V posledných dvoch akademických rokoch som mal možnosť viesť kurz o Slovensku, v rámci špecializácie Regionálne a európske štúdie pre poslucháčov andragógie Pedagogickej fakulty Gyulu Juhásza Segedínskej univerzity. Hovoriť o Slovensku v Maďarsku, objasniť historické medzníky jeho dejín a vytvárať podľa možnosti objektívny obraz o jeho súčasnosti je však nepredstaviteľné bez toho, aby sa nevychádzalo zo známeho toposu, z tisícročného spolužitia Slovákov a Maďarov v rámci spoločnej vlasti, v Uhorsku.

V tejto súvislosti sa nedá obísť ani problematika vývinu slovensko-maďarských vzťahov, ktoré z oboch strán sú zaťažené historickými predsudkami a stereotypmi, hlboko zakorenenými vo vedomí ľudí. Ich prítomnosť vo verejnej mienke a politike je taká silná, že znemožňuje stráviť vzájomne spôsobené opravdivé, či domnelé krivdy. Tým sa stávajú živnou pôdou pre tvorbu nových stereotypov zakladajúcich sa na historických predsudkoch, rezonujúcich ale na aktuálne politické dianie. Pri takejto permanentnej tvorbe deformovaných úsudkov o druhom národe sa ďalej upevňuje bariéra predsudkov, ktorej odbúranie za súčasnej napätej situácie medzi Slovenskom a Maďarskom sa zdá byť takmer beznádejné.

Stereotypy a polopravdy

V úvode spomínanú špecializáciu, v rámci ktorej študenti mali získať základné vedomosti o niektorom z ponúknutých susedných štátov (Rumunsko, Slovensko, Srbsko), možno pokladať za pokus aspoň o čiastočnú nápravu zafixovaných stereotypov v kruhu mladej generácie. Pri vytýčení cieľov kurzu o Slovensku ma podnietili negatívne skúsenosti týkajúce sa mimoriadne obmedzených vedomostí v tejto oblasti tak v kruhu mladej, ako aj staršej maďarskej generácie. Z týchto hiátov sa bez prekážok rodia polopravdy, zovšeobecnenia, zjednodušenia, ako aj mýty a legendy, pravda, na úkor toho druhého národa. Týmto negatívam som sa pokúsil čeliť objasnením historického pozadia niektorých skostnatelých stereotypov s cieľom vyvracať ich klamný obsah a tým vytvárať reálnejší obraz o Slovensku a o slovensko-maďarských vzťahoch. Finálnym cieľom kurzu však bolo, aby sa poslucháči prostredníctvom získaných poznatkov dokázali orientovať v multietnickom priestore strednej Európy. Vo svojom príspevku sa pokúsim na niektorých príkladoch interpretovaných v priebehu kurzu demonštrovať predtým uvedený proces v praxi, pritom v krátkosti sa zmienim aj o súčasnej politike a o jej podiele na formovaní vzťahov medzi Slovenskom a Maďarskom.

Problematiku Slovenska na prvej prednáške som uviedol formou známeho vtipu, mnou aplikovaného na akademické podmienky, inak kolujúceho v rôznych variantoch v maďarskej verejnosti:

Nervózny študent sa obracia na knihovníčku:

- Prepáčte, zajtra budem mať skúšku z dejín Slovenska. Mohli by ste mi odporúčať nejakú odbornú literatúru?

- Upokojte sa, mladý pán, pošlem vám ju v dvoch SMS-kách, – odpovie knihovníčka.

Vtip zabral a v primeranej nálade, vytvárajúcej sa medzi študentmi, som naznačil, že by som bol rád, keby záverom semestra sa sami presvedčili o tom, či jeho obsah je oprávnený alebo nezmyselný. Pri interpretácii textu som sa odvolával na to, že každý vtip obsahuje zrnko pravdy. Keď sa bližšie pozrieme na náš, zistíme, že vypovedá o stereotype nehistorickosti slovenského národa. Z textu vyplýva, že Maďari si myslia o Slovákoch, že nemajú vlastné dejiny, respektíve majú ich, ale sú také nepatrné, že sa zmestia hoci aj do úzkeho rámca dvoch SMS-iek. Akcentuje tu podceňujúci aspekt zo strany tvorcov tohto žartu, z pozície dominantného historického Maďarstva, čo možno vnímať ako prejav historického reliktu z obdobia 19. storočia. Takáto zjednodušená sumarizácia bezpochyby súvisí s jedným z najšpecifickejších historických znakov slovenského národa. Ide o absenciu štátnosti, odhliadnuc od krátkej existencie Slovenského štátu, vytvoreného za podpory a asistencie samého A. Hitlera (14. marca 1939). K vzniku samostatnej Slovenskej republiky došlo až v roku 1993, zánikom federatívneho Československa. Ak berieme do ohľadu tento fakt, musíme uznať, že 18 rokov samostatných slovenských dejín oproti tisícročnej maďarskej (uhorskej) histórii sa zdá byť veľmi krátke obdobie. K pravde však patrí, že v priebehu stáročného spolunažívania Slováci (spolu s ďalšími etnikami multietnického Uhorska) prežívali tú istú historickú skutočnosť, ako aj Maďari. Aktívne sa podieľali na formovaní spoločnej vlasti v duchu uhorského patriotizmu, napríklad v protitureckých bojoch a protihabsburských povstaniach. Medzitým však postupne úspešne absolvovali sebauvedomovací proces, výsledkom ktorého od začiatku 19. storočia čoraz vehementnejšie vystupovali za svoje národné práva. Treba však uznať, že vo vtedajšom Uhorsku, v ktorom dominantné postavenie nadobúdala maďarská elita, snažiaca sa z multietnickej krajiny vybudovať národný štát, tieto snahy nemali veľkú šancu na úspech. V slovensko-maďarských vzťahoch v tejto situácii nastáva negatívny obrat, oproti predchádzajúcim, z etnického hľadiska pomerne vyrovnaným obdobiam. Toto storočie prebiehalo v zmysle maďarizácie Nemaďarského obyvateľstva, proti ktorej protestovali aj čelní predstavitelia slovenského národného hnutia (Štúr, Hurban, Hodža, Vajanský), za čo boli políciou sledovaní a vyhlásení za vlastizradcov. Kvôli takejto, voči národnostiam nepriateľskej asimilačnej politike došlo k tomu, že Slováci a Maďari po začiatočných spoločných úsiliach sa ocitli na opačnej strane barikády v revolučných rokoch 1848 -1849. Protiklady medzi národnosťami a maďarskými vládnymi kruhmi kulminovali predovšetkým po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867), keď v zmysle národnostného zákona (1868) za jediný a výhradný úradný jazyk sa aj pre národnosti určil maďarský jazyk. Ako z povedaného vyplýva, dejiny Uhorska sú dejinami aj Slovenska. Práve preto historicky nie je odôvodnený stereotyp o Slovákoch ako o nehistorickom národe. Môžeme teda konštatovať, že zo spoločných dejín najviac približne iba posledných 150 rokov možno pokladať za kontroverzných z pohľadu Slovákov. To však nič nezaváži pri tvorbe a rozširovaní z ich strany takých známych stereotypov ako napríklad "Tisícročné kruté utláčanie", alebo "Uhorsko je žalárom národov", ako aj stereotyp o nehistorickosti slovenského národa, čo nesie v sebe akt dištancovania sa od spoločných dejín (od uhorskej tradície).

Trianonský komplex a fóbia

Svojím obsahom k vyššie interpretovanému vtipu sa zaraďujú napríklad heslá typu "Som starší ako Slovensko", ktoré s veľkou obľubou používajú hlavne nacionalistickými vášňami prekypujúci futbaloví fanúšikovia. Aj toto heslo naráža na známy stereotyp o nehistorickosti slovenského národa, pritom svedčí aj o neodôvodnenej nadutosti a obmedzenej informovanosti v tejto veci autora textu, nakoľko z dejín Slovenska ovláda iba posledných 18 rokov. V tomto výroku možno objaviť aj stereotyp maďarskej nadradenosti a slovenskej podradenosti, čo dnes už pripadá ako prežitok z uhorských čias. Na zafixovaní takýchto stereotypov vo vedomí ľudí však má veľkú zásluhu aj krásna literatúra z oboch strán. Ako človek, ktorý má rád šport, často navštevujem medzinárodné futbalové zápasy, ktoré, najmä ak ide o turnaj medzi Maďarmi a občanmi nástupníckych štátov bývalého Rakúsko – Uhorska (predovšetkým ide o Slovensko), rozdúchajú nacionalistické vášne, iniciátorom ktorých sú vo väčšine prípadov maďarskí fanúšikovia, ovplyvnení extrémne nacionalisticko-pravičiarskou ideológiou. Na reakciu na ich neokrôchané provokácie prirodzene nedajú dlho čakať ani na druhej strane, čo vedie často k životu nebezpečným škandalóznym scénam (slovensko-maďarský zápas v roku 2008 v Dunajskej Strede) a vyvoláva medzištátne konfrontácie. Dobrý pozorovateľ, ktorý sa profesionálne zaujíma o nacionálny obsah takýchto udalostí, môže priam žasnúť pri vnímaní rôznych, nielen textových kreácií. Neraz som pozoroval, že vo svojich slovách "veľkí Maďari" už pri vchode do športovej haly, čakajúc na vstup do arény, akoby len z nudy vychrlili tieto a podobné rigmy: "Nemáte vlasť, Slováci, nemáte vlasť", alebo "(Hovno) Slovensko, nenávidíme ťa, (....) Slovensko". Obidva citáty sa vymykajú z významového poľa už spomínaných textov, nakoľko prvý odkazuje na najcitlivejší bod slovenského historického vedomia, na zraniteľnosť slovenskej štátnosti, (na permanentné spochybňovanie jej integrity zo strany maďarskej politiky) a druhý vulgárnym spôsobom vyhlasuje nenávisť k susednému štátu. Prvým citátom sa otvára zložitá, raz latentná, inokedy celkom konkrétna, ale od jej samého vzniku vždy prítomná tradícia Trianonu v slovensko-maďarských vzťahoch. Pojem "Trianon" vyvoláva v oboch štátoch diametrálne odlišné pocity vzhľadom na to, že kým Maďarom spôsobil tragédiu, zatiaľ Slovákom zadosťučinenie. Trianonská mierová zmluva je súčasťou mierových zmlúv riešiacich polemické otázky medzi víťaznými a porazenými aktérmi prvej svetovej vojny. Bola podpísaná 4. júna 1920, v zámku Grand Trianon vo Versailles a vymedzila hranice medzi Maďarskom, Československom, Rumunskom a Srbskom. Následkom nových hraníc Maďarsko stratilo dve tretiny svojho územia a zhruba 60 percent obyvateľstva, kým spoločný štát Čechov a Slovákov vznikol práve vďaka Trianonskej mierovej zmluve. Tým, že veľmoci pri určení nových hraníc nebrali ohľad na nesúlad medzi etnickými a štátnymi hranicami, veľký počet etnických Maďarov sa ocitol v Československu a v ďalších nástupníckych štátoch. Táto skutočnosť však viedla v medzivojnovom období, a aj v súčasnosti vedie k častým vyostrovaniam vzájomných vzťahov medzi susednými štátmi z toho dôvodu, že potrianonské Maďarsko sa nikdy nezmierilo s následkami Trianonu a celú neutešenú situáciu bralo ako prechodnú. Rozčesnutie tisícročného štátu malo šokujúci vplyv na súvekú maďarskú spoločnosť, ktorá odpovedala na negatívne diania pestovaním protitrianonského kultu, vrcholiaceho za režimu M. Horthyho. Regentovi sa následkom viedenskej arbitráže z 2. novembra 1938 podarilo získať časť odobratých území, čo v Maďaroch vyvolávalo jalové nádeje na vrátenie ďalších území, ba aj ilúzie o možnosti nastolenia pôvodného stavu krajiny. Po čiastkových úspechoch v období 1938-1941 však za škrípania zubov museli prijať "druhý Trianon" z roku 1945 (oficiálne to potvrdila parížska mierová zmluva v roku 1947), uzatvárajúci otázky hraníc po druhej svetovej vojne. To pre Maďarsko znamenalo ďalšie sklamanie, nakoľko v predchádzajúcich rokoch pripojené územia muselo vrátiť Československu. Trianonská zmluva vnímaná maďarskou spoločnosťou ako tragédia, trauma či krivda, (bez sebareflexie) ako nespravodlivý čin spáchaný na Maďarstve, sa masívne zabudovala do vedomia tohto národa, s ktorou sa nevyrovnal dodnes a v jednotlivých historických obdobiach všemožnými spôsobmi (napríklad uvedenými heslami, sloganmi, ako aj politickými snahami smerujúcimi k náprave (revízii) tejto situácie), dáva najavo svoju nespokojnosť s Trianonom. Štylizuje sa do pozície nevinnej obete a na rôznych fórach dokazuje opodstatnenosť svojej urazenosti za traumy ním spôsobené. Čo vyplýva z povedaného s ohľadom na slogan: "Nemáte vlasť, Slováci, nemáte vlasť "? Ako súvisí jeho skrytý obsah s vyššie traktovanými historickými faktami? O čom vlastne vypovedá táto veta? Prvoplánovo oznamuje adresátovi (Slovákovi), že vysielateľ spochybňuje historickú opodstatnenosť existencie Slovenska. Ide tu o rétoriku vyvolávajúcu trianonské konotácie z oboch strán diškurzu. Z maďarskej strany sa deklaruje (mylné) presvedčenie, že Slovensko vzniklo na úkor Maďarska, ako výsledok nespravodlivého Trianonského "diktátu". Tento názor nesie v sebe aj výstražnú atitúdu s cieľom zneistiť a pokoriť toho druhého. Slovenská strana na to reaguje pocitom ohrozenosti z obavy o suverenitu vlastného štátu, čo vo vedomí slovenskej spoločnosti vyúsťuje do trianonskej fóbie. Obaja účastníci nacionalistických diskurzov sú zaťažení historickými traumami vyplývajúcimi zo subjektívne interpretovaných spoločných dejín, ktoré sa najčastejšie zakladajú na predsudkoch a menej na faktoch. Tematicky na trianonskú problematiku nadväzuje napríklad aj slogan "Maďar som, nie turista", aplikovaný na tričko, ktorý so záľubou nosia maďarskí občania pri návšteve Slovenska v presvedčení o pravdivosti tohto vyhlásenia. Podobný odkaz pre obyvateľov Slovenska má aj moment, keď návštevník v hostinci na Slovensku arogantne si objedná "Trianonskú misu" bez ohľadu na to, či figuruje na jedálnom lístku alebo nie. Túto tematiku dopĺňajú ďalšie prejavy maďarského trianonského komplexu, register ktorých je nekonečný. Medzi ne sa zaraďujú aj rôzne predmety ozdobené mapou Uhorska, ktoré právom vyvolávajú odpor Slovákov. V tejto súvislosti osobitne treba spomenúť bežné používanie historického pojmu "Felvidék" ako synonymum Slovenska. Tento pojem nabitý negatívnymi konotáciami z aspektu Slovákov sa v maďarských médiách objavuje každodenne. Odznie z úst politikov, vedcov, publicistov, redaktorov, ako aj bežných účastníkov televíznych rozhovorov. Transparentne upozorňuje na seba napríklad v rámci predpovede počasia už nielen na tzv. "kráľovských" (vládnych) kanáloch (MTV1, MTV2, MTV Duna, MTV Duna autonómia, Hír TV), ale aj na bulvárnych, občas na obrazovke TV2. Zámerné používanie tohto výrazu odkazuje Slovákom, že Maďari vnímajú Slovensko, najmä krajanmi obývané priestory ako svoje a že sa nezmierili s trianonskými hranicami dodnes. Nemyslím si, že by všetky tieto prejavy boli motivované akýmisi populisticko-nacionalistickými vášňami, skôr v tom vidím neznalosť faktov, nedostatok empatie voči susedom, ako aj tradovanie z generácie na generáciu stereotypu "Felvidék". Výsledkom takého postoja môže pretrvať a súčasnou maďarskou politikou zosilnieť trianonský komplex na jednej a trianonská fóbia na druhej strane.

Trianon v aktuálnej politike

Človek zaujímajúci sa o politiku a zvlášť o slovensko-maďarské vzťahy v súčasnosti veru nemá dôvod posťažovať sa na nedostatok politických aktivít nacionalisticko-konzervatívnej vlády Viktora Orbána. Práve naopak, zaplavuje ho nespočetné množstvo správ, komentárov, diskusií o národnej stratégii vládneho Fideszu, v ktorej kardinálne miesto má práve otázka Maďarov, žijúcich v susedných štátoch. Táto otázka bola aktuálna síce v každom režime aj po roku 1945, ale jej intenzita rázne stúpala až po roku 1989. Pamätným medzníkom v tejto súvislosti bolo vyhlásenie premiéra Józsefa Antalla v roku 1990, že "sa v duchu cíti byť premiérom 15 miliónov Maďarov". Týmto naznačil, že trianonské hranice vníma symbolicky a ponad ne mieni starať sa o krajanov, ktorí sa ocitli v susedných štátoch. Otváranie otázky Trianonu prirodzene vyvoláva averziu, rozhorčenie a obavu z revízie súčasných hraníc aj v slovenskej verejnosti. Tieto emocionálne vyhrotené reakcie len mierne a len dočasne utíšila menšinová politika socialisticko-liberálnej vlády nastupujúcej v roku 1994, za premiérovania Gyulu Horna. On oproti svojmu predchodcovi chcel byť premiérom iba 10 miliónov Maďarov a tým deklaroval aj neporušiteľnosť hraníc (čo bolo potvrdené v slovensko-maďarskej základnej zmluve podpísanej Vladimírom Mečiarom a Gyulom Hornom v roku 1995 v Paríži), zároveň však nadhodil problematiku autonómie maďarských menšín, čo vyvolalo ďalšie medzištátne konfrontácie. Rudolf Chmel, renomovaný slovenský hungarológ, v súvislosti s vnímaním autonómie slovenskou spoločnosťou vo svojej eseji (S predsudkami proti predsudkom alebo o trvácnosti stereotypov. In: Rudolf Chmel: Romantizmus v globalizme. Kalligram, 2009. s. 420-433) načrtáva historické a psychické zázemie procesu vzniku slovenskej fóbie z autonómie. Ide podľa neho o pojem silne zaťažený negatívnymi historickými traumami z medzivojnového obdobia, keď hnutie slovenských autonomistov (ich vodca bol Andreja Hlinka) viedlo 6. októbra 1938 k vyhláseniu autonómie Slovenska a o pár mesiacov neskôr, 14. marca 1939, došlo k vyhláseniu Slovenského štátu. Tieto dve udalosti splývali vo vedomí Slovákov v tom zmysle, že podľa ich skúseností z autonómie ľahko môže byť samostatný štát. V konkrétnej, súčasnej slovensko-maďarskej relácii požiadavka autonómie pre Maďarov žijúcich na Slovensku vo vedomí Slovákov sa spája s hrozbou z odtrhnutia južnej časti Slovenska, čo podľa Rudolfa Chmela možno vysvetliť aj traumou spôsobenou viedenskou arbitrážou. Predstavitelia súčasnej maďarskej nacionalisticky orientovanej politickej elity však neberú ohľad na citlivé stránky historickej pamäti susedných štátov a bez štipky empatie sa púšťajú do realizácie svojich národných cieľov, týkajúcich sa zjednotenia Maďarstva (už nielen ponad hranice). Dvojtretinové víťazstvo Fideszu v parlamentných voľbách v apríli 2010 predurčovalo radikalizáciu menšinovej politiky. O tom svedčia už aj prvé opatrenia novej vlády: vyhlásenie dňa uzavretia Trianonskej zmluvy (4. júna) za pamätný deň, ktorý je zároveň aj dňom národnej spolupatričnosti. V znamení hesla "Zrastie v jedno to, čo patrí spolu" propaguje premiér súčasnej vlády zjednotenie všetkých Maďarov, čo mieni v praxi uskutočniť prostredníctvom zákona o udelení maďarského občianstva bez požiadavky trvalého pobytu v Maďarsku. Tento zákon s exteritoriálnym účinkom zabezpečuje volebné právo zahraničným Maďarom, ktorí môžu voliť, ale aj byť volení. Opozícia v tomto úsilí vlády vidí skôr možnosť rozdelenia a nie zjednotenia maďarstva a upozorňuje na nastávajúce vážne medzištátne konflikty vyplývajúce z obáv o integritu a suverenitu vlastného štátu.

Z vyššie povedaného vyplýva, že dejiny Slovenska sa zďaleka nedajú zhrnúť v texte rozsahom 2 x 150 znakov, čo umožňuje rámec dvoch SMS-iek. Mohli získať o tom skúsenosti aj moji študenti, veď keby na začiatku citovaný vtip mal svoju realitu, každý by zložil skúšku na výbornú. Ak si to aspoň uvedomili, kurz o Slovensku podľa mojej mienky nebol zbytočný.

Pavol Maruzs,

stredoškolský profesor histórie a osvetový pracovník (poslucháč PhD)

Preložila Katarína Maruzsová Šebová

Použitá literatúra:

Chmel, Rudolf: Od Trianonu k Európskej únii. In: Rudolf Chmel: Romantizmus v globalizme. Kalligram. Bratislava, 2009. s. 377-420.

Chmel, Rudolf: S predsudkami proti predsudkom alebo o trvácnosti stereotypov. In: Rudolf Chmel: Romantizmus v globalizme. Kalligram. Bratislava, 2009. s. 420-434.

Katus, László: Az öntudatosodás útja. Szlovák nemzeti mozgalom a soknemzetiségű Magyarországon. In: Rubicon 2008/4, s. 41-50.

Kiss Gy. Csaba: A Kárpátok felől. In: História. XX/9-10 s. 29-33.

Kováč, Dušan: Szlovákia története. Kalligram. Bratislava, 2001.

Lendvai, Paul: Az eltékozolt ország. Noran Libro. Budapest, 2011.

Michelko, Roman: Kövérovo presvedčenie. In: Slovenské národné noviny. 25. júna 2011. s. 3.

Romsics, Ignác: Illúziók és csalódások. Magyar békecélok és azok kudarca 1945-1947. In: História XXIX / 5-6, s. 23-28.

Szarka, László: A szlovákok története. Bereményi Kiadó. Budapest, 1994.

Vásárhelyi, Mária: A huszonévesek és Trianon. In: Élet és irodalom. 3. júna 2011, s. 6.





.