedal D. P. Hrivnák, ktorý sa priznal, že mu nie je vzdialené menšinové bytie, nakoľko on pochádza z Nadlaku a na Slovensko sa presťahoval po skončení teologických štúdií.

Dozvedeli sme sa, že v Ratkovej a Ratkovskom Bystrom sú dva zbory. Hoci sú malé, sú bohaté na vieru. „Nehanbime sa hlásiť k svojim predkom k evanjelickej cirkvi a slovenskej národnosti,“ povzbudzoval prítomných D. P. Hrivnák, ktorý vo svojej kázni hovoril o všadeprítomnosti Hospodina a jeho evanjelia na základe listu Rímskym 2; 14-17.

Po bohoslužbe s krátkou prednáškou o D. Bachátovi vystúpil historik a slavista Iván Halász. Zameral sa hlavne na odkaz D. Bacháta. Bachát po ukončení štúdií začal slúžiť na Liptove v Hybiach, v centre slovenského národného hnutia v 60. rokoch 19. storočia, kde bol činný nielen duchovne, ale aj literárne a politicky. Roku 1873 došlo v jeho živote k veľkému zvratu. Pozvali ho do Budapešti, aby sa stal farárom slovenských evanjelikov, ktorí si na Kerepešskej ceste práve budovali svoj kostol. Bacháta si všimli statkári bratia Matúškovci, ktorí hospodárili v okolí Pešti a videli, že zbor je v kríze. Peštianski evanjelici začali stavať kostol, ale nemali peniaze na jeho dokončenie, ba nastali aj vnútorné roztržky v rámci komunity. Potrebovali teda teologicky zdatného, národne uvedomelého a organizačne agilného mladého farára. Bachát sa do Budapešti dostal, keď mal 33 rokov, v najlepšom veku na začiatok kariéry. Ťažko si zvykal na Pešť, bola preňho hlučným a veľkým mestom. Keďže musel skonsolidovať svoj zbor a ekonomicky ho zabezpečiť, nemal veľa času na smútenie za Liptovom a rýchlo si zvykol na veľkomesto. Za pár rokov si natoľko obľúbil Budapešť, že sa plne integroval do spoločenského, cirkevného, ba aj politického života. Napriek macošským podmienkam, ktoré našiel v Budapešti, tu vybudoval prosperujúci zbor, ktorý skoro z ničoho na dlhý čas aj hmotne zabezpečil. Nikdy nezaprel svoj slovenský pôvod a vždy sa o ňom vedelo, že je farárom slovenského zboru. Z hľadiska slovenského národného života žil v ťažkom období. Počas svojho života musel urobiť veľa kompromisov, vždy však jasne vedel, čo je jeho hlavnou úlohou: zabezpečiť a viesť svoj zbor a zachovať jeho evanjelický a slovenský ráz. Všetko podriadil tomuto cieľu. D. Bachát bol výborný manažér a rýchlo si vedel získať ľudí bez ohľadu na ich národnosť. Dlhé roky bol poslancom miestneho zastupiteľského zboru, členom prestížnych maďarských literárnych spoločností, kde prednášal o slovenskej literatúre. Keby nebol zomrel tak skoro, iba rok po vysvätení za biskupa, mohol sa stať členom hornej snemovne s funkciou.

I. Halász sa zmienil aj o tom, že v čase výstavby bol Lutherov dvor najväčšou súkromnou stavbou v hlavnom meste. Samozrejme, túto budovu nestavali Slováci z vlastných zdrojov, ale sa spojili s podnikateľom Károlyom Deutchom. Slováci dali pozemok a podnikateľ mal postaviť budovu. Z nájomného za byty plánovali dlhodobo zabezpečiť príjmy slovenského evanjelického zboru. Ako odkaz Daniela Bacháta I. Halász vyzdvihol tri veci: z pohľadu slovenských evanjelikov v Budapešti fungoval zbor ako jedno z hlavných centier kultúrneho a spoločenského života Slovákov v hlavnom meste. Bolo to zlaté obdobie v živote zboru, ktorého členmi a presbytermi boli napríklad Samo Czambel, Ivan Stodola, ale navštevoval ho aj Milan Hodža. I. Halász upriamil pozornosť prítomných aj na to, že Bachát bol v 19. storočí jediným slovenským spisovateľom v Pešti, všetci významní slovenskí spisovatelia a básnici tvorili na vidieku alebo v malých mestách. Vo svojich dielach opisoval dynamicky rastúce mesto. Tretím pohľadom je otázka postavenia menšín. Zbor si síce potichu, ale pripomenul aj storočnicu narodenia jeho zakladateľa Ján Kollára, považovaného v Uhorsku za pansláva, čím bezpochyby prispel k zachovaniu slovenskej komunity v Budapešti. „Pre menšiny a pre zachovanie ich identity bola vždy podstatná viera, sloboda liturgického jazyka a vzdelávania. Toto Bachát dokázal zabezpečiť. Do konca života nezaprel svoj pôvod, ani keď sa stal súčasťou uhorského etablishmentu,“ dokončil svoj referát I. Halász, ktorý venoval jeden exemplár svojej knihy o D. Bachátovi ratkovskému evanjelickému zboru.

Po agapé sa účastníci spomienkovej slávnosti vybrali do Kerepešského cintorína, kde vzdali hold slávnemu farárovi pri jeho hrobe, ktorý prednedávnom obnovili členovia budapeštianskeho slovenského evanjelického zboru.

(ef)