Keď sa končí jeseň a príroda sa ukladá na zimný odpočinok, dni sa neuveriteľne rýchlo krátia. Pod tichým jesenným šuchotom lístia cítiť akýsi zvláštny druh napätia... Aká je tradícia od Adventu po Štedrý deň, čo sa s ňou spája?

ADVENT

Toto slovo je latinského pôvodu a vlastne znamená príchod. Advent je podľa kresťanského kalendára obdobím očakávania príchodu Spasiteľa na svet. V minulosti bol, a v niektorých krajoch aj zostal, prípravným obdobím na vianočné sviatky. Už v 11. storočí sa ustálil zvyk, že posledné štyri týždne pred Štedrým dňom sa začínalo adventné obdobie. Naši predkovia ho považovali za pôstne (ľudia sa zdržiavali nadmerného jedenia a pitia, a na- miesto toho sa venovali hĺbaniu, premýšľaniu). V tomto období sa upratovalo - nielen v príbytku, ale predovšetkým v mysli.

Adventné obdobie sa premietlo aj do pomenovania detského kalendára. Z neho si deti začínali, počnúc prvým decembrom, otvárať okienka a vyberať drobné čokoládové sladkosti, aby im rýchlejšie ubiehali dni do vianočných sviatkov.

SV. BARBORA (4. december)

Pochádzala z rodiny bohatého kupca a veľkého nepriateľa kresťanov. Žila v treťom storočí a jeden zo služobníkov ju obrátil na vieru. Keďže sa odmietla vzdať kresťanstva, krutý otec ju odovzdal súdu. Po odsúdení a mučení jej nakoniec sťali hlavu mečom. Na sviatok sv. Barbory chodievali dievčatá a ženy zahalené do bieleho. V ten deň sa odrezávali vetvičky z čerešne, ktoré v teple domova rozkvitli do vianočných sviatkov bielym kvetom - symbolom tohto sviatku.

SV. MIKULÁŠ (6. december)

Narodil sa v polovici 3. storočia v rodine zbožných kresťanov. Ako mladík bol vysvätený za kňaza. Po smrti svojich rodičov rozdal časť majetku chudobným. Darmi vyplatil aj tri dcéry istého zadĺženého otca a zachránil ich od predaja do nevestinca. Sv. Mikuláš sa neskôr stal biskupom a svoj úrad vykonával až do vysokého veku. Patrí medzi najuznávanejších svätcov východnej cirkvi, ale je aj kresťanským symbolom západnej Európy. Považujú ho za patróna námorníkov. Darčeky, ktoré dostávajú v tento deň predovšetkým deti, pripomínajú ono Mikulášove obdarúvanie nevinných dievčat.

SV. LUCIA (13. december)

Narodila sa taktiež v 3. storočí v rodine zámožných kresťanov. Po otcovej smrti ju matka chcela vydať za zámožného pohana. Lucia nielenže odmietla bohatého nápadníka, ale žiadala od matky svoje veno, ktoré potom rozdala chudobným. Jej nápadník ju obvinil z tajného kresťanstva, takže nakoniec zomrela katovou rukou. Sviatok sv. Lucie vždy patril najmä ženám a dievčatám, ktoré s jej menom spájali rôzne zvyky. V tento deň napríklad nesmeli prať ani priasť, jednoducho nerobili sa žiadne domáce práce. Po sviatku sv. Lucie sa naopak začalo veľké upratovanie v dome. Tento zvyk sa v niektorých regiónoch zachoval dodnes.

ŠTEDRÝ DEŇ (24. december)

Hovorilo sa mu aj predvečer slávnosti, pretože predchádzal dňu narodenia Krista. Až do večere sa udržiaval pôst. Bol to čas príprav spojených s mnohými ľudovými zvykmi. V súčasnosti sa tiež cez deň končí varenie a pečenie, ozdobuje sa vianočný stromček a rodina sa schádza domov - na slávnostnú večeru. Po nej sa rozdávajú darčeky. Mali by im predchádzať chvíle porozumenia a lásky. V mnohých rodinách sa v súčasnosti okamihy pravej podstaty vianočných sviatkov nahrádzajú množstvom darov. Tento deň je však predovšetkým sviatkom porozumenia a lásky.

Odkiaľ pochádza symbol vianočných sviatkov?

V Európe sa po prvý raz objavil vianočný stromček okolo roku 1605. Z tohto obdobia je zachovaný písomný záznam kronikára, ktorý ho opísal jednoducho tak, že na Vianoce si ľudia postavili v izbe jedličku, na ktorú povešali ruže z papiera, oplátky, jablká a trvanlivé pečivo...

V niektorých zachovaných záznamoch sa tvrdí, že prvý stromček ozdobili v oblasti dnešného Nemecka. Bol to smrek, pretože v tom čase bola jedlička veľmi vzácna. Borovice prišli na rad až neskôr - tam, kde nebol o klasický stromček záujem, vystačila kytica z ihličia, v ktorej bola halúzka imela - primerane regionálnym zvykom ozdobená. Hovorí sa, že práve tento zvyk súvisí so starorímskou obyčajou prinášania vetvičiek olivy do svojich príbytkov, a tak korene zdobenia vianočnými halúzkami siahajú až do obdobia starého Ríma.

V súvislosti so smrekom sa spomína legenda o známom nemeckom kazateľovi Martinovi Lutherovi. Pre neho bol vlastnoručne vyťatý mladý smrek, ktorý si priniesol domov a ozdobil sviecami, symbolom moci. Niektorí duchovní sa tomuto zvyku až do I8. storočia bránili.

V roku 1851 sa v jednom z amerických kostolov objavil vianočný strom. Priniesol ho tam sám pastor. Časť veriacich mu pohrozila, že ide o šírenie pohanského zvyku, ale pastor odolal nátlaku miestnej komunity. Našiel v knižnici príslušné pramene a svojim veriacim dokázal, že zdobenie vianočných stromčekov je kresťanského pôvodu... O päťdesiat rokov neskôr sa smreky objavili aj v ostatných chrámoch Ameriky.

Táto tradícia sa ujala aj v Európe, a tak ihličie v byte - napríklad stromček, ikebana z ihličia, vianočný svietnik či veniec - je tradičnou súčasťou vianočných či novoročných sviatkov a sprevádza nás od prvej adventnej nedele až do sviatku Troch kráľov.

Aký je pôvod vianočného stromu?

Vianočný strom nemá pohanský, germánsky pôvod, ako sa to niekedy uvádza, je to čisto kresťanský zvyk, v ktorom sa spájajú dva náboženské symboly: svetlo a život.

Už v 11. storočí sa na mnohých miestach uvádzali chrámové divadelné hry s náboženskou tematikou. Hrávali sa najprv v kostoloch, neskôr sa presunuli pred hlavný vchod kostola. V advente mala veľký úspech jedna hra, ktorá sa potom aj veľmi rýchlo rozšírila. Predstavovala pozemský raj, stvorenie prvých ľudí, hriech Adama a Evy a ich vyhnanie z raja. Hra sa končila prísľubom Vykupiteľa, ktorého narodenie sa ľudia chystali osláviť na Vianoce. Raj predstavoval strom v strede javiska, ovešaný ovocím.

Po čase sa chrámové divadelné hry prestali uvádzať. Rajský strom však ostal ako symbol vianočných sviatkov. Dávalo sa do súvisu stvorenie prvých ľudí a narodenie Ježiša, nového Adama, ktorý prišiel obnoviť a spasiť celé ľudstvo.

Rajský strom predstavoval veľmi starú symboliku, ktorá v strome videla znázornenie kozmu a života, a táto predstava sa v Biblii objavila viac ráz (strom života v pozemskom raji, drevo kríža, strom života v Apokalypse, Ježišov rodokmeň). Všetky tieto predstavy sa týkajú ústrednej témy života skrze Boha a v Bohu.

Rovnako kresťanská je aj symbolika sviečok na vianočnom stromčeku. Rozžaté sviečky symbolizujú Svetlo sveta - Spasiteľa -, ktoré prišlo na svet, aby zahnalo tmu hriechu a pohanstva.

Vlastný vianočný strom sa objavil najprv v Alsasku v 16. storočí. V nasledujúcom storočí sa rozšíril zvyk osvetliť vianočný strom sviečkami. V 19. storočí sa vianočný strom rozšíril najprv do severnej Európy a odtiaľ postupne do ďalších európskych štátov, ba i do mnohých zámorských krajín. V roku 1912 prišli otcovia amerického mesta Boston na myšlienku postaviť na námestí viaceré vysvietené vianočné stromy. Táto iniciatíva sa potom s veľkým úspechom rozšírila v mnohých krajinách s kresťanskou tradíciou, ale aj inde.

Advent

Advent - príchod Krista, ktorý túžobne očakávame. V prvom rade sa pripravujeme na slávenie Vianoc, tajomstvo vtelenia. Chválime Boha, ktorý tak miloval svet, že nám poslal svojho Syna. Vianočné sviatky a príprava na ne majú svoj hlbší zmysel v príprave našich sŕdc na Božiu milosť vo sviatostiach. Druhý príchod Krista sa teda deje v našich srdciach najmä

prijímaním svätého prijímania. Advent nám pripomína, že Kristus prišiel, ale aj že príde. A život veriacich je neustálym a bdelým očakávaním toho príchodu. Nejde iba o to, aby sme pripomenuli historickú udalosť, ktorá sa stala pred 2000 rokmi v malej judejskej dedinke. Oveľa potrebnejšie je pochopiť, že celý náš život musí byť adventom, bdelým očakávaním nového konečného príchodu Krista.

Prvou adventnou nedeľou sa pre kresťanov začína obdobie adventu, prípravy na slávenie narodenie Ježiša. Slovo advent pochádza z latinského adventus a znamená príchod. Symbolom adventného obdobia, ktoré trvá štyri týždne, je adventný veniec so štyrmi sviecami - tie sa postupne zapaľujú počas štyroch adventných nedieľ. Prvú zo štyroch adventných sviečok na tradičnom adventnom venci treba zapáliť v nedeľu 28. novembra. Postupne do Vianoc sa zapaľuje jedna sviečka za druhou. Najčastejšie sú sviečky tmavomodré alebo fialové symbolizujúce liturgické farby adventných nedieľ. Cirkevný rok sa v Katolíckej cirkvi končí sviatkom Krista Kráľa a adventom sa začína nový cirkevný rok.

Štvortýždňové obdobie adventu je pre veriacich najmä časom duchovnej prípravy a pokánia pred slávením Vianoc, radostnej spomienky na Narodenie Pána. V tomto období sa veriaci v katolíckych, evanjelických a ďalších kresťanských chrámoch schádzajú k modlitbám a zamysleniam, konajú sa v nich aj mnohé adventné koncerty. Chrámové rúcho v advente je fialové. Prvá adventná nedeľa je súčasne v katolíckej cirkvi začiatkom nového liturgického roka. V katolíckej cirkvi je prvá adventná nedeľa už tradične aj dňom celocirkevnej zbierky na charitu.

Adventná predvianočná príprava sa spomína v Ríme už za pápeža Leva I. Veľkého (440-461). Iný záznam o advente pochádza z Francúzska, kde koncil v meste Macon v r. 582 nariadil, aby sa príprava na slávenie vianočných sviatkov začala od prvej nedele po sviatku sv. Martina. Adventné obdobie v tejto forme zahrnovalo šesť nedieľ a malo pôstno – kajúcny charakter. Pápež Gregor I. Veľký (590-604) skrátil adventné obdobie na štyri nedele (symbolizujúce 4 000 rokov čakania na Mesiáša od vyhnania prvých rodičov z raja) a je pôvodcom adventných kázní v Bazilike Santa Maria Maggiore. Svoju definitívnu formu nadobudol advent v 8. – 9. storočí. V r. 1362 pápež Urban V. (1362-1370), ktorý aj po svojom zvolení za pápeža žil ako benediktínsky mních, zaviedol pôstne pravidlá pre adventné obdobie. Obsah adventnej doby výstižne vyjadrujú staré adventné piesne – roráty – zostavené podľa biblických textov, prevažne prorockých. Roráty sa začínali pred svitaním a pripomínali, že pred narodením Krista ľudstvo „kráčalo v tmách“ (Iz 9,2). Názov roráty pochádza z najznámejšej latinskej adventnej piesne pochádzajúcej zo 16. storočia z Francúzska: „Rorate coeli desuper...“ („Rosu dajte nebesia zhora...“).

Význam Adventu

Adventná doba nie je našťastie len časom nákupnej horúčky. Má predovšetkým svoj duchovný obsah. Vyzýva nás k stretnutiu s Kristom v našom každodennom živote a pripravuje nás na jeho slávny druhý príchod.

História adventného venca

Veniec je od nepamäti symbolom víťazstva a kráľovskej dôstojnosti. Aj Biblia hovorí o venci ako o prejave úcty, radosti a víťazstva. Adventný veniec vzdáva hold tomu, ktorý je očakávaný, a ktorý zároveň prichádza ako víťaz, ako kráľ a osloboditeľ. Rozlievajúce sa svetlo z horiacich sviec vyjadruje prichádzajúceho Krista, ktorý rozptyľuje temnotu a strach, pretože on je „Svetlo sveta“ (Jn, 8,12). Začiatkom 19. storočia, v roku 1808 sa narodil v Hamburgu Johann Henrich Wichern. Bol najstarším synom a mal ešte 7 súrodencov. Neskôr sa stal vychovávateľom a študoval teológiu, aby sa mohol stať evanjelickým pastorom. Johann H. Wichern potom pôsobil ako učiteľ v hamburskej nedeľnej škole. V túžbe postarať sa chudobných ľudí, sa rozhodol zriadiť predovšetkým pre chudobné a opustené deti útulok. Neskôr sa mu vďaka milodarom a tvrdej práci podarilo jeho plán zrealizovať. Dom nazval Drsný dom, v ktorom opustené deti v jeho opatere boli nielen ubytované, ale sa aj priúčali remeslu. Na základe neustálych otázok týchto detí, koľko dní ešte zostáva do Vianoc, sa rozhodol vyrobiť drevený veniec s 24 sviečkami - 19 tenšími, ktoré predstavovali všedné dni a 4 hrubšími sviečkami, symbolizujúcimi štyri adventné nedele.

Vianočný kruh

Vianočný kruh začína adventom. Advent pozostáva zo štyroch nedieľ. Po 4 adventných nedeliach nasledujú sviatky narodenia Ježiša Krista – Vianoce (Štedrý večer, 1. a 2. sviatok vianočný), Nedeľa po Vianociach (28. 12.), Nový rok (Obrezanie Krista Pána), Nedeľa po Novom roku (4. 1.), Zjavenie Krista Pána mudrcom (utorok, 6. 1.). Do vianočného kruhu patria v tomto roku 4 nedele po Zjavení, Deviatnik (8. 2.), nedeľa po Deviatniku (15. 2.) a predpôstna nedeľa (22. 2.).

Advent

Advent je prípravným obdobím na Vianoce. Slovo „advent“ má latinský pôvod a znamená „príchod“. Kresťania si počas neho pripomínajú príchod Boha na svet v osobe Ježiša Krista a pripravujú sa na jeho druhý zasľúbený príchod na svet.

Kresťania začali svätiť advent v roku 480 na základe nariadenia biskupa Perpetusa z Toursu. V 6. storočí bol advent už stálou súčasťou cirkevných kalendárov. Advent pozostáva zo štyroch nedieľ. To, že bude doba adventu trvať štyri nedele, určila Orleánska synoda v 11. storočí. Významnou postavou adventu je Ján Krstiteľ, predchodca Ježiša Krista, ktorý vyzýva kresťanov, aby pripravili svoje srdcia na príchod Pána.

Symbolom adventu stal adventný veniec so štyrmi sviečkami, ktoré symbolizujú štyri adventné nedele. Adventný veniec má korene v predkresťanskej tradícii a je spojený s pohanskými obradmi svetla, ktoré pohania slávili v decembri. Kresťania prevzali túto pohanskú formu a dali jej nový obsah. V rôznych dejinných obdobiach sa symbolický význam sviec menil. V určitom období symbolizovala jedna prorokov, druhá miesto narodenia Ježiša Krista Betlehem, tretia pastierov a štvrtá svieca anjelov. V 8. storočí štyri adventné nedele symbolizovali štyri stavy, ktoré predpovedali príchod Krista: patriarchov, sudcov, kráľov a prorokov.

Mikuláš

Mikuláš sa narodil začiatkom 4. storočia na južnom pobreží Malej Ázie bohatým rodičom. Otec si želal, aby sa jeho syn stal vojakom. Mikuláš sa však aj proti vôli svojho otca stal najskôr diakonom, kňazom a napokon biskupom v meste Tours (Myra, južné Turecko). Hlásal evanjelium, pomáhal biednym, chorým a trpiacim. Svetom sa niesol chýr o jeho dobročinnosti. Koluje o ňom množstvo legiend.

Najznámejšia je legenda o tom, ako pomohol trom chudobným sestrám, ktoré sa nemohli vydať, lebo nemali na veno a preto ich čakal krutý osud v otroctve alebo v nevestinci. Keď sa to dozvedel biskup Mikuláš, zabalil vraj hrudu zlata do šatky a v noci ju nepozorovane vhodil cez okno do izby, v ktorej spali tri chudobné dievčatá. Vďaka jeho štedrému a nezištnému daru sa mohli všetky tri sestry vydať a tak ich zachránil pred ponížením a hanbou. Biskup Mikuláš chcel svoj skutok utajiť, ale napokon sa všetko prezradilo a ľudia ho chválili za jeho šľachetnosť. Iná legenda hovorí, že sa raz Mikuláš plavil po mori, kde sa zrazu strhla silná búrka. Námorníci boli presvedčení, že nadišla hodina ich smrti a prosili biskupa Mikuláša, aby sa spolu s nimi modlil. Búrka sa v tej chvíli utíšila a námorníci sa neutopili. Preto je dodnes Mikuláš patrónom námorníkov, rybárom a ochrancom pred povodňami.

Biskup Mikuláš bol pochovaný v Tour, ale o niekoľko storočí mesto vyplienili Turci a preto veriaci talianski kupci preniesli Mikulášove pozostatky do mesta Bari ležiacom v južnom Taliansku.

Zmyslom mikulášskeho sviatku je dávať a nečakať dar. Tento deň kresťanom pripomína, že Pán im každý deň dáva množstvo darov bez toho, aby si ich niečím zaslúžili.

Vianoce

Vianoce sú v cirkevnom kalendári ECAV súčasťou slávnostnej polovice. Chrámové rúcho je počas Štedrého večera ako aj na prvú slávnosť vianočnú, biele. Vianoce sú sviatkami Božej lásky. Boh prijal ľudské telo a v Ježišovi sa stal človekom. Kresťanská cirkev cítila potrebu pripomínať si nielen Kristovú smrť a vzkriesenie, ale aj začiatok jeho pozemského života. Najskôr vznikla v 2. storočí slávnosť Epifánie – zjavenia, ktorú začali svätiť niektorí mysticky zameraní mnísi. 6. januára si pripomínali pamiatku Kristovho narodenia a poklonu troch mudrcov z východu betlehemskému dieťatku. V polovici 6. storočia sa začal v západnej cirkvi svätiť 25. december osobitne ako slávnosť Kristovho narodenia.

O dátume Kristovho narodenia nachádzame prvé údaje u cirkevného otca Klementa z Alexandrie v Egypte. Tento cirkevný otec sa prvý zaoberal dôkladnejšie s cirkevnými chronologickými dátumami. Správu o tom, že Kristove narodeniny padli na 25. december nachádzame v takzvaných Chronografiách z roku 354. Vianočná slávnosť bola snahou starovekých kresťanov vytlačiť rímsky pohanský sviatok narodenia neporaziteľného boha Slnka, ktorý v Ríme slávili vyznávači božstva Mitru. Tento sviatok bol v Rímskej ríši svätený 25. decembra. S konečnou platnosťou sa Vianoce začali sláviť koncom 4. storočia. V Rusku sa tento sviatok začal svätiť až v 10. storočí, keď kyjevské knieža Vladimír vyhlásil kresťanstvo za štátne náboženstvo v roku 988.

1. Štedrý večer - 24. december

V rímsko-katolíckej cirkvi sa veriaci stretávajú na polnočnej omši nakoľko sa Ježiš podľa Lukáša 2,8 narodil v noci.

Už od 2. storočia začali kresťania putovať do Betlehema, do jaskyne, ktorú pokladali za miesto narodenia Ježiša. Je dlhá asi 12 m a je široká cca. 3,5 m. Podlaha je vydláždená mramorom a steny sú obložené amiantom na ochranu proti požiaru.

Prvá slávnosť vianočná - 25. december

Slávnosť narodenia Pána Ježiša Krista sa v cirkvi svätí od štvrtého storočia. Biblický základ Vianoc nájdeme v evanjeliu podľa Lukáša 2,1-20 a Matúša 1,18-25.

Druhá slávnosť vianočná - 26. december

Počas druhej vianočnej slávnosti si cirkev pripomína pamiatku diakona a mučeníka Štefana, ktorý bol pre vieru v Ježiša Krista ukameňovaný. Štefanov príbeh je zachytený v Skutkoch apoštolov 6,8-15 a 7,54-60. Kresťania ďakujú Bohu nielen za neho, ale aj za všetkých vyznávačov, ktorí boli pripravení nielen trpieť, ale aj zomrieť pre Kristovu pravdu. Ich príklad povzbudzuje kresťanov k vyznávačskej viere, ktorá sa raduje nielen pri Pánových jasliach, ale dáva silu vydržať až do smrti. Chrámové rúcho je počas tejto slávnosti červené.

Záver občianskeho roka - Silvester, 31. december

Posledný deň občianskeho roka nie je sviatočným dňom, ale je vážnym dôvodom k tomu, aby si človek uvedomil svoju pominuteľnosť a ďakoval Pánovi za prežitý rok. V mnohých cirkevných zboroch vítajú nový rok zvonením zvonov. Chrámové rúcho je počas bohoslužieb v posledný deň občianskeho roku biele.