Sú ešte Mlynčania svojmu rodu verní, ktorí aj navzdory všetkým búrkam a mrazom vydržali vo svojej slovenskosti a uctia si svojich drahých slovenských zosnulých peknými slovenskými náhrobnými nápismi.
Rok (znovu)založenia obce Mlynky (Pilisszentkereszt) je 1747. Vtedy sem prišli prvé rodiny. Usadzovali sa pri dolnom potoku, kde sa postupne začala vytvárať prvá ulica a dostala meno „Slovácká”. Kto a kedy tu zomrel ako prvý - zatiaľ nevieme. Vieme však, že noví majitelia našej dediny, pavlínski mnísi, v roku 1757 na kopci nad dedinou, tam, kde dnes stojí kostol, dali postaviť kaplnku. Či tam už bol vtedy niekto pochovaný, tiež nevieme. Je však isté, že prvý cintorín sme mali okolo tejto kaplnky. Keďže na jej mieste v rokoch 1765-1766 bol postavený kostol, tak potom už okolo kostola. Tento cintorín sa používal do roku 1783. Písomné zmienky o ňom máme napr. aj v zápisniciach kanonických vizitácií z r. 1805 a 1817. Od roku 1762 sa začínajú viesť aj záznamy o zomretých. Počas zemných prác okolo kostola sa našli aj predmetné stopy (ľudské kosti) tohoto cintorína. Ale nič viac nám po ňom neostalo.

V spomínanom roku 1783 bolo vyznačené miesto pre nový cintorín tam, kde ho máme až podnes. Jeho plochu, cca. 100 x 100 metrov, zo všetkých strán ohradili hlbokým jarkom (viď zápisnicu kanonickej vizitácie našej dediny z r. 1817, ktorej originál je v Biskupskom archíve Stoličného Belehradu, ale ktorej maďarský preklad máme aj v knižnici miestnej fary). Cintorín v tom istom roku bol aj vysvätený a odovzdaný do používania.

V dnešnom cintoríne sú dva vysoké kamenné kríže so sochou ukrižovaného Krista. Ten novší tam bol postavený v roku 1933. Vieme to odtiaľ, že do kamenného podstavca tohto kríža je vrytý text: ANNO 1933 SANCTO. Toto je zrejme nový kríž. A je v tomto cintoríne, v jeho ľavej časti, aj tzv. starý kríž. Škoda, že jeho zhotoviteľ si nemyslel na nás, ďalekých potomkov, a nevryl do svojho diela ani dátum vzniku, ani svoje meno. Zápisnica kanonickej vizitácie z r. 1817 však hovorí, že cintorín „je ozdobený novým krížom”. Ak je to on, tak ten náš dnešný starý kríž by si mohol oslavovať najmenej 180. výročie svojho vzniku. Zápisnica ďalej hovorí, že „Pochovávajú sem len pravoverných (ortodoxných). Nepokrstených pochovávajú mimo cintorína.”

Keďže starý kríž stojí v ľavej polovice cintorína, dá sa predpokladať že pochovávať sa začalo do jeho ľavej časti. Kríž dali zrejme tam, kde boli hroby. Až keď sa ľavá časť zaplnila, stal sa z nej starý cintorín a začalo sa pochovávať do pravej polovice, do nového cintorína. A takto sa to potom už striedalo. Ťažko povedať, koľko tých striedaní dodnes bolo. Nejaký, nie príliš presný orientačný údaj o tom nám môže poskytnúť skutočnosť, že v 1930-tych rokoch sa deti pochovávali ešte v ľavej strane, kým dnes už detské hroby nájdeme v pravej strane. Pravda, keď tu bolo menej ľudí, čas medzi dvoma striedaniami bol dlhší.

Vychádzajúc zo skutočnosti, že obyvatelia našej dediny žili vo veľkej biede, dá sa predpokladať, že náhrobky si robili nie z mramoru, ba ani nie z kameňa, ale z dreva. Dokonca aj stará kalvária mala štácie zhotovené z dreva. Mnoho drevených krížov bolo v cintoríne ešte aj medzi dvoma vojnami. Často bolo do nich vryté iba meno (Glük Petrová Katerina) alebo len meno a prežité roky (Polgár Kalman, žil 22 roki), prípadne iniciálky a rok úmrtia a pod. Čiže boli to náhrobky prácne a finančne nenáročné, ale aj informačne veľmi skromné, chudobné. Takéto jednoduché drevené kríže sa dlho nezachovali. Čas ich skoro strávil a neostalo po nich ani stopy.

Podľa toho teda najstaršou pamiatkou v cintoríne je ten spomínaný starý kríž. Potom by nasledovali dva kamenné náhrobky našich dvoch kňazov zo začiatku minulého storočia, Andreja Czimboraya (1787-1825) a Jozefa Thurzu (1786-1858). O týchto náhrobkoch však vysvitlo, že boli zhotovené iba nedávno, v našom storočí, možno na základe písomne zachovaných údajov. Zhotovil ich náš nadaný murársky a kamenársky majster Šándor Sulka (neskôr Szamosvári). Urobil to tak šikovne, že oba náhrobky vzbudzovali dojem originality. Boli do nich vryté nasledujúce maďarské a latinské texty:

Nevieme, čo na ich mieste predtým bolo. Či boli umiestené tam, kde týchto našich slovenských kňazov pôvodne pochovali. Mohli sme však mať dojem, že je to tak, i keď taká „nepatrnosť”, že Czimboray bol Andrej (nie András!), a ten druhý nebol Turzó, ani János, lež Jozef Thurzo (tak si totiž vlastnoručne podpisoval meno v súdobých listinách), v nás mohol budiť určité pochybnosti. Dnes však aj tieto dva náhrobky zmizli a na ich mieste je jediný spoločný hrob a na ňom náhrobok s nasledujúcimi textami:

Najstarší originálny náhrobok, ktorý sa nám z minulého storočia zachoval, hovorí o tragédii rodiny nášho významného učiteľa Martina Kavana. Náhrobok totiž patrí jeho dcére, Cecílii Kavanovej, ktorá musela zomrieť veľmi mladá v 24. roku svojho života, o celých 10 rokov skôr než jej otec. Na náhrobku je veľmi pekný text v nemeckom jazyku. O 10 rokov neskôr bol zhotovený náhrobok jej otca, učiteľa Martina Kavana, tiež s nemeckým textom:

Treba tu vysvetliť, prečo učiteľ Kavan a jeho dcéra Cecília majú na náhrobku nemecký text. Je to preto, lebo Martin Kavan pochádza z pomázskej nemeckej rodiny. Maďarčinu síce neovládal, ale vedel dobre po slovensky a v tejto reči vyučoval u nás. Nejde tu teda o potomkov tých Nemcov, ktorí k nám prišli okolo roku 1784.

Hneď na začiatku predstavenia niektorých náhrobných textov musím poznamenať, že sa ich usilujem predstaviť tak, ako sú napísané na náhrobku, bez akýchkoľvek pravopisných zásahov. Je zatiaľ záhadou, prečo sa nenašiel náhrobok Baltazára Kavana, ktorý bol synom Martina Kavana, rodákom našej dediny a jej učiteľom v období medzi r. 1874-1889.

Druhým najstarším zachovalým náhrobkom cintorína je zároveň aj jeho akousi raritou, má maďarský text: „Itt / Nyugszik Isten / ben boldogult / Stumpf neje / Maria meghalt / December 2^dik / 1869 évben“. Je zvláštne, že z doby, v ktorej u nás bývali iba Slováci a po nemecky už takmer nehovoriaci Nemci, sa nám zachoval takýto náhrobok. Meno Stumpf nie je u nás užívané, mohol to byť asi nejaký židovský obchodník, ktorý sa tu usadil, alebo nejaký úradník, ktorý si u nás dal pochovať ženu.

V poradí tretí najstarší náhrobník patrí Jozefovi Klausovi. Početné rodiny Klausovcov patrili vždy medzi tie zámožnejšie v našej dedine. Nie náhodou práve jeden z nich má už v tej dobe kamenný náhrobok. Zároveň je to taký prvý a dosiaľ jediný nemeckým textom vybavený náhrobný kameň, ktorý skutočne svedčí o tom, že u nás kedysi boli usadení aj Nemci. Text vyzerá nasledovne: „Hier / Ruhet: JOZEF / KLAUS Alt 77 / 1875 6/I“ Je ešte na svojom pôvodnom mieste a tam by aj mal ostať. Aspoň tento jeden. Nájdeme ho v druhom rade nad „sovietskym cintorínom”. Jozef Klaus, ktorý sa narodil r. 1798, o 14 rokov po príchode Nemcov, si ešte aj potomstvo naučil nemčine, čo je chvályhodná vec, ak si zmyslíme, že väčšina našich Nemcov už v roku 1817 iba v rodine používala túto reč, na ulici sa všetci zhovárali po slovensky. Pozoruhodné je tiež, že priezvisko tu ešte nie je zmaďarizované, píše sa Klaus, nie ako dnes: Klausz. Aspoň túto jedinú pamiatku po našich Nemcoch by nemal postihnúť osud náhrobku nášho niekdajšieho kolárskeho majstra, Františka Janíčka, ktorý má veľmi macošský osud hlavne v posledných desaťročiach. Tento náhrobok „prežil” 121 rokov, dve hrozné svetové vojny bez jediného škrabnutia. Je veľmi pekne vykresaný a je na ňom prekrásny, obsahovo bohatý text: „TU ODPOČĺVÁ / Svatém Pokoji / Janíček Franc / Pilíš Szentkeresztskey / Obci Kolárski Mayster / Zemrel 17-ho Maya / Roku 1876 / Svoyem veku / 73 roki“. Mám ho sfotografovaný viackrát (tak sa mi páčil), na fotografii stojí nedotknutý na svojom pôvodnom mieste. Potom raz som ho už videl vyhodený zo svojho miesta a z bočného krídla jeho kríža už bolo odbité! Čiže akýsi nerozumný človek dokázal byť krutejším k tomuto prekrásnemu náhrobku, než boli dve svetové vojny dohromady.

Úctou voči našim predkom, ktorí síce našu úctu, zrejme, už nepotrebujú, si vlastne uctievame seba. Tieto náhrobky sú našou vzácnou kultúrnou pamiatkou. Tak málo takýchto pamiatok máme; aspoň tie by sme si mali chrániť. Tie náhrobné kamene, ktoré sa nám z minulého storočia v cintoríne zachovali, sú v prevažnej väčšine slovenské. Pozrime si z nich aspoň niektoré príklady: „TU OTPOČĺVA SV. POKOJI CSERNI SÁNDOR, UMREL ROKU 1891=tem; TU OTPOCSIVA SPEEGELHALTER JOZEF, ZEMREL 13-teho februára 1893, ŽIL 82 ROKI; TU OTPOCSIVA SPIEGELHALTER MARIA GLÜCK. ZEMRELA Roku 1897 MARCA 28-ho. ŽILA 74 ROKI,“ atď. Máme celý rad takých náhrobníkov, ktoré rok svojho vzniku neprezradia. Napríklad ani tento: „TU / SZPOCSĺVA / SZV. POKOJI / SZABÓ MARIJA / ŽILA 60 ROKOF / TENTO KRIS / DAL POSZTAVIT / HUDYECSEK / MIHÁL“. Dokonca sú aj také, ktoré žiadne časové údaje neobsahujú, alebo obsahujú len počet prežitých rokov, čo značne sťažuje presné určenie ich vzniku:

Je len prirodzené, že neporovnateľne viac náhrobkov sa nám zachovalo z prvej polovice nášho storočia. Nuž, pozrime si niekoľko z nich:

Vidíme teda, že slovenské náhrobné nápisy v našom cintoríne permanentne pretrvávajú až do roku 1940. Bolo by veľmi zaujímavé podrobne rozobrať spôsob písania týchto textov, ako aj jeho príčinné súvislosti. Je prekvapujúce, čo všetko sa dá z nich vydedukovať. Napr. nemôžeme si nevšimnúť, že naši bývalí slovenskí učitelia Martin Kavan a jeho syn Baltazár, hlboko zasiali do duší našich nedávnych predkov slovenské litery. Napriek tomu, že učiteľ Baltazár Kavan v roku 1889 bol násilne poslaný do dôchodku (len preto, že stále ešte neovládal maďarčinu a stál tak v ceste „vlasteneckým” maďarizačným úsiliam), čím slovenské vyučovanie v našej dedine zaniklo a začalo sa vyučovať výlučne v maďarskom duchu a len po maďarsky, na náhrobných kameňoch, hľa, ešte aj o pol storočia žijú slovenské písmená a žije slovenská reč!

Hodno sa zamyslieť aj nad tým, prečo si v slovenských textoch naši ľudia práve meno píšu často po maďarsky a maďarským pravopisom (Tu otpočíva Gosztola Györty), čo odzrkadľuje skutočnosť, že maďarské Gy sa často píše v podobe Dy, atď... Zároveň si nemôžeme nevšimnúť následky horlivej „vlasteneckej” výchovy farára Jánosa Budaváryho, nátlaku maďarských cirkevných a svetských úradov zhora, ako aj nových „štátnych” učiteľov typu Gábora Stefcsika a Gyulu Szűcsa, ako aj učiteliek štátnej materskej školy, ako boli Hidegi Béláné, Lipták Vilma, Dudás Emília, atď... Prejavujú sa napríklad aj v tom, že v našom cintoríne sa začínajú objavovať maďarské nápisy na náhrobných kameňoch našich Slovákov. Je veľmi pravdepodobné, že naši v tom čase pochovaní ľudia, keby dnes vstali z mŕtvych, nevedeli by si prečítať svoj náhrobný nápis. Možno výnimkou by bol Jozef Klaus, náš bývalý dedinský richtár. Začiatkom storočia naši ľudia ešte nie veľmi vedeli po maďarsky. Keďže od 1905 sa u nás vyučovalo už len po maďarsky (výnimkou čiastočne bola výučba náboženstva), ľudia čoraz viac rozumeli a keď bolo treba, postupne už aj hovoriť dokázali po maďarsky. Maďarčina však ešte ani v 50-tych rokoch nebola v našej dedine konverzačným jazykom. Ale v cintoríne po 2. svetovej vojne slovenské náhrobné nápisy už takmer úplne zanikli. Že v hroboch predsa len sú pochovaní Slováci, to prezrádzajú, aj keď často veľmi skomolené, slovenské priezviská, napr. Vlcsek, Papucsek, Motika, Hugyecsek, Trkala a ďalšie...

Dnes už maďarské náhrobné texty dominujú v našom cintoríne. Po tom všetkom, čím naši ľudia museli prejsť, ani niet sa čo diviť, ak svojim slovenským starým rodičom a rodičom dajú na kríž napísať maďarský text. Ak v posledných desaťročiach ešte predsa nájdeme slovenské náhrobné nápisy v našom cintoríne, to je vlastne už div. Sú ešte Mlynčania svojmu rodu verní, ktorí aj navzdory všetkým búrkam a mrazom vydržali vo svojej slovenskosti a uctia si svojich drahých slovenských zosnulých peknými slovenskými náhrobnými nápismi.

Gregor Papuček