Kým v Maďarsku sa naňho pozerajú ako na mučeníka, na Slovensku ho obviňujú z iredentizmu. Prinášame príspevok pracovníka Historického ústavu Slovenskej akadémie vied Milana Zemka.

Mierne maskovaný ťah na revizionistickú bránu

Niektorí maďarskí politici chcú spoločnú slovensko-­maďarskú budúcnosť budovať veľmi nešťastne. Chcú si pomôcť kontroverznou postavou z minulosti – Jánosom Esterházym.

Maďarská politika je už istý čas voči svojim susedom v ofenzíve zameranej na prítomnosť aj na minulosť.

„Rehabilitujte nášho statočného iredentistu!“ Taký je len trochu pritlmený odkaz Slovákom z domova aj z blízkeho zahraničia pri príležitosti stodesiatych narodenín grófa Jánosa Esteházyho. Patrí sem odhalenie busty v Košiciach či pamätnej tabule v jubilantovom rodisku vo Veľkom Záluží, v obidvoch prípadoch za prítomnosti diplomatických zástupcov susedného štátu, ako aj ďalšie akcie organizované s aktívnou účasťou bratislavského Maďarského inštitútu.

V maďarskom parlamente sa usporiadala spomienková slávnosť za účasti členov Fóra maďarských poslancov Karpatskej kotliny na počesť vodcu felvidéckeho maďarstva, opäť s odhaľovaním pamätnej tabule a udeľovaním vyznamenaní.

To všetko sú akty, ktoré nemajú len memoárový, pietny charakter, ale celkom jasne odkazujú do prítomnosti a budúcnosti. Na mieste je otázka, do akej – údajne spoločnej slovensko-maďarskej – budúcnosti?

Naša európska sebaúcta

Predseda maďarského parlamentu László Kövér vyjadril vieru v morálnu, právnu, politickú rehabilitáciu Esterházyho. Jeho bezodkladná rehabilitácia je vraj spoločnou vecou „našej európskej sebaúcty“. Aj štátny tajomník maďarského ministerstva zahraničných vecí Zsolt Németh pripomenul, že Slováci by mali rehabilitovať zosnulého jubilanta, keďže Esterházy hlboko veril v bratstvo oboch národov, a teda jeho rehabilitácia sa týka aj slovensko-maďarských vzťahov.

A opäť z domova: rešpektovaný komentátor tohto denníka si nedávno položil sugestívnu otázku „Zločinec či svätec?“, na ktorú obratom odpovedal – „ani jedno, ani druhé“.

Nuž svätcom János Esterházy nie je – aspoň predbežne. Podnikajú sa totiž kroky, aby mu bolo dožičené blahorečenie... A zločinec? Iste nie „vojnový zločinec“, pretože retribučné nariadenie SNR, podľa ktorého sa po vojne súdili politici slovenského štátu, ale ani predvojnové trestné zákony takú trestnoprávnu kvalifikáciu nepoznali.

Možno, samozrejme, diskutovať o tom, či tresty (nielen v prípade Esterházyho, ale aj iných politikov) boli vždy primerané, do akej miery išlo zo strany víťazov aj o nemilosrdné zúčtovanie s porazenými. Ale vyhlásiť ho za nevinného tak povediac od samého začiatku? Toho sa totiž domáhajú maďarskí politici na obidvoch stranách spoločných hraníc.

Poslanec–agent

Na základe dnešných znalostí vieme, že János Esterházy ako politik-poslanec, ktorý zložil poslanecký sľub vernosti československému štátu, súčasne konšpiroval ako tajný agent proti demokratickej republike s cudzou, revizionistickou mocnosťou. Na protištátne sprisahanie však mali a majú trestné paragrafy aj v starých demokratických štátoch.

Poslanec-agent aktívne pôsobil v prospech Maďarska pred Viedenskou arbitrážou, ktorá pripravila Slovensko o jeho južné územie a veľmi viditeľnú korunu svojmu medzivojnovému revizionizmu nasadil vítaním admirála Horthyho v Košiciach. A maďarskí politici nám tieto Esterházyho činy odporúčajú chápať ako prejav jeho úprimnej viery v slovensko-maďarské bratstvo.

Iste, pripájajú k Esterházyho kvalitám jeho kresťanskosť, európskosť a ľudskosť, ktorú dokazujú jeho nehlasovaním v roku 1942 za ústavný zákon o vysťahovaní Židov, čo treba bezpochyby vysoko oceniť. No ako spojiť s týmito cnosťami Esterházyho deklarovaný antisemitizmus, ako hodnotiť jeho predchádzajúce hlasovania za zákony, ktoré „smerovali k vyradeniu Židov zo slovenského hospodárskeho a spoločenského života“, a teda dláždili cestu k ich deportáciám?

Ak chce ktokoľvek zdôrazňovať „európsku sebaúctu“ v súvislosti s politikmi a ich činmi v tragických 30. a 40. rokoch minulého storočia, mal by najprv dôkladne zhodnotiť, čo z tej minulosti radno zahrnúť do dodnes rešpektovaných európskych hodnôt. A budúcnosť dobrých slovensko-maďarských vzťahov by sme mali budovať celkom určite na obojstranne prijateľných základoch, nie na spornom odkaze grófa z Veľkého Zálužia.

Milan Zemko, Historický ústav SAV