V roku 1609 bol do funkcie palatína zvolený oravský hlavný župan Juraj Turzo. Jedným z jeho počinov bolo zvolanie porady predstaviteľov evanjelickej cirkvi do Žiliny 30. marca 1610, ktorá prijala novú organizáciu evanjelickej cirkvi na podklade dohodnutých princípov náboženskej slobody v Uhorsku podľa zásady „koho vláda, toho náboženstvo“.

Uverejňujeme najdôležitejšie časti dokumentu zo Žiliny.

„My gróf Juraj Thurzo z Betlanoviec, palatín uhorskej krajiny, sudca Kumánov, tiež oravský, tejto stolice hlavný a dedičný župan, radca jeho jasnosti kráľovskej a miestodržiteľ v Uhorsku, atď. Peter z Révy, župan Turčianskej stolice, magister dvora a radca jasnosti kráľovskej i strážca svätej koruny uhorskej krajiny... dávame touto listinou na vedomie všetkým, ktorých sa to týka, že keď sme na žiadosť a z poverenia tohože osvieteného pána palatína v otázkach nižšieoznačených, sčiastky totiž i cieľom ustanovenia predstavených alebo superintendentov - keď to zákony a ustanovenia krajiny dovoľujú - v cirkvách augsburského vyznania v týchto desiatich preddunajských stoliciach dňa 29. marca bežiaceho roku 1610 tu v meste Žiline zišli a zriadili po mnohom uvažovaní a rokovaní, zbožne a bratsky vzájomne rozmysliac a uvážiac, nakoľko je treba, aby sa predišlo a vyhlo verejným rozporom, aby i naše náboženstvo malo svojich predstavených alebo superintendentov, uzniesli sme sa na tejto jednote svornosti a vzájomnej zhody:

A to po prvé: Pretože týchto desať stolíc má takú rozsiahlosť, že jeden superintendent nemohol by ich ani zďaleka spravovať, uzavreli sme, aby sa tých desať stolíc na tri čiastky rozdelilo a aby každá časť mala svojho superintendenta a to v tomto poriadku: Liptovská, Oravská a Trenčianska dvojctihodného pána Eliáša Lániho; Turčianska, Novohradská, Zvolenská a Hontianska podobne dvojctihodného pána Samuela Melíka; Tekovská, Nitrianska a Bratislavská tretieho, tiež dvojctihodného pána Izáka Abrahamidesa, prepošta bojnického.

A keďže v tomto kráľovstve sú nielen cirkvi maďarskej a slovenskej nácie, ale i nemeckého kmeňa, ustanovili sme, aby nácia nemecká, podobne i maďarská, mali svojich inšpektorov, ktorí si majú s vyššieoznačenými superintendentmi dopisovať a od nich majú byť odvislí. A za takého inšpektora vyvolený je pre nemecké cirkvi v stoliciach Bratislavskej, Nitrianskej, Tekovskej, M. Šimon Heuchelin, slova božieho kazateľ bratislavský; pre banské mestá M. Pavol Lentz, štiavnický a pre maďarské cirkvi v stoliciach Bratislavskej, Nitrianskej a Tekovskej Štefan Kürti, seredský slova božieho kazateľ. Ďalej sa ustanovuje, aby seniori a dekani v jednotlivých dištriktoch alebo diecézach, ktorí s nami vo vyznaní súhlasia, na spôsob predtým obyčajný ostali v úrade. A keď by pre isté a zrejmé príčiny úrad opustili, majú sa na ich miesto iní vyvoliť, a to osoby na to spôsobené, vynikajúce učením, nábožnosťou, vážnosťou a životom bezúhonným. - Čo sa toho týka, že keď by jeden zo superintendentov (ako sme všetci smrteľní) umrel, alebo sa presťahoval do druhej stolice, patriacej pod druhého superintendenta: ustaľujeme a uzavierame, aby druhí dvaja superintendenti s predbežným zvolením tých stolíc (šľachty), v ktorých bol predstaveným zomrelý, alebo inam povolaný superintendent, ustálením a vyhlásením spoločného uzrozumenia a hlasov v určenom termíne mohli vyvoliť a ustanoviť druhého, na taký úrad súceho superintendenta.

O platoch tých istých superintendentov, okrem dôchodku katedratického a poplatkov kostolníckych, majú sa vyzvať bratstvá a vyššie označené stolice, aby aj ony z nábožnej horlivosti a oddanosti i štedrosti k cirkvi Pánovej a jej slova božieho kazateľom niečo stáleho určili a uzavreli...“

Palatín Juraj Turzo

Generál

Narodil sa 2. septembra 1567 na hrade Lietava, ktorý už tradične držal ich rod a zmenil ho vo svoje hlavné sídlo. Dostal meno Juraj a tu je aj trochu problém, pretože niekedy je medzi Jurajmi tohto rodu uvádzaný ako tretí v poradí (III.), inde piaty (V.) a tiež aj siedmy (VII.) Našťastie je to jediný problém, ktorý s ním máme.

Jeho otec bol František I. Turzo a matka Katarína Zrínska. O jeho detstve a mladých letách toho moc nevieme, ale jedno je isté, odmala sa pripravoval na vojenskú dráhu, čo je v štáte, ktorý bezprostredne susedil s Osmanskou ríšou a bol s ňou de facto v neustále pokračujúcom vojnovom stave, pochopiteľné. Jeho otec bol dosť bohatý na to, aby do protitureckých vojen staval vlastný pluk, v ktorom sa Juraj stal veľmi rýchlo vyšším a nakoniec veliacim dôstojníkom. Súčasne je nutné uviesť, že to nebolo len bohatstvo jeho otca, ktoré mu zaisťovalo úspešnú vojenskú kariéru. Bol skutočne dobrým vojakom, neustále skúsenejším a zrelším dôstojníkom a veliteľom. Ku všetkému pridával schopnosť riešiť problémy diplomatickou cestou, čo mu otváralo brány pre iných dôstojníkov neprístupné a viedlo ho to až ku trónu. Jeho autoritu potvrdil aj fakt, že už od roku 1585 zastával funkciu hlavného oravského župana.

Doba, v ktorej vstúpil na vrcholové kolbištia, nebola jednoduchá. V monarchii vládli katolícki Habsburgovia a Juraj Turzo bol zanietený evanjelik. Uhorsko túžilo po uvoľnení zväzkov s Viedňou a tá sa ho naopak snažila ešte viacej spútať. Už len tieto dva faktory viedli k rastu napätia vo vnútri štátu a v podstate dlho boli tehotné protihabsburskou a protikatolíckou vzburou.

Ale boli tu aj ďalšie veci. Štát nebol politicky jednotný ani na svojej najvyššej úrovní. Rudolf II. - ako nemecký cisár, Rudolf I. ako český a uhorský kráľ v jednej osobe, musel čeliť rastúcemu tlaku svojho brata arcivojvodu Mateja, ktorý krok za krokom získaval pozície a svojho brata vháňal do kúta. To všetko bolo podčiarknuté vojnovým konfliktom s Turkami. Politika sa v tejto situácii zmenila v slalom medzi všetkými bránkami, rozostavenými na prudkom svahu chaoticky a proti všetkej logike. Juraj Turzo ich dokázal všetky prekonať. To svedčí o tom, že bol skutočne dobrým politikom s pevným zázemím.

Konflikty s Osmanmi v roku 1593 prerástli v ďalšiu vojnu, ktorú označujeme slovom päťnásťročná, čo naznačuje, že bola skutočne dlhá. Do bojov sa zapojil aj Turzov pluk a on sám prudko stúpal po rebríčku vojenských hodností. Už 3. novembra 1593 sa jeho oddiel zúčastnil víťaznej bitky pri Pákozde a úspešného obliehania Stoličného Belehradu. Keď zakrátko po tom do rúk cisárskych jednotiek padlo aj Fiľakovo, zdalo sa, že vojna rýchlo skončí. Turci sa ale roku 1596 vzchopili a vojna sa naťahovala. Politické a vojnové úspechy, ktoré generál Juraj Turzo dosahoval, boli tak významné, že bol v roku 1598 menovaný za radcu cisára Rudolfa II., v roku 1599 za kráľovského pohárnika a v júni 1600 ho cisár ustanovil do funkcie veliteľa jednej z najvýznamnejších protitureckých pevností na Slovensku - Nových Zámkov. O dva roky neskôr - v roku 1602 - sa stal kapitánom preddunajského cisárskeho vojska.

Politický slalom

V roku 1604 už vojna s Turkami začala ustupovať, aby 11. novembra 1606 skončila mierom, podpísaným pri ústí rieky Žitavy, ale vystriedali ju nové problémy. Ich príčinou bol cisár Rudolf II. Na sneme v Bratislave, ktorý sa konal od 3. februára do 1. mája 1604, presadil návrat ku starším katolíckym zákonom, ktoré obmedzovali práva uhorských evanjelikov. Katolícki dôstojníci začali obsadzovať evanjelické kostoly, došlo k násilnostiam a prudkým zrážkam. Odpoveďou bolo povstanie Štefana Bočkaja, ktorého jednotky začali postupne obsadzovať Slovensko. V októbri 1604 Košice, v decembri Fiľakovo, Ďarmoty a Krupinu, v apríli 1605 Banskú Bystricu a Kremnicu, v máji a júni Trenčín, Nitru a Trnavu, v júli Rimavskú Sobotu, v októbri Nové Zámky, Levice a Novohrad... Na základe toho Matej, ktorý zastupoval záujmy Rudolfa II. v Uhorsku, radšej ustúpil a s Bočkajom podpísal mierovú dohodu.

V tejto situácii cisár musel riešiť svoj vzťah k evanjelikom. Pokračovať v ostrej reformačnej politike nebolo možné a cisár to nakoniec uznal. Jeho človekom v tejto hre sa stal Juraj Turzo, ktorý ako horlivý evanjelik sa k povstaniu vôbec nepridal, za čo sa mu povstalci v roku 1605 odvďačili vydrancovaním jeho hlavného sídla - Bytčianskeho zámku, pričom im za obeť padla aj Turzova slávna knihovňa. Vylúpená bola aj hrobka jeho otca, vypálené mnohé budovy a statky. V závere Bočkajovho povstania sa Turzo stal jedným z hlavných cisárskych vyjednávačov. Turzo a Štefan Ilešházi nakoniec doviedli svoje obratné vyjednávanie do úspešného konca. Ilešházi za to od Mateja dostal Sv. Jur, Pezinok, Hodonín a v roku 1608 nakoniec aj hodnosť palatína. Turzo sa ale súčasne stal druhou najvýznamnejšou osobnosťou Uhorského kráľovstva, ktorú už v žiadnych rokovaniach nebolo možné obísť. Zúčastňoval sa na všetkých najdôležitejších aktoch, radil sa s ním ako Ilešhazi, tak aj Matej.

Tiež postavenie tohto Rudolfovho brata sa zmenilo. Ostro proti nemu vystúpil Rudolf II., ktorý nechcel akceptovať ani podmienky mieru s Turkami, ani s Bočkajom. Ostrý spor oboch bratov skončil nečakane 25. júna 1608, keď Rudolf II. abdikoval na funkciu uhorského kráľa a prenechal ju Matejovi. Ten okamžite zvolal na 9. septembra 1608 uhorský snem do Bratislavy, ktorý ho po dlhšom vyjednávaní zvolil za riadneho uhorského kráľa, schválil podmienky oboch mierov, ktoré až doteraz Rudolf II. nechcel uznať, zaručil úplnú náboženskú slobodu a do funkcie palatína zvolil Štefana Ilešhaziho. Prešiel len polrok a palatín 5. mája 1609 náhle vo Viedni zomrel. Okamžite bol do Bratislavy zvolaný snem, ktorý začal 1. novembra 1809. Po dlhších vyjednávaniach a dohadoch bol nakoniec 10. decembra 1609 do tejto funkcie zvolený Juraj Turzo a stal sa najvýznamnejším uhorským šľachticom.

Palatín

Juraj Turzo si vo svojej funkcii počínal viac ako zdatne. Ukončil spory so sedmohradským kniežaťom a mediálne známy je jeho podiel na zatknutí Alžbety Bátoryovej 29. decembra 1610 a odsúdení jej komplicov na trest smrti 7. januára 1611, rovnako aj jeho podiel na príprave vpádu kráľa Mateja II. na územie Čiech, v dôsledku ktorého sa Rudolf II. 24. marca 1611 vzdal českej koruny v prospech svojho brata. Turzo teda opäť potvrdil, že vie nájsť správnu stranu a pevne pri nej stáť.

Mediálne menej známe sú ale jeho ďalšie kroky, pre nás oveľa dôležitejšie. Všeobecne sa vie, že na turzovskom panstve sa okrem iných jazykov používala aj slovenčina a v nej (prirodzene, že v podobe modifikovanej biblickej češtiny) sa viedla aj časť úradnej korešpondencie. Turzo sa súčasne rázne zasadzoval o zrovnoprávnenie Maďarov a Slovákov s Nemcami, ktorí ovládali radnice väčšiny miest na našom území. Tento rys sa prejavil už v texte Viedenského mieru, uzavretom 23. júna 1606 so Štefanom Bočkajom. Je zaujímavé, že táto listina termín „Slováci“ nepoznala, ale vzhľadom k tomu, že slovenskí evanjelici, ktorí vtedy tvorili väčšinu slovenského obyvateľstva, v písomnom styku používali češtinu, listina ich označila výrazom „Česi“, teda presnejšie „Boemi“. V paragrafe č. 1, článku č. 15 sa priamo uvádza: „Privilégiá slobodných miest majú zostať zachované. V budúcnosti majú tieto výsady bez rozdielu a rovnakým právom užívať a používať (všetci - pozn. J. S.) obyvatelia, tak Maďari, ako Nemci a Česi.“

V ďalšom dokumente - ustanovení bratislavského snemu zo 6. decembra 1608 - sa už Slováci priamo uvádzajú, spolu s Čechmi: V paragrafe č. 1, 13. odstavca sa hovorí: „Preto sa uzniesli, že odteraz vo všetkých slobodných mestách sa majú voliť richtári a radní, ako aj do akýchkoľvek iných hodností striedavo a alternatívne v každom meste ich obyvatelia bez ohľadu na náboženské vyznanie z Maďarov, Nemcov, Čechov alebo Slovákov - obyvateľov jednotlivých miest.“

Prax však ukázala mnoho problémov. Omnoho lepšie dopadli Slováci v roku 1612 v Banskej Bystrici, kde ich požiadavky boli viac akceptované. Významné boli Turzove úspechy pri zaisťovaní náboženskej slobody. Na základe rozhodnutia uhorského snemu Turzo zvolal v dňoch 28. - 30. marca 1610 synodu (zjazd) zástupcov evanjelických zborov zo stredného a západného Slovenska. Synoda vytvorila tri superintendencie - prvú pre Liptovskú, Trenčiansku a Oravskú stolicu, druhú pre Turčiansku, Novohradskú, Zvolenskú a Hontiansku, tretiu pre Tekovskú, Nitriansku a Bratislavskú. Náboženská sloboda bola na čas zaručená.

Juraj Turzo však na Vianoce 24. decembra 1616 zomrel a po ňom sa už nikdy evanjelik nestal palatínom. Pochovaný bol na Oravskom zámku a o päť rokov ho nasledoval jeho jediný syn Imrich. Turzovský rod tým po meči vymrel.

Jaromír Slušný