Zmieriť sa s tým, čo je nezmeniteľné...

Je tu jeseň. Kvety v záhradách nám ešte pripomínajú leto, ale padajúce pestrofarebné listy už šuškajú, že jeseň zase zvíťazí. Slnečné lúče, ktoré osvecujú náš súčasný život, sú zo dňa na deň slabšie, na zem sa spúšťa mrazivý srieň. Svetlo krotkého plameňa sviečky trúsi zlaté hviezdičky na zarmútené oči, ktoré sa pozerajú do bohatého sveta spomienok.

V týchto dňoch sa mnohí vyberieme do cintorína k hrobom svojich blízkych, položiť kvety alebo veniec, zapáliť kahanec a pomodliť sa za všetkých zosnulých. Áno, za všetkých, aj za tých, pri hroboch ktorých sa nikto nezastaví, ktorým nikto neprinesie ani jedinú kvetinu.

Každý spomína na svojich blízkych podľa svojej vôle, ale nemali by sme spomínať iba s pocitom bolesti a smútku, lebo to nedáva duši pokoj. Spomínajme s láskou, ktorá je schopná zmieriť sa s tým, čo je nezmeniteľné. Prijmime preto odkaz múdreho filozofa Lucia Senecu:

„Neuchovávaj smútok vo svojej duši, lebo ho prenesieš na svojich potomkov.“

Tibor Mótyán