Slovenský katechét v Budapešti

Pripomíname si 70. výročie úmrtia Eduarda Sándorfiho

O živote katolíckeho farára, novinára, literárneho a ľudovýchovného pracovníka Eduarda Sándorfiho (5. 4. 1869 Bošáca - 6. 1. 1936 Vrbovce) vieme len málo, ale čo je pre nás, Slovákov v Maďarsku, dôležité, že v roku 1902 on inicioval založenie Budapeštianskeho katolíckeho robotníckeho kruhu.

Základným poslaním spolku bolo usporiadanie spoločných náboženských cvičení, vzdelávanie slovenských robotníkov, sprostredkovanie práce pre nich a rozvíjanie ich kultúrnej činnosti. Spolku sa čoskoro po založení podarilo mobilizovať na náboženskom základe najviac Slovákov.

Začiatkom dvadsiateho storočia popri Lutherovom dvore na Rákócziho triede bolo druhým významným strediskom pešťbudínskych Slovákov Námestie Márie Terézie (terajšie Námestie Mihálya Horvátha) a tamojší Kostol sv. Jozefa. V kruhoch katolíckej slovenskej obce významnú úlohu zohral neďaleko tohto námestia v roku 1902 založený Katolícky robotnícky kruh. Jeho predsedom sa stal vtedajší zodpovedný redaktor týždenníka Kresťan Eduard Sándorfi. Cieľom založenia robotníckeho spolku bolo, „aby po slovensky hovoriacich robotníkov účasťou na náboženských a vlasteneckých podujatiach odviedol od deštruktívnych smerov“. V stanovách kruhu sa zdôrazňovalo, že ľud slovenský bude zdokonaľovať vo vlastenectve, v „hazafiságu“. Zdôraznené to bolo v prvom rade preto, aby nový spolok dostal povolenie a aby vytvoril pre slovenských robotníkov možnosti kultúrne tráviť voľný čas nie medzi socialistami, ale medzi kresťanmi, katolíkmi. Stanovy kresťanského spolku schválili členovia 23. marca v hostinci Nestora na Ulici Oriás č. 6 - 8 (dnes Leonardo da Vinci), pri Jozefovom kostole. Sándorfi ako učiteľ a duchovný slovenského pôvodu nielen vo svojom súkromnom živote, ale aj v tomto spolku chcel zostať Slovákom a udržiavať v činnosti spoločenské kruhy, starať sa o slovenských veriacich, vytvoriť pre nich podmienky k používaniu materinského jazyka. Neskorší predseda kruhu, úradník Dr. Ján A. Wagner, sa o ňom zmienil nasledovne: „Bol zlatá duša, idealista, a pritom sa vedel dostať k srdcu ľudu.“

Sándorfi bol promovaný za farára v roku 1892. V rokoch 1899-1905 pracoval ako katechét na gymnáziu na Ulici Tavaszmező v VIII. obvode a ako redaktor orgánu maďarskej Katolíckej ľudovej strany, časopisu Kresťan (1894-1918). Redigovanie novín prevzal od Jozefa N. Jandu, ktorý popri svojich cirkevných a učiteľských povinnostiach ich nestihol ďalej redigovať. Vydavateľstvo sa nachádzalo na Jozefovej okružnej č. 35 (1902), neskôr na Jozefovom nábreží 27. Po istom čase Sándorfimu odobrali redakciu, respektíve keď na počiatku storočia Katolícka ľudová strana sa zriekla ochrany menšinových práv, Sándorfi spolu s ďalšími opustil noviny, ktoré sa stali nástrojom maďarizácie. Tak od roku 1901 redigoval a vydával už iba obrázkový a mravnopoučný mesačník Listy sv. Antona a od roku 1903 časopis Posol sv. Antona. Sídlo mal na Svätokráľovskej ulici č. 28. Sándorfi bol v roku 1905 premiestnený na skromnú faru vo Vrbovciach neďaleko mesta Myjava, kde je aj pochovaný.

Jozefovo mesto ako „ostrov“ Slovákov v Budapešti bolo i strediskom Uhorskej sociálnodemokratickej strany, ktorá mala na starosti aj organizovanie slovenských robotníkov. Práve týchto slovenských robotníkov chcel Sándorfi združiť, aby nepodľahli vplyvu robotníckych organizácií. Chcel pre nich vytvoriť spolok, aby potom pod záštitou cirkvi si mohli zachovať identitu, vzdelávať sa, v nedeľu si vypočuť poučné prednášky, veď bolo dobre známe, že v kruhu Slovákov bola najväčšia negramotnosť. Kňaz Sándorfi, ktorý bol nielen zakladateľom, ale aj vedúcim tohto združenia a hlavným organizátorom jeho aktivít, slovenským veriacim - ktorí sa obyčajne zúčastňovali pobožnosti Krížovej cesty na kalvárii v úradníckej kolónii a na sviatok Božieho tela slovenská skupina šla vždy v čele procesie -, usporadúval výlety a púte pod spolkovými zástavami na blízke mariánske posvätné miesta (Mlynky, Máriaremete, Máriamakk, Mária Besenyő, Mária Stein pri Starom Budíne).

Ako uvedomelý Slovák a kultúrny pracovník zistil, že najdôležitejším prostriedkom zachovania slovenskej kultúry, slovenského jazyka a posilnenia identity sú okrem iného aj divadelné hry, hrané v slovenskom jazyku. Už v prvom roku založenia spolku sa v ňom vytvoril divadelný kruh, ktorý hral hry podľa vkusu robotníkov, najmä veselohry, ľudové hry, frašky komické a sólové vystúpenia. Členovia ochotníckeho divadla boli predovšetkým mladí robotníci a remeselníci. Na vystúpeniach ochotníkov sa zúčastňovalo najviac divákov. Po kultúrnych večeroch s mravoučnými a vedomosti rozširujúcimi prednáškami, recitáciami, hudobnými číslami, vystúpeniami speváckeho zboru a po predstavení ochotníckeho divadla vždy nasledoval ples, tanec, na ktorom bolo často aj 300-400 Slovákov. Mimoriadne veselými programami boli zábavné večierky, fašiangové, veľkonočné a oberačkové zábavy. Z novinových článkov ale nebolo vždy jednoznačné, či vystupujúci ochotníci boli členmi Katolíckeho kruhu, alebo spoločnosti Kriváň, ktorá existovala od roku 1906. No bolo faktom, že z členov Katolíckeho kruhu bola najaktívnejšia mládež. Programy podujatí sa vo väčšine začínali vystúpením speváckeho zboru, vedeného najskôr Sándorfim a od roku 1906 učiteľom a kantorom v evanjelickom chráme na Rákócziho triede Ľudovítom Izákom. Po piesňach sa predstavili ochotníci a program sa zvyčajne skončil plesom. Aby bály boli ešte pútavejšie, bola tombola, svetová pošta a pri hudbe sa aj spievalo. O repertoári ochotníckeho divadla sa dočítame v dobovej tlači, napríklad v Národných novinách, Robotníckych novinách, Slovenskom denníku, Slovenskom týždenníku, časopise Kresťan či v Slovenských ľudových novinách. Dvadsaťčlenný ochotnícky divadelný súbor mladých remeselníkov viedol spočiatku zakladateľ spolku a po ňom Wagner. Noviny, často formou listu, prevažne 4-5-krát ročne písali o týchto obľúbených zábavách. V časopise Kresťan z roku 1903 môžeme čítať nasledujúce pochvalné slová: „Peštiansky spolok kráča obrovskými krokmi napred. Posledný večierok je dôkazom jeho životaschopnosti, a že spolok koná medzi peštianskymi Slovákmi opravdivú misiu, veľkú úlohu. Miestnosti boli celkom preplnené.“ Ďalej sa píše o účasti univerzitných poslucháčov na predstavení veselohry Amanda od M. Milana a o vystúpení hudobnej skupiny študentov. Od rôznych slovenských a zahraničných autorov si vybrali hry, ktoré, pravda, nepredstavovali jednakú úroveň. Hrali Moliérovu hru Zdravý nemocný, Börnsteinových Oklamaných klamárov, Benedexovho Strýčka a Hollého Márnotratného syna. Častejšie nacvičovali Čechovove jednoaktovky (Medveď a Pytačky). Najčastejšie hrali diela Františka Urbánka, najmä jeho dedinské hry, menej salónne frašky, ako napríklad Kamenný chodníček a Kríž pod lipami, Rozmarín, Strýdža spod hája a Bludár. Posledné tri boli hry zo života slovenského ľudu, v ktorých sa aj spievalo. Noviny nepísali vždy s uznaním o výkone ochotníkov, niekedy mali herci ťažkosti s textom, alebo odviedli slabší výkon, ale predsa väčšinou boli všetky miesta obsadené. Napríklad v Dennici z roku 1908, vychádzajúcej v Liptovskom Mikuláši, sa písalo kladne o činnosti kruhu, keď predstavil Urbánkovho Bludára: „Všetky nádeje možno skladať v mládeži kruhu. (…)Ona zriaďuje teraz divadlá, zábavy, usiluje sa udržať spevokol, rozšíriť knižnicu, číta, rozširuje knihy, noviny - v nej je jadro spolkového života." Podobne sa píše aj v dlhšej správe v Slovenskom týždenníku, ktorá vyzdvihuje obrovský úspech ochotníkov, ktorých si prišli pozrieť aj srbskí i rumunskí študenti. Samozrejme, kultúrny zážitok divadelníkov aj návštevníkov sa takto spájal so vzdelávaním.

Keďže spolok dlhé roky nemal vlastné miestnosti, bol nútený prenajímať si priestory od hostinských. Takto sa miestnosť spolku nachádzala medziiným na Práter ulici č. 33 (krčma Bélu Katonu a neskôr Imricha Szabóa). Roku 1904 na Námestí Márie Terézie č. 16 bol na dome po slovensky vypísaný názov spolku, ktorý r. 1907 sídlil na Ulici Práter č. 6 (Grositsova krčma), v rokoch 1910 - 1911 na Ulici Kisstáció v Steinbeiszovom hostinci, v rokoch 1910 - 1913 opäť na Ulici Práter č. 6. Od roku 1913 sa členovia schádzali na Námestí Márie Terézie č. 16, už v slušne zariadených spolkových miestnostiach. Tieto miestnosti boli otvorené pre slovenských robotníkov nielen v sobotu a v nedeľu, ale po celý týždeň. Mali tu k dispozícii rôzne české a slovenské, ale aj maďarské časopisy, ako napríklad Katolícke noviny, Slovenský týždenník, Černokňažník, bolo tu domino a kocky, ale hrať karty bolo zakázané. Z knižnice spolku si mohli vypožičiavať knihy. Valné zhromaždenie zasadalo minimálne raz ročne, obyčajne v záhradných miestnostiach, za veľkej účasti členov a obecenstva. Zúčastňovali sa ich aj príslušníci slovenskej inteligencie, napríklad kaplán a politik Dr. Andrej Hlinka, politik a poslanec uhorského snemu František Skyčák, profesor teológie a biskup Dr. Ottokár Prohászka a kaplán zo Svätého Ondreja, neskôr z Jozefova, Dr. Pavel Ziška, alebo kestúcky farár Jozef Šrobár, neskôr bratislavský kanonik. Napríklad v roku 1927, na 25-ročnej jubilejnej slávnosti kruhu, boli prítomní aj vládny komisár Adolf Pechány, československý diplomat Anton Straka a profesor Vinco Tomek. Keď v 20. rokoch náboženská obec v Jozefovom meste dostala vlastnú budovu na Námestí Márie Terézie č. 15, aj slovenský kruh sa nasťahoval do vlastnej miestnosti. Od toho času pozvánky a dovtedy čisto slovenské programy slovenského kruhu sa stali dvojjazyčnými. Po návrate Izáka do Československa (1919) spevácky zbor i naďalej fungoval, ale vo svojom repertoári mal už popri slovenských piesňach aj maďarské. V dvadsiatych a tridsiatych rokoch, keď sa o jeho výkone veľmi uznanlivo hovorilo aj v maďarských kruhoch, bol vedúcim Rezső Györkös.

Súdržnosť spolku sa prejavovala obyčajne aj v symboloch: kruh mal osobitnú čiernu zástavu, na ktorú Anna Siveková vyšila jeho názov (Budapeštiansky katolícky delnický kruh) a z kruhu vyčlenená Stolová spoločnosť, skupinka mladých remeselníkov, nosila aj emailové gombíkové odznaky v slovenských národných farbách.

Medzi osobnosťami slovenskej minulosti Budapešti si zaslúži pamätnú tabuľu aj katechét a oduševnený kultúrny pracovník Eduard Sándorfi, ktorý okrem vykonávania svojej povinnosti sa staral aj o chudobných peštianskych Slovákoch. Podporoval nielen ich vzdelávanie, zachovávanie slovenského jazyka a užitočné trávenie času, ale aj záľuby, kultúrne potreby a spoločné zabávanie slovenských obyvateľov hlavného mesta. Katolíckemu robotníckemu kruhu zas pripisujeme mimoriadny význam vo vytvorení vhodného prostredia pre spoločenský život Slovače a v rozvoji jej vzdelanosti.

Anna Kováčová