Tešiť sa pekným slovám ● S presbyterkou Annou Tarčaiovou

Počas pôstu, ktorým sa začína Veľkonočný kruh, sa v minulosti nekonali žiadne zábavy. Toto obdobie bolo, a pre mnohých kresťanov ostáva aj v súčasnosti, časom stíšenia, modlitieb, zmierenia, pôstu a dávania almužien.

V kresťanských rodinách bolo, a dúfame, že aj v súčasnosti je, obdobie zimy dostatočne dlhé na spoločné trávenie času a rozhovory. Treba iba vypnúť televízor a pustiť sa do rozhovoru... Oplatí sa! Je to príležitosť a možnosť, keď môžeme konfrontovať svoje názory, dôkladnejšie sa porozprávať, poradiť sa, ako riešiť problémy a ako si vzájomne pomáhať.

Ešte z detstva si rada spomínam na toto obdobie, keď sa naša „krajčírská míhel“ zaplnila príbuznými a „kunčaftami“ z dediny. Ozývala sa radostná vrava v peknom kestúckom nárečí, smiech, ale aj spev a modlitba. Nezabudnuteľné zostali pre mňa známe driapačky (páračky) husacieho peria, lebo len to bolo kvalitné, a nie kačacie. A pekné boli aj zimné večery, keď sme pred sviatkami v rodinnom kruhu lúskali orechy. Stará mama nám rozprávala slovenské ľudové rozprávky a všelijaké kestúcke legendy a príbehy, ktorých mala nadostač. S dojatím sme ju počúvali. Tieto zaujímavé, ale pritom vzrušujúce „vyprávky“, nás veru neraz aj vystrašili. Pochopiteľne, že sme verili každému slovu a veru sme sa báli strigy a ježibaby, keď sme sa ukladali na spánok!

Staršia generácia si zachovala podobné spomienky a myslí si, že aj dnes by sme sa mali usilovať počas dlhých zimných večerov tešiť sa pekným slovám. O tom nám hovorila presbyterka Slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti, Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru a Slovenskej menšinovej samosprávy VIII. obvodu Anna Tarčaiová:

- Tak živo sa pamätám, hoci som bola malá, v predškolskom veku, že počas zimných večerov sme chodievali skoro každý večer k rodine, aby sme boli pospolu. Aj v nedeľu popoludní sme sa navštevovali. Muži sa zhovárali, hrali karty a ženy vyšívali a priadli. My, deti, sme sa hrali, pričom sme však mali uši otvorené a počúvali sme rozhovory dospelých. Domáci nás, samozrejme vždy pohostili, zvyčajne perkeltom z údeného rebierka alebo klobásy a s varenými krumpľami.

Najradšej sme mali fašiangové obdobie, veď to bolo najveselšie obdobie roka. My sme nazývali fašiangami až posledné dni tohto obdobia - od Tučného štvrtka do príchodu Popolcovej stredy. Počas fašiangov sa konali všakové fašiangové zábavy, veselice a vtedy sa odbavovali aj svadby. Tučný štvrtok býval časom zakáľačiek a veľkých hostín s tradičnými fašiangovými špecialitami - klobásami, pagáčikmi, pampúškami (šiškami) a herokami (fánkami). Na fašiangový víkend vrcholili ľudové zábavy, tancovačky a plesy.

A či viete, ako sa pečú pampúške? Ja som sa to naučila od starej mamy a rada sa s vami podelím o jej recept. Bez nich sú dodnes vo Veľkej Tarči fašiangy nepredstaviteľné..

Na ich prípravu potrebujeme: 1 kg hladkej múky, 20 dkg cukru, droždie, 7 dl mlieka, soľ, 3 žĺtky a vyšľahané bielko, cukor na posypanie a masť na vyprážanie.

Do múky dáme soľ, cukor, žĺtky, vykysnutý kvások, teplé mlieko a vypracujeme cesto, ktoré necháme na teplom mieste vykysnúť. Na pomúčenej doske (lopári) cesto rozvaľkáme a vykrajujeme kolieska, ktoré necháme ešte chvíľku kysnúť a potom ich v rozpálenej bravčovej masti vyprážame. Vyprážané papúške posypeme práškovým cukrom.

x

- Keď sa skončili fašiangy, začal sa štyridsaťdňový pôst, ktorý predchádzal najväčšiemu kresťanskému sviatku Veľkej noci. Počas pôstu, ktorým sa začína Veľkonočný kruh, sa v minulosti nekonali žiadne zábavy. Toto obdobie bolo, a pre mnohých kresťanov ostáva aj v súčasnosti, časom stíšenia, modlitieb, zmierenia, pôstu a dávania almužien. Veď vo Svätom písme stojí: „Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z Božích úst.“ (Mt 4,4)

(fúziková)