Zažil som už aj okrúhlejšie výročie nejakej udalosti, než bolo 485. jubileum bitky pri Moháči (29. august). Terajšie veľké „oslavy“ však naznačujú, že kľúčové momenty v živote národa, krajiny, človeka nemusia čakať na číslo deliteľné desiatimi.

A kto by pochyboval o tom, že Moháč je určujúcou a aj symbolickou udalosťou. Vieme, že „my potrebujeme Moháč“! A že každý národ má svoj „Moháč“. Aby sme nešli tak ďaleko, takí Srbi, napríklad. Krutú prehru pri Kosovom Poli (1389) dodnes oslavujú, pričom nedávno stratili aj miesto činu. Alebo Česi: v bitke pri Bielej Hore (1620) dostali taký „fasoláš“, že sa z toho dodnes neprebrali. Inak práve pre tento debakel používa maďarčina slovné spojenie „máme sa po česky“ („csehül állunk”), čiže veľmi zle, prehrávame, bijú nás, trpíme. Neviem, že by čeština mala ekvivalent, povedzme v podobe „bodaj by ťa Moháč vzal!“ Slovenský národ takýto tragický bod zvratu nemá, aspoň o ňom nehovorí vo verejných diskusiách či učebniciach. Ja by som len ticho poznamenal, že pre slovenskú menšinu v Maďarsku by mohla byť Moháčom povojnová „výmena obyvateľstva“ a odchod výkvetu slovenskej menšinovej inteligencie na Slovensko, ale aj do Čiech a na Moravu, čiže ďaleko od svojich ovečiek a žiakov.

Ale! Možno by sa o slovenskej menšine v Maďarsku ani nedalo hovoriť, pretože by jednoducho nejestvovala, keby bola bitka pri Moháči dopadla ináč, víťazstvom uhorských síl. Po takmer 500 rokoch je možné zvrátiť výsledok bitky v počítačovej animácii, ktorá sa objavila na internete! Možno ovplyvniť pohyb útvarov tak, aby z bojového poľa zutekali Turci, aby kráľ Ľudovít II. nepadol v ťažkom pancieri do potoka, atď. Slovom: Turci by sa tu neusalašili na 150 rokov, ergo: nevznikli by po poldruha storočí spustošené kraje, ktoré by teda nikto nechcel zaľudniť a osídliť obyvateľmi z horného Uhorska, čiže z územia dnešného Slovenska – Slovákmi. A Maďarský rozhlas by nemal problém pri krátkej legende pred poludňajším zvonením a napríklad pri spustení zvonov kostola v dedine Pilisszentkereszt (po našom Mlynky) by nemusel poznamenávať, že do obce prišli v 18. storočí ľudia slovanského (pozor, nie slovenského!) pôvodu. Alebo v podobnom prípade pred zvonením v evanjelickom kostole v meste Níreďháza by nemusel nikto formulovať vykrútenú vetu, že „prišli sem z juhu Dolnej zeme ľudia tótskeho pôvodu, ale maďarského ducha“.

Ako sa to hovorí? Každý má svoj Moháč? Áno. Aj Maďarský rozhlas...