Na lentvorskom cintoríne

V roku 2003 vydala Slovenská samospráva v Sarvaši veľmi cennú zbierku ľudových piesní, balád, porekadiel, riekaniek, veršov, povier a rustikálneho humoru s názvom „Jazikomuzikálne prekrási sarvašskej slovenčine“, ktorej autorom je miestny rodák, básnik a zberateľ Michal Blaško.

Autor si za tento skutok, za záchranu kultúrneho dedičstva sarvašských Slovákov zaslúži veľké poďakovanie čo pravdepodobne neskôr ocenia ďalšie generácie tunajších Slovákov. Po preštudovaní tejto národopisnej zbierky uverejnenej dvojjazyčne ma zaujali najmä texty, ktoré si s najväčšou pravdepodobnosťou priniesli sarvašskí Slováci zo svojej pravlasti. Ako rodáka z Novohradu ma napríklad zaujala uverejnená pesnička „Keď som išou cez lentvorski cinterín“, ktorú autor počul od svojho otca Michala Blašku (1898) v roku 1963. Tri dni pred Sviatkom všetkých svätých som sa aj z tohto dôvodu rozhodol navštíviť vrchársku obec v severnom Novohrade - Lentvoru a jej cintorín. Obec Lentvora v Lučenskom okrese si tohto roku pripomína 560. výročie svojho vzniku. Prvá písomná zmienka o terajšej obci je z roku 1446, keď osada s názvom Kozmalehotha vznikla v rámci šoltýskej kolonizácie. Prví osadníci po vyklčovaní lesných porastov sa venovali prevažne chovu dobytka a oviec. Terajší názov obce podľa zemepánskych súpisov pochádza z polovice 17. storočia. Z osady sa postupne koncom 18. storočia vyvinula obec s počtom bezmála päťsto obyvateľov. Málo úrodný vrchársky skalnatý chotár nemohol uživiť všetkých a tak sa veľa poddaných z Lentvory v čase feudalizmu hromadne sťahovalo do nižšie položených oblastí až po Dolnú zem. Najviditeľnejšie zaznamenané stopy po Lentvorčanoch nachádzame v srbskom Banáte. Napríklad v Kovačici sú to potomkovia s priezviskom Bartoš, Králik, Melich, Tomáš a v Aradáči: Ábelovský, Ambroš, Hrubík, Jančo, Šteuka... Ešte pred sťahovaním do Banátu večne pripútaní poddaní divinského a modrokamenského panstva z Lentvory utiekli do Békešskej oblasti. Pod utečeneckým pomiestnym priezviskom Lentvorský ich nájdeme napríklad v Sarvaši, kde sa dodnes po takmer 300 rokoch spieva uvedená pesnička. Lentvorský cintorín so starými hrobmi, ktoré už v obci nemajú živých pokračovateľov rodu, ako i s novšími udržiavanými hrobmi má rozlohu 1,7 ha a nachádza sa na stráni nad obcou. Nápisy na pomníkoch prezrádzajú aj mená a priezviská mnohých obyvateľov, ktoré už z dôvodu vymretia alebo vysťahovania dnes v Lentvore nenájdeme. Pre oživenie histórie prechádzam okolo hrobov po cintoríne, kde ešte donedávna stála kamenná márnica, z ktorej sú už len ruiny a čítam rodové priezviská: Ábelovský, Ambróž, Bartoš, Gara, Hrubík, Jančo, Janečka, Karman, Králik, Melich, Ondris, Paľuš, Slivka, Uhrin, Vesteg... a z nich, ako som sa osobne presvedčil, viaceré nájdeme už iba u Slovákov žijúcich na Dolnej zemi. Pôvodné priezviská postupne dopĺňali noví obyvatelia, najskôr iba zo susedných dedín, neskôr aj zo vzdialených miest. V poslednom čase v Lentvore pribudlo najviac Rómov a chalupárov. Od hromadného vysťahovávania Lentvorčanov na Dolnú zem počet obyvateľov obce stále klesal. Napríklad v roku 1828 ich bolo 292, 1880 - 348, 1910 - 292, 1930 - 230, 1948 - 231, 1961 - 189, 1970 - 138 obyvateľov. Počet domov pozdĺž oboch brehov cez stred obce pretekajúceho potoka Riečka za ostatné dve storočia bol 60. Obec Lentvora, podobne ako susedné obce Ábelová a Polichno, patrí medzi vrchárske obce, ktorých obyvatelia sa od svojho vzniku zaoberali výlučne poľnohospodárstvom, a to od roku 1952 aj v rámci poľnohospodárskeho družstva ako jeho členovia a zamestnanci. Charakterizuje to aj prednedávnom schválený erb obce, vychádzajúci z obecnej pečate z 18. storočia. Znázorňuje čerieslo a lemeš pluhu, medzi ktorými je umiestnená motyka. Zaujímavosťou je, že v 18. storočí tu mali obecný pivovar a evanjelický kostol si postavili v roku 1810. Novú ľudovú školu postavili až v roku 1932. V roku 1951 sa do obce prisťahovalo 43 obyvateľov z obcí Lešť a Turie Pole, ktorí museli svoje rodiská opustiť z dôvodov zrušenia týchto obcí. V ich katastri bol vtedy zriadený vojenský výcvikový priestor pre potreby československej armády. Prvá autobusová linka do obce bola zriadená až v roku 1953 a elektrifikácia obce dokonca až v roku 1958. O rok neskôr si občania svojpomocne vybudovali kultúrny dom a družstvo si postavilo nový kravín. V roku 1962 bol zavedený celoobecný výtlačný vodovod. Kronikárom obce bol od roku 1951 ľudový básnik Ján Fanči, ktorý je dnes už ako 87-ročný najstarším Lentvorčanom a ešte aj aktívnym tvorcom. Potvrdil mi, že pesnička je tam u starších známa a že ju spievajú rovnako aj v susedných obciach Ábelová, Madačka, Nedelište s tým, že každá dedina si namiesto lentvorský spieva svoj cintorín.

Navštívil som obec a cintorín, ktorý som našiel príkladne upravený a pokosený, a to tak dôkladne, že vyzeral ako vyholený, čo vzhľadom na jeho rozlohu nie je pri takom malom počte najmä vekovo starších obyvateľov zanedbateľná skutočnosť. Navštívil som aj starostu obce, ktorým je Gabriel Gébl a porozprával sa s ním o súčasnosti obce. - Naša obec má už len 97 obyvateľov, z toho len veľmi málo pôvodných. Väčšiu časť domov obývajú chalupári a Rómovia, ktorých je 62 % z celkového počtu obyvateľov. V obci je zamestnaných iba 15 ľudí, aj to ôsmi z nich v rámci aktivačných prác. Ďalších 7 Lentvorčanov pracuje v Ábelovej na Agrodružstve. Pôvodné družstvo, ktoré malo stredisko aj v Lentvore, zaniklo. Chovali tu dobytok a ovce. Dnes je to už nostalgická spomienka, o čom svedčia aj chátrajúce budovy bývalého družstva. Zanikla aj predajňa Jednoty, neskôr aj súkromný obchod a tak sme odkázaní na privážanie chleba. Zásobovanie chlebom je starosťou obce, dováža sa dvakrát týždenne, v pondelok a v piatok. Ostatné potraviny sú nútení obyvatelia nakupovať v 6 km vzdialenej Ábelovej alebo v Haliči a 30 km vzdialenom Lučenci. Autobus k nám premáva trikrát denne. Využívajú ho hlavne žiaci, ktorí navštevujú základnú školu v 16 km vzdialenej Haliči. V sobotu a v nedeľu k nám autobus nepremáva. Aj z týchto dôvodov ľudí u nás stále ubúda. Napríklad z 25 detí je len 7 nerómskych. Dedina sa začína premieňať na chalupársku osadu. Rozpočet obce je iba 380 tisíc korún a preto aj starosta je zamestnaný na polovičný úväzok. Ostatné peniaze idú na osvetlenie, vývoz komunálneho odpadu, starostlivosť o verejné budovy a cintorín, - vykresľuje terajšiu situáciu v tejto ešte pred pár rokmi plnofunkčnej obci jej starosta. Ten vidí zlepšenie, alebo aspoň zachovanie terajšieho stavu v tom, že do obce prídu noví solventnejší chalupári a podnikatelia a vo vlastnom záujme pomôžu pri jej rozvoji a zveľaďovaní. Lentvora a susedné dediny sú odsúdené spolupracovať v rámci mikroregiónu „Haličské podzámčie“ a tak využívať jednotlivé granty, napríklad pre spracovanie biomasy a rozvoja agroturistiky a či rekreácie vôbec. Poloha a prírodné prostredie tunajších dedín je pre tieto aktivity viac ako ideálna. Takto to teda vyzerá vo vrchárskej novohradskej obci, kde majú korene viaceré dolnozemské rodiny, o čom svedčí takmer identické nárečie, ktoré zdokumentoval vo svojom diele Michal Blaško. Mám radosť z toho, že na základe ním zapísanej pesničky „išou som cez lentvorski cinterín“, kde som sa pokochal prekrásnou okolitou jesennou prírodou zalesneného a farbami hýriaceho kraja.

Ján Jančovic