Boli ste už v Múzeu Vianoc? Nie? Chyba. Ale sa nemusíte ponáhľať, pretože na hlavnej ulici Senondreja majú otvorené celý rok. Majiteľka ustanovizne mi vraví, že v Hubayho dome majú Vianoce na jar, v lete, na jeseň a, samozrejme, aj v zime.

Zdá sa mi to pochabé, veď čo už môže byť viacej sezónne, ako Vianoce? Aj to je omyl, pretože Ježiško síce chodí len na Vianoce, ale anjeličkovia nemajú vyhradený presný termín.

Milá pani Eva Hubayová je tu šéfka, vrúcna majiteľka, ktorá prišla do Budapešti študovať z Rimavskej Soboty a zostala tu, vydala sa a svoje hobby – študovanie, výskum a zbieranie všetkého, čo s Vianocami súvisí – vliala do tohto projektu. Nie je to v pravom slova zmysle múzeum, lebo ešte nemajú potrebnú katalogizáciu predmetov, ani vedecké zázemie, no je tu esencia Vianoc. Nahustené, natlačené vecičky, všetko pestrofarebné, trblietavé, staré, ešte staršie i úplne nové, až sa z toho človeku hlava krúti. Ajaj, tu by sa mi to mohlo aj sčemeriť – vzdychnem si, akonáhle otváram hraciu skrinku, z ktorej znie otrepaná vianočná melódia. Urobil som chybu, že som sem prišiel práve teraz, na vrchole vianočnej sezóny? Nie. Prinajmenšom som spoznal ságu rodiny Hubayovcov. Pochádzajú teda od Rimavskej Soboty. Šľachtický rod zo začiatku 13. storočia získal späť počas nedávnych reštitúcií aj svoje staré majetky. Naša hostiteľka, keď sa sťahovala do Maďarska, nezabudla na domáce povaly. Pozbierala tam všetky staré vianočné ozdoby a iné predmety. Počas štúdií ju zberateľská vášeň neopustila. No a pred 25 rokmi „zablúdila“ v Nemecku na vianočnú výstavu – tam sú základy tohto múzea, ktoré otvorila roku 2010, toto leto bolo úplne prvé v jeho dejinách, oficiálne ho otvárali v máji. Ťažko by som vymenoval, čo všetko je tu vyložené – na policiach, lavičkách, v oknách, na stromčekoch. Mňa osobne zaujali prvé umelé stromčeky, vysoké asi 30 centimetrov, vyrobené z vtáčieho peria, už zo začiatku 19. storočia. Potom sú tu najstaršie papierové a drevené ozdoby z Belgicka, Holandska, Nemecka, a najatraktívnejšie hádam rôzne bábiky a figúry – tie kupujú najmä Rusi, veď aj stoja 300-400 eur. Kupovať sa nedá všetko. Čo visí na stromoch a je uložené vo vitrínach, to je múzeum.

„V zásade som podnikateľka, áno, ľudia tu nakupujú, ale k tomu treba prezentovať taký tovar, ktorý má zodpovedajúcu cenu, je blízky vkusu našich návštevníkov. Najkrajšie sklenené ozdoby sa vyrábajú naďalej v Čechách a na Slovensku, tie sú najbližšie aj Maďarom. Majú ich doma určite najviac. Viem to preto, lebo ľudia sa vracajú a prinášajú sem staré veci, zadarmo,“ vraví pani Eva rýdzou slovenčinou.

Mňa tu dojíma paradoxne letný príbeh: keď kríza dosahovala jeden zo svojich vrcholov, ľudia cítili úzkosť, či budú môcť splácať svoje dlhy, či ich z bytu nevysťahujú, či budú mať robotu. Vtedy kupovali najviac anjeličkov. Obávam sa, že ešte dlho budú potrebné...