Slávny francúzsky dramatik rumunského pôvodu Eugene Ionesco nemohol napísať absurdnejší kus, než bola smutnohra okolo plánovaného a zmareného opätovného pohrebu Józsefa Nyírőa.

Už osoby a obsadenie boli groteskné. Celá akcia mala komunikačného šéfa, teda už niekto tušil, že bude čo komunikovať. Po celý čas bol na javisku, ale najúžasnejšou scénou bolo, keď zahral pred rumunskými policajtmi, že má v aute urnu, tí potom nádobu aj našli, sprvoti ju nebol ochotný otvoriť, no nakoniec sa poddal, a vtedy vysvitlo, že je prázdna, čiže rumunskí policajti vyšli na posmech. Samozrejme, Nyírő bol hlavnou postavou, hoci, súc spopolnený, bol uzavretý v urne, o ktorej zasa nikto nevedel, kde vôbec je. Najrozšírenejšia verzia je tá, že ho mal v taške maďarský „minister“ kultúry, spisovateľ, ktorý pochádza tiež z Rumunska, presnejšie zo Sedmohradska, rovnako ako centrálny hrdina.

Ministrov monológ zostane určite pamätný: „...lebo ktože sa bojí mŕtvych, kto sa trasie pred popolom mŕtveho spisovateľa, ktorý je už v službách Božích? Malé dieťa, zmätení vyznávači ezotérie, zombíci závislí od hororových filmov, profesionálni vyháňači strašidiel, no a, samozrejme, brachiálna moc, akiste preto, lebo je mimoriadne ťažké mlátiť popol pendrekom či postaviť ho pred ľudový súd...“ Toto odznelo na javisku v meste Odorheiu Secuiesc. Nemalým absurdným elementom je aj to, že Maďari nevedia, kde to je, čo to je. Poznajú len Székelyudvarhely. Tu by som poznamenal, že väčšina aktérov prišla z celonárodnej, rozumej celomaďarskej púte zo Şumuleu Ciuc, pardon, Csíksomlyó, ale je to tiež v Rumunsku. Príchod samotného Nyírőa na scénu je zahalený do hmly, ako sa na poriadny absurdný kus patrí. Keby nebol spopolnený, aj by som bol ochotný uvažovať v Ionescovom duchu, o tom, ktorú časť priniesli: spisovateľa či nyilasovského aktivistu. A to sme už dorazili k hlavnej postave, ak rátame len živých: predseda maďarského parlamentu (najnovšie v úlohe pohrebnej spoločnosti so sídlom v Budapešti) neviditeľným mečom rozťal tento gordický uzol, keď oddelil od seba Nyírőovu spisovateľskú a „politickú“ osobnosť. Akurát zabudol povedať, ktorého by chceli znovu pochovať. (Vydedukoval som, že spisovateľa, čiže fašistoidného činovníka nie, ten tu ešte zostáva...) Vyvrcholením hry bola táto replika prvého človeka národného zhromaždenia (maďarského): „Na víťazstvo je odsúdený národ, ktorý má syna, z ktorého majú strach aj v spopolnenej podobe.“

Záverečná, už iba domyslená, zato najabsurdnejšia scéna: z popola vstáva Nyírő a ďalšie, ešte väčšie kalibre zo starej skrine zapáchajúcej naftalínom (a plynom z koncentrákov). Opona!