Hneď na úvod mesiaca (1. a 2. novembra) máme vedľa seba dva sviatky: Všetkých svätých a Pamiatku zosnulých. Aký je rozdiel medzi nimi? K prvému sviatku treba poznamenať, že v tradícii Cirkvi postupne narastal počet tých, ktorí boli zapísaní do zoznamu svätých.

Čím sme ďalej od založenia Cirkvi, tým ich počet pribúda. Sú to všetko vzory konkrétnych ľudí, ktorí svojím životom jednak ukázali vernosť svojej viere, evanjeliu Ježiša Krista, samotnému Kristovi i Kristovej Cirkvi, ale každý aj nejakým iným, svojským, originálnym spôsobom. A aj v dnešnej dobe sa rozširuje tento počet svätých. Veď napr. nedávno, počas cesty pápeža Benedikta XVI. vo Veľkej Británii, vyvrcholil proces blahorečenia kardinála Johna Henryho Newmana, ktorý bol zaradený do zoznamu svätých a blahorečených. A nielen on, ale aj mnohí iní ďalší. Ak by sme zalistovali v dejinách Cirkvi, tak nájdeme známe i menej známe osobnosti. Niektoré sú zaradené do liturgického kalendára celej Cirkvi a v rámci celého liturgického roka si na nich spomíname počas slávenia sv. omší, a to rôznymi formami, buď ako ľubovoľnej, alebo povinnej spomienky, prípadne sviatku až po najvyšší stupeň liturgického slávenia, ktorým je slávnosť. Niektoré sú zaradené len do miestnych liturgických kalendárov, čo znamená, že všetky uvedené formy slávenia sú len napr. v cirkvi jedného národa, odkiaľ uvedený svätec pochádzal, alebo kde pôsobil, žil. Tak sa môže stať, že sme zvyknutí podľa domáceho liturgického kalendára na spomienku nejakého svätca a ak napr. cestujeme do iného štátu, v uvedený deň sa daná spomienka neslávi, alebo sa slávi iný svätý. Samozrejme, že nielen ten je svätý, kto bol oficiálne vyhlásený za blahoslaveného alebo svätého. Ale v celých dejinách Cirkvi žilo veľmi veľa veriacich, ktorí si tiež zaslúžia nazývať sa svätými, pre spôsob života, ktorý viedli. A tak sviatok Všetkých svätých je práve preto, aby sme v celom slávení Cirkvi nezabudli aj na tých, ktorých mená sa počas liturgického roka nespomínajú. Veď cirkevný rok ma presne toľko dní ako kalendárny, len začína a končí inak, ako bežný, kalendárny rok. Za dvetisíc rokov existencie Cirkvi nie je len 365 svätých ľudí. Len predchádzajúci pápež Ján Pavol II. počas svojho pontifikátu vyhlásil 482 svätých a 1 338 blahoslavených. Počas jeho pôsobenia na Petrovom stolci bolo viac vyhlásení za svätých a blahoslavených, než za predchádzajúcich 400 rokov. Preto v deň Všetkých svätých sa skutočne slávi spomienka či oslava všetkých tých, ktorí sa stali svätými v celých dejinách Cirkvi.

Kde nájdeme napr. zoznam oficiálnych svätých? V knihe, ktorá sa nazýva martyrológium. Podľa rozhodnutia Tridentského koncilu vyšlo v roku 1584 tzv. oficiálne Martyrologium Romanum, ktoré vypracoval cirkevný historik Cesare Baronius. Posledné martyrológium vyšlo v roku 2004 a je v ňom oficiálne uznaných 6 658 osôb, ktoré boli pozdvihnuté k úcte oltára. Ďalších 6 881 je síce bez mena, ale uvádza sa miesto a rok ich mučeníckej smrti. Rímske martyrológium vyšlo už v druhom vydaní, má 844 strán v latinskom jazyku a pripravila ho Kongregácia pre Boží kult a správne vysluhovanie sviatostí. V tomto zozname okolo 20 percent tvoria ženy. Čo sa týka mien, prvenstvo patrí menu Ján (331), medzi ženami si prvenstvo udržuje Mária.

K druhému sviatku - Pamiatke všetkých zosnulých - treba povedať, že podľa učenia Cirkvi rozlišujeme tri stavy, kam sa môže človek dostať po skončení pozemskej púte. Nebo, peklo a očistec. Pri sviatkoch, o ktorých hovoríme, môžeme ale uvažovať iba o dvoch - o nebi a očistci. Po predchádzajúcej úvahe o svätých nám zostane iba očistec. Ten, kto sa podľa učenia Cirkvi dostane do neba, je svätý, lebo požíva blízkosť a prítomnosť samého Boha, ktorý je sám svätý. Očistec je stav, ktorý nie je trvalý, ale je prechodným stavom a z neho sa človek dostáva do neba. Práve za tých, ktorí ešte nedosiahli nebeský stav, sa modlí celá Cirkev na druhý sviatok - v deň Pamiatky zosnulých. Aby práve modlitbou, a nielen súkromnou, ale aj spoločnou vyprosila dosiahnutie trvalého nebeského stavu.

Je zaujímavé pozrieť sa práve v tento deň na naše cintoríny. Ako dokážeme vyzdobiť hroby, pomníky svojich blízkych. Na jednej strane zápasíme s vierou, na druhej strane vidíme, že aj po mnohých rokoch veríme, máme nádej, dúfame... v iný život. To sú naše modlitby pri hroboch, naše rozhovory s nimi... Tento deň má v sebe akúsi tajomnú silu, ktorá poukazuje na iný, večný život.

Nech teda prežijeme obidva sviatky v ich hĺbke. V úcte ku všetkým tým, ktorí sú už svätí, ale aj v pomoci cez modlitbu voči tým, ktorí ju ešte nedosiahli, zamyslení a zahĺbení sa aj do seba samého o otázke a zmysle večného života.

Stanislav Brtoš