Kto sa len pristaví v Budapešti na Deákovom námestí pri evanjelickom chráme, evanjelickej fare a evanjelickom múzeu, môže sa dozvedieť, aké významné osobnosti slovenskej národnosti pôsobili kedysi v hlavnom meste Uhorska.

Pamätné tabule významných slovenských dejateľov nepochybne potvrdzujú existenciu slovenskej Pešti v 19. storočí. Dňa 12. júna 2011 nastala chvíľa, na ktorú už dlhé roky čakala budapeštianska slovenská komunita. Bolo to odhalenie pamätnej tabule zakladateľa samostatnej peštianskej slovenskej cirkvi Jána Kollára pri príležitosti 200. výročia vysvätenia evanjelického kostola na Deákovom námestí. Kostol sa v čase jeho pôsobenia v hlavnom meste Uhorska stal dôležitým centrom národného života pešťbudínskych Slovákov. Môžeme pokojne povedať, že to bol historický okamih. Plných 16 rokov sme čakali, aby cirkevný zbor na Deákovom námestí súhlasil s umiestnením dvojjazyčnej tabule. Keďže na sympóziu usporiadanom pri tejto príležitosti vysvitlo, že naši Slováci poznajú peštianske roky Kollára iba v detailoch, rozhodla som sa zhrnúť najdôležitejšie etapy jeho života.

My, Slováci v Maďarsku, sme pyšní na 30 rokov v Pešti pôsobiaceho slovenského básnika, národného dejateľa a duchovného. Jemu môžeme ďakovať, že už v roku 1820 sa slovenské deti mohli vzdelávať v materinskom jazyku a že Slováci, síce len 100 rokov, ale predsa mali samostatný evanjelický kostol na Kerepešskej ceste (terajšej Rákócziho triede). Z kruhu Kollárových veriacich vyšli aj prví aktívni činitelia slovenského spoločenského života. Nebyť Kollára, kto vie, či by boli mali Slováci Čitateľský spolok (1826) alebo ekumenický Spolok milovníkov reči a literatúry (1834), v stanovách ktorého bolo formulované vydávanie almanachu a rozvíjanie slovenského jazyka.

Nepochybne v tom čase žriedlom vzdelávania boli práve takéto spolky.

Po vydaní tolerančného patentu Jozefa II. sa v roku 1787 peštianski evanjelici augsburského vyznania maďarskej, nemeckej a slovenskej národnosti rozhodli založiť si svoju cirkev. Od založenia zboru až do 28. novembra 1819 dušpastiersku funkciu vykonával Ján Molnár. Služby Božie sa konali v nedeľu v modlitebni na ulici Kalap (dnes Irányi), a to predpoludním v nemčine a popoludní v slovenčine. V roku 1792 vznikol na Námestí Szénpiac (Uhoľná tržnica – dnes Deákovo námestie) kostol a v r. 1798 aj prvá evanjelická škola. Kostol bol vysvätený v roku 1811 v troch jazykoch: v madarčine, nemčine a slovenčine. Chorľavý a vekom unavený dušpastier J. Molnár roku 1919 sem povolal za pomocného farára mošovského rodáka Jána Kollára (1793-1852). Hoci slovenských veriacich bolo v tom čase skoro toľko ako nemeckých, v spoločnom kostole mohli odbavovať slovenské služby Božie len každú štvrtú nedeľu a nemali ani slovenskú školu. Na čele nemeckých a maďarských veriacich stál J. Kalchbrenner a o slovenských sa staral J. Kollár.

Kollár v hlavnom meste Uhorska, v evanjelickom kostole postavenom na dnešnom Deákovom námestí, pôsobil od roku 1819 najskôr ako kaplán, potom zástupca farára a od roku 1824 už ako riadny farár slovenskej evanjelickej cirkvi a neskôr senior. V roku 1837 ho zvolili za dekana peštianskeho cirkevného obvodu.

Napriek mnohým ťažkostiam biografi J. Kollára píšu: “Tam (v Pešti – pozn. red.) sa zrodila idea slovanskej vzájomnosti a dostala určitú formu, tam vyšla na svetlo Slávy dcéra, ktorá ho urobila nesmrteľným!“. V roku 1830 z celkového počtu pristupujúcich k večeri Pána bolo 45 % Slovákov a 55 % Nemcov a Maďarov spolu. V roku 1842 prevaha nemeckých veriacich už bola dvojnásobná. Evanjelický zbor na Deákovom námestí mal v tom čase 500 nemeckých, 200 slovenských a 100 maďarských členov.

Kollárove peštianske roky v multietnickom prostredí

Na jeseň roku 1819 prišiel Kollár zo Slovenského Pravna do Pešti, do zmiešaného cirkevného zboru, na slovenskú evanjelickú faru. Kostol na Deákovom námestí, keďže slúžil trom zborom, bol čoraz tesnejší. Slovenské bohoslužby sa navyše konali iba raz mesačne. Kollár sa rozhodol vybojovať založenie samostatného slovenského zboru. Nebolo ľahké udržiavať slovenský zbor v maďarsko-nemeckom jazykovom prostredí. Kollár neustále zápasil s maďarskými a nemeckými cirkevníkmi. Jeho elán, silná vôľa a ctižiadostivosť priviedli k tomu, že Kollár má nesmrteľné zásluhy na vytvorení samostatnej slovenskej cirkevnej obce v hlavnom meste Uhorska.

Hoci bol Kollár obľúbený aj medzi nemecky hovoriacimi veriacimi, nastolenie otázky samostatného slovenského zboru podnietilo dlhoročný spor okolo spoločne nadobudnutého majetku. Tento spor bol uzavretý 19. septembra 1834 spoločnou dohodou, podľa ktorej „všetky chrámové a školské základiny, všetky cirkevné príjmy ako aj všetky výdavky ostávajú spoločné maďarských, nemeckých a slovenských cirkevníkov.”

Ďalšia krízová situácia nastala po pätnástich rokoch. V roku 1849 nemeckí a maďarskí veriaci jednostranne odstúpili od zmluvy, zrušili filiálnu školu a slovenských veriacich vylúčili zo spoločného majetku s tým, že „každá jednotlivá cirkevná obec sa má vydržiavať sama”. Tento krok bol však neoprávnený, keďže Slováci prispievali k zveľaďovaniu spoločného majetku nad svoje sily. Keďže slovenské bohoslužby sa aj naďalej konali iba raz za mesiac a výučba v slovenčine prebiehala v prenajatých miestnostiach, slovenskí veriaci sa obrátili na Jozefa II. so žiadosťou o poskytnutie vhodného pozemku. Odpoveď na ich žiadosť bola priaznivá. Uvádza sa v nej o. i., že „sa na výstavbu druhého kostola pre pešťbudínsku evanjelickú cirkevnú pospolitosť augsburského vyznania bezplatne prenecháva areál na Kerepešskej ceste medzi c. a k. strážnicou uhoľného skladu a Wimmerovým pozemkom”.

Myšlienka výstavby nového chrámu sa nastolila už v 30. rokoch, keď Kollár inicioval zbierku na výstavbu kostola, školy a fary na Kerepešskej ceste. Pre túto vec sa mu podarilo získať pravdepodobne nesmierne pobožnú vdovu po A. Hvizdákovi, rod. Žofiu Slavkovskú, ktorá na tento účel venovala 4200 forintov a v závete ponechala slovenskej cirkevnej obci dom na Kráľovskej ulici (Király utca) v hodnote 60 tisíc forintov.

Po vzniku samostatnej maďarskej cirkevnej obce v r. 1837 na čele s neskorším biskupom J. Székácsom nezhody medzi Maďarmi a Nemcami na jednej strane a Slovákmi na strane druhej naďalej pokračovali. Po odchode J. Kollára na viedenskú univerzitu v r. 1849, v období pôsobenia jeho nástupcu Jozefa Podhradského (1851-1862) sa tieto rozpory opäť vyostrili. Slovenskí veriaci, požadujúc svoj podiel zo spoločného majetku, si želali odísť zo zboru na Deákovom námestí.

V r. 1852 prestala existovať spoločná matrika a ostávalo iba dohodnúť sa na rozdelení majetkov. Keďže oproti čiastke 24 000 forintov požadovanej zo slovenskej strany nemeckí a maďarskí veriaci ponúkli iba 10 tisíc, Slováci sa obrátili na ministerstvo. Na rokovaní, ktoré viedol poverenec ministerstva Gusztáv Kulinyi, sa zúčastnilo 6 nemeckých, 6 maďarských a 6 slovenských zástupcov. Rokovanie však bolo bezvýsledné, keďže slovenskí predstavitelia na protest opustili zasadaciu miestnosť.

Napokon 24. októbra 1854, po zdĺhavých a prudkých sporoch, slovenský evanjelický zbor si zabezpečil samostatnosť. Mal pozemok s rozlohou 2200 štvorcových siah na Kerepešskej ceste, 12 600 forintov zo spoločného majetku a dohodu o používaní kostola a zvonov na Deákovom námestí na ďalších osem rokov. Získanie finančných prostriedkov nebolo ľahké. Cirkevný kurátor F. Liedemann vyzval k dobročinnej zbierke majetnejších cirkevníkov a sám prispel sumou 1000 forintov. V tejto súvislosti časopis Vasárnapi Újság napísal, že „dvanásť šľachetných členov maďarsko-nemeckého zboru sa dobrovoľne podujalo na vyplatenie dohodnutej sumy, ktorú v jednotlivých čiastkach zložilo v určený deň.” O týchto dobrodincoch sa vtedy hovorilo ako o dvanástich apoštoloch.

Kollár sa od začiatku svojho pôsobenia v Pešti usiloval o to, aby bola možnosť otvoriť pre deti slovenských veriacich školu, čo sa mu v roku 1820 aj podarilo na Esterházyho (dnešnej Puškinovej) ulici. Zakladateľom a podporovateľom školy bol bohatý kupec, obchodník s vínom Samuel Hajnal. On ako člen cirkvi v roku 1828 zložil 500 zlatých ako základinu, Žofia Hvizdáková zas 10 000 zlatých na udržiavanie slovenského slova Božieho, na umožnenie samostatnosti cirkvi slovenskej. Učitelia školy sa často striedali. Školu začal viesť Samuel Matejkovský, po ňom L. Jesenský a potom Ján Mastyč. Keď sa v roku 1839 opäť uvoľnilo učiteľské miesto na slovenskej ev. škole v Pešti, Ján Kadavý (1810-1883), pôvodom Čech, prijal pozvanie svojho priateľa Jána Kollára. V liste ho Kollár síce medziiným upozorňoval, že bude potrebné vedieť aj po maďarsky a deti učiť čítať, písať a počítať po maďarsky. Ako to poznamenal v liste, je to nevyhnutné, lebo sú obklopení zo všetkých strán Maďarmi. Ďalej spomenul, že postupne musí privyknúť k jednoduchšej výslovnosti a opustiť pre Slovákov neznáme “ř“. Pripomenul, „že Váš príchod do Slovenska blahodarne bude účinkovať i na upevnenie a rozmnoženie vzájomnosti a silnejšieho zväzku medzi Čechmi a Slovákmi.“

V roku 1843 J. Kadavý založil nedeľnú školu pre málovzdelaných pešťbudínskych Slovákov. Nedeľné školy boli spolkové, vzdelávacie a výchovné ustanovizne, ktoré sa mali starať o všeobecné vzdelanie remeselníkov a mali v určitom zmysle nahradiť nedostatok slovenských škôl. Pôsobenie nedeľnej školy malo pri veľkom nedostatku slovenských škôl pozitívny aktivizačný, národnouvedomovací a najmä výchovno-vzdelávací význam. Kadavého srdcovou záležitosťou bola výchova ľudu. Na žiadosť členov vyučoval po slovensky. Do histórie nedeľnej školy patrí, že v Evanjelickom štátnom archíve v Pešti sa nachádza pamätnica tejto školy pod názvom: Pamätnica nedeľnej školy Peštianskej, ktorú roku 1843 viedol Kadavý. Žiaľ, práve fungovanie nedeľnej školy vyvolalo konflikt medzi Kollárom a Kadavým. Kadavý bol zástancom spisovnej slovenčiny, Kollár sa však pridržiaval češtiny ako literárneho jazyka slovenských evanjelikov. Obhajoval autoritu cirkevných foriem a svoje predstavy o literárnej vzájomnosti a nevidel, že pokrok vyžaduje obranu spisovnej slovenčiny tak vo vyučovaní, ako aj v bohoslužbách. Naďalej zostal zástancom jednotného spisovného jazyka pre českú a slovenskú literatúru a usiloval sa dva jazyky umelo priblížiť. Jeho reforma sa však neujala a vývin vyústil do štúrovskej jazykovej reformy. Kadavého aktivity zamerané na obranu spisovnej slovenčiny priviedli do takého sporu, ktorý sa preniesol až na konvent, ktorý sa konal 1. novembra 1846. Dôvodom bolo zriadenie nedeľnej školy a výučba v slovenčine. Konvent napokon nedeľnú školu zastavil, ale Kadavého z učiteľskej služby neuvoľnil. Nedorozumenie medzi Kollárom a Kadavým ukončila revolúcia. Kadavý v roku 1848 predsa len opustil Pešť. Počas pôsobenia v Pešti bol Kadavý v písomnom kontakte s mnohými Slovákmi a aktívne pomáhal pri všetkých akciách, ktoré sa týkali národných vecí. Pravdepodobne Kadavý si pravidelne dopisoval so Škultétym a akiste ho informoval o každej dôležitejšej udalosti, ktorá sa týkala peštianskej slovenskej spoločnosti. Medziiným z jeho korešpondencie sa dozvedáme aj o slovenskom kultúrnom živote v Pešti. Presnejšie, že v roku 1846 účinkoval aj Slovenský spevokol, ktorý viedol sám Ján Kadavý. V apríli roku 1846 písal mu aj o tom, že sa presťahujú do novej školskej budovy, ktorá sa nachádza na ulici Päťškovránkovej (Ötpacsirta).

Popri kňazských povinnostiach Kollár sa staral nielen o cirkev a o slovenskú školu, ale aj o chorých, väzňov, sociálne ústavy a sirotince. Inicioval medziiným i otvorenie slovenskej dievčenskej školy.

Kollár so svojou sugestívnou osobnosťou a neúnavnou horlivosťou napriek osobným zrážkam a hádkam dokázal zorganizovať a tiež prebudiť národné povedomie slovenských veriacich v evanjelickej cirkvi. Pešť ako kultúrne centrum veľmi pozitívne pôsobila na Kollára. Písal nielen šlabikáre a čítanky pre ľudové školy, ale po vydaní Slávy dcéry roku 1832 sa sústredil na verejnú, náučnú a kultúrnopolitickú činnosť. Vydal svoje cirkevné prejavy, obsažné a myšlienkovo bohaté kázne vo dvoch zväzkoch pod názvom Kázně a reči. Významná bola aj Kollárova zberateľská činnosť. V rokoch 1834-1835 vydal obsiahle dvojzväzkové Národnie zpievanky.

Zapojil sa aj do slovenského spoločenského a kultúrneho života. Snažil sa podporovať v krajine všetko, čo prispelo k rozkvetu slovenskej kultúry. Korešpondoval a spolupracoval s významnými osobnosťami doby. Dobre sa poznal napríklad s lekárom Martinom Suchányom, barónom Sándorom Prónaym, vtedajším generálnym inšpektorom evanjelickej cirkvi, zakladateľom uhorskej ornitológie Šalamúnom Petényim (Petian). Jeho aristokratickými priateľmi boli barón Alajos Mednyánszky a gróf János Mailáth. V roku 1826 spolu s úradníkom Miestodržiteľskej rady v Budíne Martinom Hamuljakom založili Slovenský čitateľský spolok, ktorý spojil katolícke a evanjelické krídlo slovenského národného hnutia. Keď Hamuljak v roku 1834 založil Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej, do jeho almanachu Zora písal Ján Kollár aj novely. Kollárovi ponúkli aj predsedníctvo spolku, z ktorého však s odvolaním sa na jazykové problémy po roku vystúpil.

Kollár pre útoky nepriateľov cirkvi v búrlivom roku 1849 bol donútený opustiť Pešť. Jeho rodina našla útočište vo Viedni, kde pôsobil už ako profesor slovanskej archeológie. Bol mimoriadnym profesorom slavistiky na viedenskej univerzite. Viedenská vláda ho vymenovala za svojho dôverníka v uhorsko-maďarských otázkach. Podarilo sa zachrániť aj jeho bohatú knižnicu. Knihy, uložením ktorých Kollár poveril farára slovenskej cirkvi Josefa Podhradského, sa zachránili. Žiaľ, nemecko-maďarský výbor peštianskej evanjelickej cirkvi obral Kollára o právo na penziu, ktorú si po tridsaťročnej službe právom žiadal. Odopreli mu ju s odôvodnením, že jeden rok v čase revolúcie nezložil príspevok do kasy.

Kollár zomrel náhle v roku 1852. Telesné pozostatky pedagóga, jazykovedca, filozofa a zberateľa ľudovej slovesnosti boli v roku 1904 prevezené do Prahy a tam pochované na Olšanskom cintoríne. Zo Staromestského námestia ho sprevádzal 7 kilometrový sprievod. Jeho všestranná aktivita a elán, akým viedol peštiansky duchovný život, je príkladný, preto je dôležité na Kollára pamätať, zachovať jeho pamiatku.

Slovenský kostol na Kerepešskej ceste

Na jar roku 1853 sa podľa projektov J. Dieschera začala najprv stavba dvoch novorománskych budov, školy a potom aj farnosti. Výstavba chrámu sa začala na jeseň r. 1856, resp. na jar 1857 a trvala asi desať rokov, keďže cirkev neustále zápasila s materiálnymi ťažkosťami. Výstavbu spomalili aj rôzne vnútorné nedorozumenia, boje a finančná manipulácia advokáta a zároveň zapisovateľa slovenského zboru Alexandra Vrchovského. Farármi v tomto období boli J. Podhradský a po ňom do roku 1867 Ján Polarecký.

V roku 1863, keď už stála chrámová veža, kráľovná Alžbeta venovala na dokončenie stavby 200 forintov. Slovenskí veriaci netrpezlivo očakávali zavŕšenie výstavby, keďže v nemeckom kostole na Deákovom námestí už neboli žiaduci. Príslušníkov slovenského zboru takmer vylúčil z priestorov kostola.

 R. 1867, nie celkom zákonným spôsobom, obídením hlasovania a vedenia zápisnice, zvolili za farára zboru M. Elefánta, ktorý vyvinul mimoriadne úsilie, aby usporiadal rozhárané finančné pomery a dokončil výstavbu. Našťastie sa vyskytli dobrodinci, osoby, ktoré cennými darmi pomohli dokončiť stavbu. Napríklad peštiansky starosta L. Rottenbiller prispel sumou 5000 Ft k zaklenutiu budovy a ďalšími 1200 Ft k uhradeniu platov cirkevného personálu.

21. decembra 1867 nastala radostná chvíľa: otvorenie brán evanjelického chrámu na Kerepešskej ceste. Desiate číslo časopisu Magyarország és Nagyvilág (Uhorsko a svet) z r. 1868 prináša veľký obraz slovenského kostola zhotovený podľa litografie. O stavebnom štýle kostola píše nasledovne: „Kostol je vybudovaný v gotickom slohu a nielenže je vskutku pekný a má vzhľadný zovňajšok, ale aj jeho vnútorné členenie je natoľko účelné, že v tomto ohľade s ním sotva môže súťažiť nejaký evanjelický kostol v krajine.”

Život peštianskeho slovenského zboru nebol ľahký ani v nasledujúcich 100 rokoch. Dlho chýbali základné časti zariadenia, ako chór, kostolný oltár, lavice, obraz, atď. Aj dlhy bolo treba splácať dlhé desaťročia. Medzitým farár, neskôr biskup Daniel Bachát, v záujme zmiernenia finančných problémov povolil postaviť okolo kostola nájomné domy. Štvorposchodové budovy okolo terajšieho Lutherovho dvora stoja dodnes. Roku 1918 mal zbor 6000 členov, v 40. rokoch však navštevovalo bohoslužby už len okolo 600 veriacich. Napokon takmer celý objekt na Lutherovom dvore v roku 1965 cirkevné vedenie predalo. V dnešnej dobe môžu slovenskí veriaci počúvať dvojjazyčné kázne farárky Hildy Guláčiovej Fabuľovej už len v jednej miestnosti školskej budovy, zariadenej ako kaplnka. Chrám z ulice už nikto nezbadá. Stojí v pasci obytných domov, už celkom zanedbaný a zničený.

Ján Kollár mal nesporné zásluhy na rozvoji slovenského kultúrneho života v Pešťbudíne. Jeho všestrannú religionistickú, ľudovýchovnú a kultúrno-osvetovú prácu si treba vysoko ceniť. Kollár v Pešti, na čele oduševnenej skupiny, zabezpečil národne prebudenej inteligencii, aby sa hlavné mesto Uhorska stalo dôležitým mestom slovenskej kultúrnej histórie.

Anna Kováčová