Nedávno sa dožil sedem desaťročí plodného a tvorivého života aj v prospech svojej národnosti čabiansky Slovák Ondrej Zeleňanský. Jeho celoživotná profesijná činnosť je spojená s polygrafiou. Významnú úlohu v jeho spokojnom behu života zohrávajú užitočné záľuby, ktoré využíva aj vďaka vhodným podmienkam bývania na rodnej postati.

V rozsiahlom čabianskom chotári stáli v minulosti desiatky „sálašov“ - samôt, v ktorých žili a hospodárili v nich a najmä okolo nich najstarší Čabania. Väčšina z týchto typických dolnozemských usadlostí a stavaní už nejestvuje alebo už majú novú podobu a poslanie. Pre majetnejších čabianskych obyvateľov - roľníkov bol ešte pred druhou svetovou vojnou charakteristický dvojdomový spôsob života a hospodárenia. Vlastnili nielen dom v meste, ale aj „sálaš“ v chotári s tým, že na samote väčšiu časť aktívneho života pobudli mladí a starší dožívali v meste. Takýchto usadlostí bolo v minulosti dosť aj vo Veľkej Marasti, ale z jej pôvodných majiteľov a obyvateľov zostali tam žiť už len jednotlivci. Jedným z takých, čo sa tam narodil a tam stále býva je 70-ročný Ondrej Zeleňanský. Býva v sálašskom objekte, ktorý od svojho vzniku podstúpil až tri prestavby. Prvý počas záplav takmer celý odplavila veľká voda a jeho prvými majiteľmi boli Škripákovci, Zeleňanského predkovia po praslici. Z tejto prvej stavby potom zostali na pamiatku len ťažké nosné hrady, na ktorých sa zachoval vlastnícky znak vyznačený biľagom, prineseným jeho predkami ešte zo Slovenska. Rodičia Ondreja boli tiež roľníci a pokračovali na tejto samote v rodinnej tradícii. Obhospodarovali takmer osem hektárov pôdy a chovali takmer všetky druhy hospodárskych zvierat. Keď ich syn nastupoval v roku 1947 do školy nevedel po maďarsky a ako si spomína, prvé maďarské slová počul práve v roku nastúpenia do školy, keď do ich chotára prišli prví presídlení Maďari zo Slovenska. Jeho stará matka do svojej smrti nevedela po maďarsky, hoci mala priezvisko Egriová. - Škola, do ktorej som prvýkrát vkročil, stála na Dobozskej ceste a našim učiteľom bol slovenský učiteľ s maďarským menom Gašpar Erdöy, ktorý ovládal nielen slovenčinu, ale aj češtinu, lebo vo svojej mladosti slúžil ako vojak v Česku. So sálašskými deťmi na náboženstvo som chodil do mesta, kde nás vyučoval Július Dedinský, ktorý ma aj konfirmoval. Už od malička som pomáhal rodičom na hospodárstve pri všetkých prácach, a to rovnako pri orbe, sejbe, mlatbe... Dá sa povedať,že som ovládal všetku sedliacku robotu. Aj z toho dôvodu som sa zo začiatku rozhodol pre roľníčenie a absolvoval som strednú poľnohospodársku školu. Počas súkromného hospodárenia rodičia vlastnili pomerne slušný majetok, chovali 3-4 kravy, 4-5 koní, plemenných kancov a býka a tak k nám prichádzali iní hospodári na pripúšťanie svojich zvierat. Keď však rodičia boli nútení vstúpiť do družstva, prišli takmer o všetko. Otec potom na družstve ošetroval a choval 35-40 družstevných koní. Ja som stratil poľnohospodársku motiváciu a po zakončení poľnohospodárskej školy som sa radšej ešte navyše vyučil za tlačiara v miestnom polygrafickom kombináte - vyznal sa zo svojho mladistvého života a kariéry „sálašan“ Ondrej Zeleňanský.

Žiada sa ešte doplniť, že v mladosti sa venoval aj hudbe, za týmto účelom navštevoval aj hudobnú školu a už ako 16-ročný hrával s muzikantmi na husliach a saxofóne na svadbách a tanečných zábavách. Počas štúdia na hudobnej škole sa ešte doučil hre na klarinete. Hudobnému koníčku sa venoval až do svojho tridsiateho roku. Rád si spomína na sálašské večierky - meninové stretnutia, konané vždy u iného zo susedov, ktorými boli Kackovci, Felediovci, Baukovci, Križanovci, Petrovskovci, Laurinecovci..., kde sa veľa spomínalo, žartovalo a spievali sa čabianske pesničky, napríklad Okolo Šoproňa...., Kačička divoká, letela z vysoka..., Susedova Mara, sedela na sude... Ondrej nielen pozorne počúval, ale aj vyhrával na husliach a medzi tým si vypočul aj veľa príbehov a príhod z minulosti sálašskeho života tunajších Slovákov. Spomenul si, že tam suseda Mária Felediová pekne vyšívala slovenské vzory rôznych výšiviek.

Ondrej sa neskôr ako skončený agronóm na celý dospelý život rozhodol pre profesionálnu dráhu tlačiara. V známom polygrafickom kombináte vybudovanom v Békešskej Čabe, z ktorého veľká časť produkcie bola určená pre zahraničie, sa vypracoval na vedúceho oddelenia tlačiarov. Svoje bohaté dvadsaťročné skúsenosti tlačiara začal zúročovať hneď po transformácii veľkej tlačiarne. Založil vlastnú tlačiareň a prijal k sebe ďalších päť skúsených zamestnancov, s ktorými spolupracoval na bývalom pracovisku. Jeho spoločnosť s ručením obmedzeným s názvom Sirályka, pracuje ako klasická tlačiareň, nachádzajúca sa priamo v meste, a je vybavená tak, že tlačí pozvánky, tlačivá, plagáty, firemnú tlač, brožúry a knihy. Charakteristickým logom jeho tlačiarenskej firmy je holub-sovka, prezerajúca otvorenú knihu. Veľkú časť z uvedených výrobkov tlačí pre miestnu a župnú slovenskú samosprávu. Slováci v Békešskej Čabe a mnohí v iných oblastiach Maďarska a rovnako aj na Slovensku sa tešia najmä na Čabiansky kalendár, ktorý sa každoročne tlačí jeho ofsetovými strojmi. Ondrej Zeleňanský je členom Čabianskej organizácie Slovákov a aktívne sa podieľa na jej činnosti. Vo voľnom čase píše básne, zaoberá sa genealógiou rodu a jeho koníčkom je aj drobnochov, najmä chov holubov. Pričinil sa o vydanie genealogickej publikácie, ktorá obsahuje viac ako 360 rodín čabianskych Zeleňanských, ktorí sa do Čaby prisťahovali pred tristo rokmi z dediny Zelené, ktorá je už niekoľko rokov súčasťou okresného mesta Poltár v Novohrade a prednedávnom ju navštívil.

Chovu holubov sa venuje od svojich trinástich rokov. Je to tak trochu aj z nostalgie, keď pri založení družstva rodine zobrali všetky zvieratá a stajne zostali prázdne. Len holuby nachádzajúce sa vo výške v holubníku zostali pri dome. Odvtedy ich nepretržite chová, a to desiatky rokov na vysokej chovateľskej úrovni. Zameriava sa na chov viacerých plemien: štrasery, buhavské bobriaky, báčske letáče, sovky blondinety a turbinety, a to v celkovom množstve tristo kusov. S týmito milými zvieratkami chodí na výstavy po celej Európe. Je členom predsedníctva Maďarského zväzu drobnochovateľov a predsedom jeho sekcie pre holuby. V novembri roku 2009 sa zúčastnil ako funkcionár a tiež ako vystavovateľ na 26.Európskej výstave zvierat, ktorá bola v Nitre. Za plemeno buharské a turbitine získal na tejto výstave dve čestné ceny. Medzi holubármi nielen doma, ale aj v zahraničí má veľa priateľov. Na Slovensku medzi nich patrí Vladimír Kunštár z Martina a Jozef Agóč z Fiľakova. Ondrej Zeleňanský býva na samote Veľká Marasť s manželkou, syn s rodinou žije pri Budapešti a všetci radi prichádzajú na rodnú samotu, do oázy ticha, a počúvajú ako otcove holúbky hrkútajú svoju „sálašskú“ pieseň. Tieto živé stvorenia spríjemňujú dlhé roky život Zeleňanským, a sú ich každodennými milými priateľmi a súčasťou ich spokojného života. K rodovej postati a všetkým jej hnuteľným a nehnuteľným predmetom, ktoré sú na samote rodinnou pozostalosťou, jej majiteľ prechováva veľkú úctu. A to rovnako či sa jedná o staré roľnícke náradie a náčinie alebo staré tlače Biblií, Tranosciusov (evanjelických spevníkov) a iných starožitných kníh, všetko považuje za kultúrne dedičstvo svojich slovenských predkov, na ktoré je právom hrdý.

Ján Jančovic