Jazykové podoby a jazykové menšiny v Európe - pod týmto titulom zhrnula svoje skúsenosti z medzinárodného výskumu Eszter Szabóová Gilingerová zo Segedínskej univerzity, ktorý sa zameral na skúmanie tohto, čo charakterizuje tzv. jazykovú podobu malých miest, teda v akých jazykoch uvidí texty na neoficiálnych a oficiálnych nápisoch ten, kto navštívi v Chorvátsku Pulu, v Českej republike Český Těšín, vo Walese Llanelli, alebo v Maďarsku Békešskú Čabu...

Čabianski Slováci sa dostali do zorného uhla tohto výskumu v rámci Európskej únie, v ktorom vedci skúmali to, nakoľko sa odráža v tzv. jazykovej podobe mesta existencia Slovákov. Samotný miestny výskum trval poldruha roka, za tento čas výskumníci viackrát navštívili Čabu, spravili fotografie a snažili sa porozprávať sa o tejto téme s čím viacerými ľuďmi. Názov výskumu je v podstate skratka výrazu Languages in Network of European Excellence Linee (Jazyky v európskej sieti výnimočností). Siete výnimočností sú také konkurzy EÚ, v ktorých sa spoja univerzity, vykonávajúce kvalitnú vedeckú prácu, aby po skončení týchto výskumov získali výsledky nie miestneho významu, ale skôr také, ktoré sa týkajú viacerých krajín, alebo dokonca majú celoeurópsky význam...

O slovenských nápisoch v Békešskej Čabe

„Jazyková podoba je súhrn jazykových znakov, vyskytujúcich sa na danom mieste. Na jej opis najčastejšie používajú počet vyskytujúcich sa jazykov, ich vzájomný pomer a obsah, význam textov, vyjadrovaných v týchto jazykoch. Väčšina autorov upozorňuje na to, že vo vytváraní jazykových podôb popri... zámeroch politiky jazyka (zhora prikázaných smerom dole, alebo zdola iniciovaných smerom hore) majú dôležitú úlohu také ideológie alebo systémy myšlienok, ktoré jazykom na nápisoch pripisujú symbolický význam: jeden anglický nápis napríklad môže mať akýsi kozmopolitický význam, ktorý presvedčuje okoloidúceho o (vynikajúcej) kvalite tovarov daného obchodu, alebo o (kvalitnej) obsluhe...” píše E. Sz. Gilingerová a zároveň kladie otázku: „Kde je povinné umiestnenie týchto tabúľ a kde nie? „Často kladú túto otázku jazykovedci v spojitosti „so smerom” politiky jazyka: zhora, z oficiálnych, štátnych kruhov prídu príkazy smerom dole, alebo tieto kroky iniciujú zdola súkromné osoby? Prvý prípad sa týka obyčajne štátnych, župných alebo mestských inštitúcií, druhý zase obytných domov a súkromných podnikaní. Túto dvojitosť dobre badať aj v Békešskej Čabe: súkromná firma skôr vyloží do svojho výkladu anglický, alebo čínsky nápis, než slovenský, kým jednotlivé inštitúcie vo veľkom počte uverejnia svoje názvy aj v slovenčine. Zaujímavé je pri tom, že ani v jednom prípade nie je výber jazyka nápisov podložený číslami, alebo praktickými dôvodmi: nedajú sa očakávať na obchodnej ulici masy anglických, ani čínskych solventných kupujúcich, ale by nezablúdili po meste bez slovenských nápisov ani tí, ktorí chodili do slovenského gymnázia.”

Eszter Szabóová Gilingerová skúsenosti výskumu v dolnozemskom slovenskom meste zhrnula nasledovne: V Békešskej Čabe „...je jednoznačné, že existujú takéto (dvojjazyčné - pozn. red.) nápisy: hneď pri vstupe do mesta zelená tabuľa s názvom mesta a aj na území mesta je veľa názvov ulíc a inštitúcií vypísaných v slovenčine. Je aj veľa dvojjazyčných pamätných tabúľ, aby bolo prirodzenejšie si spomínať na dôležitých slovenských činiteľov a udalosti. Treba však pripomenúť, že tieto texty sú vždy pri maďarských nápisoch a taký nápis snáď ani neexistuje, ktorý je nositeľom informácií iba v slovenčine. Aj to je dôležitým hľadiskom, že nápisy s názvami osád a ulíc neprečítame deň čo deň dôkladne a pozorne, veď si môžeme byť istí, že napr. ulica Bánskeho je ešte stále na tom istom mieste a ešte stále ju takto volajú. Ide teda o také stále nápisy, praktický význam ktorých si miestny obyvateľ neuvedomuje každodenne.

Všetky tieto uvedené slovensko-maďarské nápisy sú dobre viditeľné, celé roky sú už umiestnené na svojom mieste. Napriek tomu, keď sme sa spýtali okoloidúcich po meste a účastníkov rôznych mestských podujatí, či existujú takéto nápisy na Čabe, väčšina okoloidúcich odpovedala jednoznačne „nie”. Táto odpoveď bola pre nás veľmi zaujímavá a snažili sme sa pochopiť, prečo je tomuto tak.

Na základe rozhovorov sa však situácia v Békešskej Čabe zdá byť oveľa zložitejšou. Jednak pre viacerých Čabanov sú slovenské nápisy jednoznačný, symbolický poukaz na komunitu slovenského pôvodu, práve preto viacerí by radi uvítali viac takýchto nápisov. Nemajú nič proti tomu, keď umiestňujú ďalšie, veď preciťujú, že spomienka na miestnu Slovač je zároveň prejav ich čabianskeho lokálpatriotizmu a sympatie voči nej. Pritom si však veľmi ťažko dokážu predstaviť také konkrétne miesto, resp. situáciu, kde by bola potrebná nová slovenská (alebo slovensko-maďarská) tabuľa. Kľúčovým pojmom je „potreba”, pretože podľa našich respondentov v skutočnosti nie je potrebných viac dvojjazyčných nápisov, veď čabianska Slovač dobre ovláda maďarčinu. Dokonca tento fakt potvrdzujú aj štatistické údaje, totiž čoraz menej ľudí hovorí po slovensky. Nápisy teda podľa okoloidúcich nie sú v prvom rade symbolickým mementom, alebo znakmi menšinovej komunity, ale skôr aktívne inštrumenty, ktoré sú potrebné predovšetkým vtedy, keď informácie, ktorých sú nositeľmi, sa inak nedajú získať. Teda jeden nápis s názvom ulice alebo inštitúcie nie je dostatočne dobrým (fiktívnym) objektom na to, aby ho podporil aj okoloidúci, ktorý sa nehlási za Slováka, pretože je tam už uvedený po maďarsky a beztak ho pochopí každý aj v maďarčine.

Podľa malej skupiny čabianskych ľudí, ktorých sa nám podarilo osloviť, nie je potrebných viac ani nemeckých, ani anglických tabúľ. Každý uznáva, že by mohlo byť viac vyslovene turistom adresovaných nápisov, ale jednoznačne mnohí narážali na svoju skúsenosť, že v skutočnosti nie je na to ozajstná potreba...”, uvádza ďalej Gilingerová.

Zaujímavou skúsenosťou výskumného tímu je, že „...podľa rozhovorov veľmi dobre sa dá identifikovať národnostné pozadie... respondentov. Ak má niekto silné slovenské zázemie, s veľkou pravdepodobnosťou o nápisoch skonštatuje, že ideálnou situáciou by bolo, keby všade boli aj slovenské nápisy a preto súčasná situácia by sa mala zmeniť: potrebné sú nové nápisy a tabule. V opačnom prípade, ak sa niekto počas rozhovoru sústreďoval na svoju väčšinovú maďarskú príslušnosť, aj keď sa k Slovákom staval pozitívne, v prípade nápisov sa nezmienil o potrebnej zmene a súčasnú situáciu pokladal za vyhovujúcu. Je teda zaujímavá súvislosť, podľa akých noriem a očakávaní posudzujú respondenti veci a kde je ich miesto na osi menšina-väčšina.”

Pre väčšinu miestnych respondentov Békešská Čaba je „... jednojazyčne takým mestom, kde okrem maďarčiny sú potrebné iné jazyky iba vo veľmi zvláštnych, nezvyčajných situáciách. Zdá sa nám, že to môže byť zaujímavou otázkou pre miestnu slovenskú menšinu: aká je na to možnosť, resp. aká možnosť sa má vytvoriť v budúcnosti na to, aby Čabania nezávisle od svojho pôvodu a znalosti jazykov pokladali slovenčinu za dôležitý, dynamický a významný jazyk pre miestnych obyvateľov,” rozoberá situáciu ďalej výskumníčka a dodáva: „Samozrejme, nenazdávame sa, že každý to vidí tak, ako sme to vyššie načrtli, a ani to, že práve z tých dôvodov mali účastníci nášho výskumu podobné názory, aké sme tu vymenovali. Skôr sa nazdávame, že uvedené aspekty a názory sú v menšej-väčšej miere prítomné v každodennom živote Čabanov a prispievajú k vytvoreniu takého súhrnného obrazu, ktorý neprospieva zachovaniu jazyka. Európsky prehľad zase poukazuje na to, že zviditeľňovanie menšín nikde nie je výsledkom jednoduchých vzorcov: všade je to veľmi vážna, zložitá otázka závisiaca od mnohých faktorov.”