Najmä mladšej generácii na Slovensku už znie toto meno takmer cudzo. Dejinné zvraty a búrlivý vývoj postupne vytláčali z vedomia slovenskej spoločnosti meno nórskeho spisovateľa a verejného činiteľa Björnstjerna Björnsona (1832-1910).

A preto si ho treba pripamätávať, keď už nie denno-denne, tak aspoň vo chvíľach jubilejných - umrel totiž pred 100 rokmi (26. apríla 1910).

Kto bol Björnstjerne Björnson?

Björnstjerne Björnson - táto veľká postava demokracie a kultúry - nielen severskej, ale i svetovej, pochádzal z Kvikne v strednom Nórsku, kde sa narodil 8. decembra 1832; niektoré pramene uvádzajú ako syn farára, iné sedliacky rod. Jeho dielo - básne, novely, romány i drámy - vynikajú umeleckou hĺbkou a dojímajú svojou intímnosťou. Sú hlboké aj bez tajomstiev a mystérií, romantické a predsa obsahujú realistické prvky.

Nositeľ Nobelovej ceny

Jadro Björnsonovej filozofie tvorí sympatický optimizmus, získaný blízkym stykom s domovom, citovo dobre fundovaný. Jeho báseň Milujeme túto krajinu sa stala textom nórskej štátnej hymny. V románoch Dedičstvo, Kurtov, Magnhild, Na božích cestách a i. rieši zaujímavé otázky spolunažívania v rodinnom živote. U nás hádam najlepšie poznáme jeho Sedliacke poviedky, ktoré celistvo vyšli v roku 1971. Vrelý patriotizmus prejavuje aj vo svojich dramatických prácach - Kráľ severu, Úpadok, Leonard, Rukavička a ďalších. Všetky jeho literárne práce sa zaoberali závažnými časovými a sociálnymi problémami. Björnsonova individualita sa z nich prihovára ku všetkým národom, najmä k tým malým a utláčaným. Ešte za svojho života si vyslúžil epiteton Tolstoj severu a od Švédskej akadémie Nobelovu cenu za literatúru v roku 1903.

Advokát Slovákov v Uhorsku

Kým svet ho poznal skôr cez literárne dielo, u nás, v srdci Európy, by sme ho mali poznať skôr kvôli humanistickému postoju, ktorým odsúdil národnostný útlak Slovákov v Rakúsko-Uhorsku. Björnstjerne Björnson bol presvedčený, že mierovou cestou možno odstrániť sporné otázky medzi národmi a štátmi. Všímal si, že v Európe nie sú národnostné pomery usporiadané na princípoch spravodlivosti, že viaceré národy sú predmetom útlaku.

Do sŕdc nášho ľudu sa zapísal v rokoch 1907 až 1908 svojím neohrozeným a obetavým bojom za práva slovenského národa na samostatný kultúrny a politický život, keď brutálne maďarizačné úsilie uhorskej vlády vrcholilo. Slovensko na jeho obetavosť rado spomína...

Akcia sa zrodila v Prahe

a akoby náhodou; pražský advokát dr. Eduard Lederer si prečítal v jednom čísle časopisu Die Zeit Björnsonovu obhajobu haličských Rusínov, požiadal ho listom, v ktorom mu obšírne vysvetlil aj položenie Slovákov, o pomoc s prosbou, veľmi skromnou - aby maďarský útlak spomenul v nórskej tlači.

A tak sa zrodil list zástupcov českej kultúrnej verejnosti podpísaný spomínaným doktorom, spisovateľom Eduardom Ledererom, publicistom Karolom Kálalom a básnikom Adolfom Heydukom, adresovaný Björnsonovi. Ten okamžite list o útlaku na Slovensku publikoval v mníchovskom časopise März, rímskom Lo Spettatore, parížskom Le Courrier Européen a pripravil ďalšie prostriedky na odhrnutie opony nad smutnou scénou na Slovensku.

Lenže Eduard Lederer nepoznal nórskeho barda tak dôverne. Ten síce hneď 5. júna 1907 pomoc prisľúbil, ale kampaň rozvíril podľa svojho: veľkoryso, grandiózne, björnsonovsky... Aké prostriedky to mali byť o tom svedčí list Björnsona profesorovi Quiddemu, prezidentovi XVI. Medzinárodného kongresu mieru, ktorý sa mal v septembri 1907 zísť v Mníchove:

„...Vysoko vážený pán,

považujem za veľkú česť Vaše pozvanie do vznešeného zhromaždenia. To mi však nemôže zabrániť, aby som mal silné výhrady proti niektorým účastníkom mierového kongresu, pretože títo páni vystupujú ako apoštoli mieru na tribúnach, ale vo svojej zemi sú často zodpovední za útlak podmanených národných menšín, alebo nečinne na tieto krivdy prihliadajú. Ťažko by som mohol o tom mlčať a tak, ak by sa, napríklad, objavil na kongrese predstaviteľ maďarského národa Gróf Apponyi, ktorý ako minister vyučovania má na svojej duši hriech za utlačovanie Slovanov, použil by som všetky prostriedky, aby som ho prinútil opustiť kongresovú sálu...“

(Tento citát z listu som použil z príspevku Ladislava Řezníčka v Historickej revue, ročník XIV., č. 10, str. 24-25).

Spisovateľ proti ministrovi

Gróf Albert Apponyi, predstaviteľ nacionalistických vládnych kruhov Uhorska, reagoval na Björnsonov list. Ale ani spisovateľ mu neostal nič dlžný. Medzi prvými správne predvídal osud Rakúsko-Uhorska:

„...Tu sa musí rozhodnúť o osude Európy pre budúce storočie a o otázke európskeho mieru. Niet panujúcich a služobných národov! Nesmie byť!...“

O Björnsonovom čine, keď si odmietol sadnúť za stôl čestného predsedníctva, ak tam bude pokrytec Apponyi, ktorý „ústami hlása mier a slobodu, no rukami hrdúsi národný život Slovákov“, sa dozvedela celá Európa.

Udalosti v Černovej pri Ružomberku 27. októbra 1907, keď maďarskí žandári strieľali do pokojného obyvateľstva a výsledkom boli mŕtvi a zranení, dali Björnsonovi za pravdu. Zvíťazil. Vec Slovákov sa stala konečne verejnou záležitosťou celej slobodomyseľnej Európy.

A čo fakty?

Za panovania Kolomana Tiszu v predsedníctve maďarskej vlády v rokoch 1875 až 1890 je naplnené proklamované heslo: Uhorsko Maďarom. Na Slovensku uzavreli tri gymnáziá, Matica slovenská musela ukončiť svoju činnosť. Vyučovanie v slovenčine postupne obmedzili iba na niektoré nižšie stupne škôl, až nakoniec začiatkom nového storočia vyvrcholil pokus o likvidáciu slovenskej identity školským zákonom maďarského ministra Apponyiho.

V maďarskom parlamente obhajoval Apponyi v januári 1907 tento zákon slovami:

„...Nedovolím, aby vyučovali tí kantori, ktorí odmietajú vychovávať z detí dobrých maďarských občanov. Každý v tomto štáte sa musí podriadiť princípu, že tu sú pánmi Maďari...“

Mimoriadne bojový je prejav

Björnsterna Martiniusa Björnsona v prospech uhorských Slovákov, ktorý bol uverejnený v 5. čísle mníchovského Märzu v roku 1908 pod názvom Maďarské panovanie (Ján Hlavienka: Nórsky obranca Slovákov, SNN, č. 10/ 2005). Tu podrobne analyzuje situáciu na Slovensku. Výstižne charakterizuje prenasledovanie Slovákov:

„...Všetci, ktorí sú nadaní, poslanci, spisovatelia, ľudoví rečníci, redaktori, kňazi, učitelia, sú prenasledovaní všetkými možnými prostriedkami... Tlač ostatných národností zaťažujú Maďari množstvom procesov, pokutami i žalármi, takže zaniká list za listom... Čo však musím označiť za najhoršie, to je veľkomaďarská zvyklosť pri voľbách. Volebné právo majú len Maďari. Ustanovenia v ňom rovnajú sa babylonskému zmäteniu. V Uhorsku nepovoľujú voľnosť zhromaždenia. Ľudové zhromaždenia ostatných národností boli zakázané... (Slovenské národné noviny, č. 10, 2005).

Vajanského výzva

Slovenský spisovateľ a publicista Svetozár Hurban Vajanský, ktorý inak ako prvý u nás začal prekladať Björnsonove diela do slovenčiny, hneď po týchto udalostiach vyzýva svojich súkmeňovcov k vďačnosti:

„...Večnou hanbou by bolo, keby sme sa neozývali s vďakou a blahodarením velikému severnému veštcovi. Čin Björnsona za Slovákov je zlatým, veľkým váhu majúcim listom v jeho venci nesmrteľnom. My preto prijímame celou dušou medzi seba nórskeho básnika a sme hrdí na jeho straníctvo...“

V polovici októbra 1907 odišiel z Turčianskeho Svätého Martina list. Slovenský (trocha voľnejší) preklad uverejnil denník Národnie Noviny 17. októbra 1907, v ktorom sa o. i. píše:

„...Vaše Blahorodie! My nemáme kultúrnej inštitúcie, ktorá by Vám mohla dôstojne poďakovať sa za Váš skvelý, na svet hovoriaci čin. Všetky naše kultúrne ústavy sú zničené. My stojíme tu bez vyššej národnej reprezentácie. Preto prijmite vrelú vďaku od jednotlivých verných synov a dcér slovenského národa, ktorých srdcia naplnené sú láskou a vďačnosťou“. Pod list sa podpísali Andrej Kmeť, Matúš Dula, Jozef Škultéty, Pavol Mudroň, Svetozár Hurban Vajanský a ďalší Slováci (celkove na 12 listoch).

Od roku 1925

sa v rozličných novinách a rozhovoroch v Československu spomínalo, že je „našou rodnou povinnosťou viditeľne prejaviť úctu voči svojmu obrancovi Björnsonovi“...(zn. -mj.-, Krásy Slovenska, 1947-1948, str. 223 až 227). V decembri 1925 uverejnili brnenské Lidové noviny článok, že kodanský list Politiken písal, že v Československu má sa postaviť pomník veľkému zástancovi Slovákov, básnikovi Björnsonovi. Podobne v decembri 1925 vyšiel od spisovateľa Rudolfa Těsnohlídka návrh, aby tento pamätník postavili Slováci v Demänovskej doline v Nízkych Tatrách, kde označil aj markantné bralo názvom Björnsonov portál. Vyzval v novinách biskupa Dr. S. Zocha ujať sa myšlienky a pamätník realizovať...

„...Keď sme sa v Mikuláši r. 1927 dopočuli o tom, že pamätník má byť uskutočnený r. 1928 v rámci jubilejných osláv, hneď sme sa zaujímali o to, kto vlastne a kde mieni pamätník uskutočniť. Ale nikto nevedel dať určitú informáciu...“ píše ten istý autor v Krásach Slovenska a pokračuje:

„...Nepozostávalo iné, ako započať vec znova a to z iniciatívy Družstva Demänovských jaskýň. Ono požiadalo arch. Dušana Jurkoviča o návrh a zvolalo túto schôdzu, na ktorej by sa určili ďalšie kroky. Bolo jasné, že v jubilejnom roku pamätník už nemožno uskutočniť, preto sa malo pripraviť všetko tak, aby pamätník mohol byť odhalený v jarných mesiacoch r. 1929...“

Mal byť vtesaný do brala...

Po rôznych odôvodnených (vraj) odkladoch prišiel architekt Dušan Jurkovič konečne do doliny začiatkom leta 1929. S niektorými členmi výkonného výboru si s veľkým záujmom prezrel bralné skupiny Demänovskej doliny, uvažoval o rôznych možnostiach, až napokon usúdil, že najvhodnejšie bude umiestniť meno „Björnson“ na veľkej bralnej skale za Oknom a pod ním vpravo dolu nad potokom dať vysvetľujúci nápis na inom pomerne hladkom brale... Písmená mena Björnson mali byť asi 5 metrov vysoké a ramená písmen na meter široké, vtesané do brala v hĺbke jeden meter tak, aby písmená boli dutiny. Nápis mena mal byť vo výške sto metrov nad Demänovským potokom. Spodný objasňujúci nápis, ktorého autorom bol básnik Vladimír Roy, znel: Krivdu si bil pravdou, keď mrak sa nad Tatrami vznášal. Dnes v lúčoch slobody vďačne Ťa ctí naša zem ! a mal byť vtesaný do brala nad potokom... Prešlo niekoľko týždňov, kým nákres návrhu došiel.

„...Toto je smutná história prípravy zriadenia pamätníka nezabudnuteľnému zástancovi Slovákov Björnstjerne Björnsonovi, - pripomína autor značky - mj. - v Krásach Slovenska a dodáva: -...Tým, že ktosi turistickú chatu pri starom vchode do jaskýň Chrám Slobody nazval Björnsonovou, je naša národná podlžnosť voči Björnsonovi vôbec nie splatená...“

Architekt Dušan Jurkovič v Slovenskom denníku (8. 12. 1932) napísal článok pod názvom „Postavme Björnsonovi pamätník v Demänovskej doline“. Jeho predstavy sa však nesplnili. V životnom slovenskom priestore pripomína tohto velikána iba jedna pamätná tabuľa v Bratislave...

P. M. Kubiš