Jedným z liturgických období v živote Cirkvi je aj pôstne obdobie, ktoré má predovšetkým kajúci charakter a pripravuje veriaceho človeka na slávenie najväčších kresťanských sviatkov - Veľkej noci. V liturgii pôstneho obdobia má nezastupiteľné miesto krížová cesta ako pamiatka na posledné udalosti Ježiša Krista pred židovskými veľkonočnými sviatkami.

My ju poznáme v tej dnešnej podobe, so štrnástimi zastaveniami, ktoré začínajú odsúdením Ježiša Krista a končia uložením či pochovaním Krista do prázdneho hrobu.

Pôvod krížovej cesty, ktorú my poznáme ako liturgiu, má pôvod v neskorom stredoveku. Jej hlavnými šíriteľmi boli sv. Bernard z Clairvaux, sv. František z Assisi a sv. Bonaventúra. Takto už bola istým spôsobom usmernená. Ale prvý pôvod má iste v stopách a krokoch všetkých tých veriacich, ktorí sa snažili kráčať miestami, po ktorých sám Kristus kráčal tú svoju krížovú cestu na Kalváriu.

Takto putovali mnohí kresťania do samotného Jeruzalema. Keď prestala možnosť spontánne navštevovať Jeruzalem, začali sa v Európe budovať tzv. Kalvárie, aj s celou krížovou cestou a jej jednotlivými zastaveniami. To preto, aby nám neustále pripomínali túto dôležitú udalosť z dejín spásy.

Celý kresťanský svet pozná prenos krížovej cesty z Kolosea v Ríme, ktorú slúži samotný pápež. Vieme, že toto Koloseum bolo miestom, kde položili svoje životy mnohí kresťania v pohanskom Ríme práve pre svoju vieru v Ježiša Krista. Práve na túto pamiatku ich „krížovej cesty“ bola 27. decembra 1750 posvätená pápežom Benediktom XIV. v Koloseu krížová cesta. Po miernom úpadku tejto tradície v nasledujúcich storočiach ju obnovil roku 1964 pápež Pavol VI., ktorý ju aj sám osobne viedol ako liturgiu 14-krát. Sú iste nezabudnuteľné tie pobožnosti krížovej cesty, ktoré viedol pápež Ján Pavol II.

Aké miesto má dnes krížová cesta v našom živote, v dnešnom svete a čo mi cez ňu chce ponúknuť Cirkev?

Každý z nás kráča - povieme - svoju krížovú cestu života. Niekedy až veľmi ťažkú, bolestnú, neznesiteľnú. Toto by však bola beznádej človeka. Žiť na tomto svete a niesť kríž, kráčať po krížovej ceste.... To je pesimizmus. Ale krížová cesta Krista vedie niekam inam. Nie do beznádeje, do pesimizmu, ale do prekrásneho 15. zastavenia, ktoré trvá neustále - do víťazstva, ktoré začalo Kristovým zmŕtvychvstaním a ktoré mi Kristus ponúka ako veľkonočné ráno môjho života. V Kristovom kríži je ukrytý zmysel ľudského utrpenia. Kristus krížom vykúpil svet. Vykúpenie potreboval nie spravodlivý človek, ale hriešni ľudia. Tak aj krížová cesta, nie tá moja, ale tá liturgická, je pobožnosťou hriešneho človeka. Veď kto z nás môže povedať, že je bez hriechu... Keď sa Kristus pýtal tých, ktorí chceli ukameňovať ženu pristihnutú pri cudzoložstve, postavil jedinú otázku - kto z vás je bez hriechu.... A vieme, že nikto sa neodvážil povedať - ja. Pustili kamene z rúk, ktorými chceli kameňovať a v tichosti odchádzajú, zahanbení.

Krížová cesta je miestom stretnutia hriešneho človeka s Božím milosrdenstvom. V nej sa môžem nájsť pri mojej každodennej ceste životom. Moje odsúdenia, moje neoprávnené súdy nad inými, ale aj opačne, nespravodlivé súdy iných voči mne; kríže, ktoré nesiem ja od iných i tie, ktoré ja robím a kladiem iným; tie nekonečné pády a zlyhania v živote, moje stretnutia s ľuďmi... moja ochota alebo neochota pomáhať iným a opačne, milosrdenstvo a služba alebo povýšeneckosť a pýcha, moje sebavedomie a napomínanie iných bez toho, aby som začínal sám od seba, kritika... morálnosť či nemorálnosť ľudského života atď.

Ak sa dokážem v kajúcnosti zastaviť a zamyslieť nad skutkami svojho života práve v spojení tejto mojej krížovej cesty s krížovou cestou Krista, uvidím v pravde obraz seba samého. A tiež pochopím, kvôli komu a kvôli čomu Kristus vlastne kráčal tú svoju krížovú cestu.

Krížová cesta ako modlitba a pobožnosť má aj význam obety. A tak ako sa Kristus obetoval za nás na vrchole tejto krížovej cesty, na Kalvárii, tak sa aj ja spojením svojej obety s obetou Kristovou na kríži spájam v jednu obeť. A to je nič iné, ako keď slávime túto obetu Krista a jeho kríža na oltári v Eucharistii ako eucharistickú obetu, kde sa Kristus znova a znova obetuje za nás a my sa spájame svojou obetou a skrze Eucharistiu spolu s ním. Stávame sa tak druhým Kristom.

Krížová cesta ma tak vedie vlastne ku samotnému Kristovi. Ako pobožnosť, ako modlitba, ako obeta.

Iba vďaka Kristovi a Kristovmu krížu dokážem pochopiť zmysel svojej krížovej cesty v živote a uvidieť z nej východisko. Vidieť aj v obeti zmysel ľudského života. Napokon Kristovo obetovanie sa na oltári - to sa deje skrze premenenie. Tak aj v obeti môžem uvidieť práve tento zmysel a túto nádej - obeta, ktorá ma vedie k premene môjho života, toho s krížom, na nový, radostnejší. Život s Kristom, život v Bohu a život večný.

Stanislav Brtoš