Zomrel evanjelický farár Michal Roszík

„Najviac som miloval Ježiša. On napĺňal môj život. S láskou som mu slúžil. Milujem vás, moje deti a vnúčatá a som šťastný s vami. Miloval som svoj cirkevný zbor i svoju vlasť. Celý svoj život vkladám do rúk Boha.

V mene Božom, v nádeji vzkriesenia ma pochovajte!“ - toto ohromujúce vyznanie, kňazské krédo odznelo z úst evanjelického farára Michala Roszíka z Alberti na nemocničnom lôžku v prítomnosti svojich najbližších v predposledný deň jeho pozemského života. Zaznela aj jeho obľúbená duchovná pieseň, a to po maďarsky i po slovensky: „Jezu Kriste, Pane milý, Baránok Boží nevinný, dal si, dal si na kríž ruky svoje za mňa, za mňa a za hriechy moje.“ 9. novembra pán farár tíško odovzdal svoju vernú dušu a ubolené telo svojmu Spasiteľovi.

Michal Roszík sa narodil 10. júla 1922 v Sarvaši ako siedme dieťa v slovenskej chudobnej, ale veľmi pobožnej rodine. Jeho rodičia deň čo deň ťažko pracovali, aby ich deti mohli študovať na sarvašskom evanjelickom gymnáziu. Rozumný chlapec z rodičovského domu dostal do vienka lásku k slovenskému jazyku, nábožnosť, pracovitosť, znášanlivosť a veselosť. Po maturite absolvoval Teologickú fakultu v Šoprone.

Za farára ho vysvätil biskup Lajos Ordass 14. septembra 1947. Mladý farár po prvýkrát kázal z kazateľnice slávneho farára Samuela Tešedíka v Starom evanjelickom kostole v Sarvaši, čo sa hlboko vrylo do jeho pamäti a hlboká duchovnosť, mimoriadna osobnosť jeho predchodcu ho sprevádzala počas celého života. Pôsobil v Nagyszénási, Sarvaši, neskôr sa dostal do Budína, Pilíša a Budafoku. V roku 1950 sa oženil a s manželkou Melittou Glazewskou žili v požehnanom manželstve obklopení šiestimi deťmi a dvadsaťjeden vnukmi.

V lete roku 1952 sa dostal do Alberti, kde spočiatku len zastupoval. Keď na biblickej hodine začal po slovensky spievať z Tranoscia, jeden cirkevník sa ho opýtal: „Viete po slovensky? „Áno, som Sarvašan,“ znela odpoveď. Načo starší cirkevník povedal: „Tak vy, pán farár, tu budete pochovaný...“ Tento výrok odznel pred päťdesiatimi štyrmi rokmi a cirkevník mal pravdu...

Na Tranovského kancionáli a duchovných piesňach vychovaní albertskí evanjelici si mladého a oduševneného farára od prvej chvíle obľúbili a od októbra roku 1953 sa stal ich zborovým farárom. Boli to ťažké časy... Tunajší cirkevný zbor bol veľmi chudobný, ale jeho členovia boli pobožní a pracovití ľudia a všemožne napomáhali službu svojho kňaza. Pán farár si tiež obľúbil svoje „ovečky“, o ktoré sa s láskou a oddanosťou staral. Povestná bola jeho starostlivosť o veriacich. Každý rok od Troch kráľov až po Veľkú noc navštevoval rodiny. Mnohí sa obrátili, opäť vzali do rúk Sväté Písmo, začali chodiť na služby Božie a pomaly sa vracali do cirkevného zboru. Vďaka jeho vytrvalej duchovnej službe sa cirkevný zbor začal vzmáhať duchovne i finančne a začal sa rozvoj. Pán farár mal mimoriadny organizačný talent a odvahu realizovať takmer nesplniteľné plány... Vzal si na plecia aj Dom dôchodcov, ktorý mal spočiatku len päť obyvateľov, ktorí žili v takej istej chudobe ako cirkevný zbor. Vďaka obetavej a vytrvalej práci sa neskôr rozšíril a od roku 1988 vzrástla jeho kapacita na 52 osôb.

Pán farár neúnavne pracoval, organizoval, nepoznal nemožné. Po vrátení cirkevného majetku tu založili cirkevnú materskú školu, neskôr základnú školu, postavili športovú halu a služobný byt pre riaditeľa cirkevnej školy. Zvonku a zvnútra úplne obnovili kostol, organ a dom smútku. Zomknutím síl vybudovali aj ubytovňu pre hostí cirkevného zboru.

Jeho oddaná, neúnavná práca nezostala bez povšimnutia. Dňa 20. augusta 2002 sa stal prvým čestným občanom veľkoobce. Po kňazskej službe naďalej pracoval, hoci zdravie mu už tak dobre neslúžilo. Nevzdal sa, do posledného dychu sa modlil za svoju rodinu, príbuzných a za každého člena cirkevného zboru v Alberti.

Posledná rozlúčka s pánom farárom Michalom Roszíkom sa konala 16. novembra v evanjelickom cintoríne v Alberti. Na poslednej ceste ho odprevadili smútiaca rodina, farári, vedúci predstavitelia veľkoobce a jeho verní bratia a sestry v Kristovi.

Česť jeho pamiatke. Nech odpočíva v pokoji!