Pod týmto alarmujúcim názvom sa objavila na Fraternete (internetové noviny maďarskej evanjelickej cirkvi) úvaha „o najbolestnejšej, najvážnejšej otázke posledných desaťročí a našej súčasnosti: prečo nás je stále menej? Čím to je, že aj pri najlepšom úmysle počet členstva našej cirkvi klesá, prečo zbor nevie získať tých, ktorí kostol nenavštevujú, prečo ich nedokáže osloviť evanjeliom?”

„Nič nového pod slnkom” mohli by sme povedať. Táto pálčivá otázka trápi aj slovenských evanjelikov v Budapešti. Podľa štatistických údajov z r. 2001 v hlavnom meste žilo 1513 obyvateľov slovenskej národnosti, 1570 hovorilo v rodine po slovensky a 2362 sa viazalo k slovenským kultúrnym hodnotám a tradíciám. Spolu je to 5445 ľudí. Nebolo by od veci zamyslieť sa nad týmito číslami a pohrať sa s nimi, ale naša otázka teraz znie: Prečo tak málo slovenských evanjelikov chodí do kaplnky, zariadenej v niekdajšej školskej budove peštianskych Slovákov evanjelického vierovyznania a prečo sa aj ten ich malý počet ďalej zmenšuje?

Kaplnka má kapacitu približne 50 osôb, nebolo by ju ťažké zaplniť. Prevažná väčšina tu žijúcich Slovákov sú evanjelici. Berme si ten najmenší počet (1513) a predpokladajme, že z nich 1000 je evanjelikov. Keby len jeden z dvadsiatich prišiel do kaplnky, bola by zaplnená. Ale keby len každý 40, aj tak by bola takmer plná, len trocha poredšie. Ale situácia je dnes taká, že ak sa v kaplnke zíde 8-10 ľudí, už to sa pokladá za úspech!

Vynárajú sa tu všelijaké otázky. Napr. kam chodí tých 990-992 ľudí, ktorí túto kaplnku ešte zvnútra nevideli? Že by všetci do posledného boli bezbožníci, teda neveriaci? Alebo sú len pohodlní, ďaleko bývajú? Alebo ani nevedia, že taká kaplnka v Pešti vôbec existuje?!

Vieme, že ani nie tak dávno sa nesmelo, či prinajmenej nepatrilo chodiť do kostola. Boli sme prehnane osvietení, zbavení ilúzie o jestvovaní akejkoľvek nadľudskej sily, nazývanej Bohom. Dnes sú však iné časy. Človek nemusí veriť, ale môže. Nezávisle od národnej príslušnosti. Navyše v našom prípade táto vážna vec má popri cirkevných aj iné dimenzie. Chodiť do Lutherovho dvora malo pre tu žijúcich Slovákov popri náboženských aj národné dôvody. Slováci tu mali nielen prekrásny kostol, ale aj školu! Chodievali sem, stretávali sa tu, pozhovárali sa, duševne pookriali. Bolo to pre nich stredisko nielen cirkevné, ale cirkevno-kultúrne. A takým by sme ho chceli vidieť aj dnes. Preto v budove niekdajšej slovenskej školy, kde na 1. poschodí je zriadená kaplnka, sme v pivničných priestoroch vytvorili klubovňu. A keď už tam je, mali by sme ju aj využiť. Vyzývame teda pozornosť všetkých slovenských organizácií a všetkých Slovákov: spoločnými silami prispejme k oživeniu historického Lutherovho dvora! V kaplnke sú každú nedeľu 10. hodine slovenské bohoslužby a v pivničnom klube by mohli byť kultúrne podujatia. Príďte, navštívte nás a pridajte sa, budete vítaní! (1081 Budapešť, Rákócziho trieda 57/a; tel.: 36-1/787-3170, alebo 36-20/824-8397). Nemíňajme sa, radšej pribúdajme!

Gregor Papuček