Ján Pepó z Veľkého Bánhedeša nevydržal bez športu ani v zahraničí: po aktívnom zápasení sa stal trénerom. Neskoršie sa však vrátil domov, do rodného kraja.

- Za môjho detstva sme bývali na sálaši a ja som ani nevedel po maďarsky, keď sme sa nasťahovali sem do dediny, - začal nám rozprávať o svojom živote Ján Pepó, ktorého vo Veľkom Bánhedeši nazývajú Jano Pepov. - Narodil som sa v roku 1957. V šesťdesiatych rokoch už bolo okolo našej dediny málo sálašov. V Slovenskom Bánhedeši, ako sa naša dedina volala kedysi, ľudia pred vojnou chodili na úrad tak, že si brali so sebou tlmočníka, pretože nevedeli po maďarsky. Ako dieťa som sa veľmi nezaujímal o históriu našej obce, teraz, keď som už starší, si však rád vypočujem, ako to tu bolo kedysi... Minule tu boli na návšteve bratranci zo Slovenska. Vypytovali sa ma: Ty, Jano, kde je ten sálaš, čo v ňom bývali Chovanovci? O niekoľko sto metrov ďalej v chotári zase: A kde je ten ďalší sálaš, v ktorom bývali Kožuchovci? Kedysi aj v chotári Veľkého Bánhedeša bol každých 100-200 metrov jeden sálaš, - dodal J. Pepó a zároveň sa nám pochválil, že je posledný, kto sa narodil v miestnej pôrodnici. Neskôr ju zrušili a najnovší občania dediny odvtedy prichádzajú na svet v Medeši.

Ako štrnásťročný sa dostal do hlavného mesta, do učňovskej školy. Počas nášho rozhovoru zistíme, že aj keď nie v tom istom období, ale svoje puberťácke roky sme prežívali v tom istom okolí, a síce vo ôsmom obvode Budapešti, kde sa v blízkosti slovenskej školy nachádzala aj priemyslovka, ktorú Ján navštevoval: - Začal som sa učiť za zámočníka a keďže som bol trošku "silnejší" mladík, začal som sa venovať zápasníctvu v známom športovom oddieli Ferencváros. Za niekoľko mesiacov som schudol z 84 kilogramov na 72. Veľmi som si obľúbil tento šport, bol som členom reprezentačného mužstva, trikrát som bol maďarským šampiónom juniorov a medzi dospelými som tiež bol vždy medzi prvými 3-4 vo svojej váhovej kategórii. Od štrnástich do dvadsiatich piatich rokov som pochodil svet a tak škola, ako aj môj zamestnávateľ závod Ganz-Mávag, ma podporovali v mojej športovej kariére. Pritom som dobre vedel, že treba rozmýšľať perspektívne, popri športe som sa stále vzdelával. V Ganz-Mávagu bolo vzdelávacie stredisko, v ktorom som sa vždy zapísal na aktuálny kurz, vedel som totiž, že aj keď skončím so športom, budem musieť z niečoho žiť.

Ján si s nemalou nostalgiou spomína. - Bolo dobré byť v tých časoch športovcom, boli sme uznávaní a ocenení, pritom médiá sa o nás nezaujímali natoľko, ako v dnešných časoch... Absolvoval som kurz pomocného trénera a neskôr na vysokej škole som vyštudoval za trénera.

Niekoľko rokov pracoval v Pešti vo svojej profesii, bol trénerom chlapcov v jednej základnej škole. Ako dvadsaťpäťročnému sa mu naskytla možnosť vyskúšať si schopnosti v zahraničí: - Išiel som do Rakúska kvôli lepšiemu zárobku. Spočiatku som pracoval ako stolár a po určitom čase som dosiahol pekné výsledky už aj ako zámočník. Robil som o. i. pre jednu projekčnú kanceláriu nábytku, my sme robili interiéry rôznych barov, diskoték, napr. lustre, všelijaké panely, kovové stojany na kvety. Bola to zaujímavá práca už aj preto, lebo každý kus bol jedinečný. Neskôr som sa dostal aj do sériovej výroby. Vždy som veľmi dobre mohol využiť všetko, čo nás naučili v Budapešti, podľa mňa maďarský školský systém je skutočne dobrý.

Ján Pepó nevydržal dlho bez športu ani v zahraničí. Ako tréner medzinárodného tímu amatérskeho klubu v Linzi po dvadsiatich rokoch stagnácie dosiahol pozoruhodné výsledky. - Zaujímavé je, ako dobre som si vychádzal napríklad s Poliakmi, s ktorými som komunikoval, samozrejme, v slovenčine. Inak moju slovenčinu na Slovensku občas komentujú: Vy hovoríte takou slovenčinou, ako naši starí rodičia... Ja som kedysi so starým otcom vždy hovoril po slovensky, moja mamóvka ani nevedela po maďarsky, - dodal pán Pepó.

Po vyše dvadsiatich rokoch ho túžba po domove ťahala späť: - Bolo to ťažké rozhodnutie, ale stále cestovanie, šoférovanie domov za rodinou a späť už bolo vyslovene nebezpečné, rozbil som niekoľko áut..., nechcel som ďalej riskovať.

S manželkou, ktorá je v súčasnosti vedúcou občianskeho združenia Slovákov v obci, sa pred niekoľkými rokmi rozhodli usadiť sa vo Veľkom Bánhedeši.

- Niekoľko rokov sme sa venovali pestovaniu tabaku, to nám ale nevyšlo. Momentálne pestujeme pšenicu, kukuricu, sóju a ďatelinu. Som v podstate večným študentom, snažím sa osvojiť si všetko, čo vedeli moji predkovia a učím sa z vlastných chýb. Neraz si pomyslím, aké by bolo dobré, keby som mal ešte pri sebe otca, ktorý by mi mohol poradiť z vlastných skúseností, nadobudnutých kedysi v miestnom v družstve, - povedal nám na záver Bánhedešan Ján Pepó.

Cs. Lampert