Tak už aj Chorvátsko je naše!

V dalmatínskom mestečku Biograd som pred pár dňami uvažoval o tom, že keď chorvátsku korunu uložili na hlavu kráľa Kolomana (Múdreho) práve tu, a teda už vtedy, v stredoveku bolo Chorvátsko naše, teraz, po vstupe krajiny do Európskej únie tobôž je to tak. Na jarných potulkách po Chorvátsku som sa však pýtal ľudí, či sa tomu tešia aj oni. Hľa, tu je vox populi - hlas ľudu.

Ideme do lepšieho - hovorí dôchodca Miroljub na hlavnom námestí v istrijskom mestečku Umag, hoci o veľkej istote nesvedčí jeho dodatok, že uvidíme, čo bude. No a na podotázku, pre koho bude lepšie po vstupe do Únie, odpovedá tiež hmlisto, no veľavravne: ako pre koho. Mladý Federico, majiteľ predajne rýb očakáva trocha viac problémov, než ich má teraz. Rybárom bude ťažšie, ťažšie sa im budú loviť ryby, pretože majú platiť nové zákony, rybári budú menej na mori, ale čo už, treba sa prispôsobiť...

Aký je rozdiel v pracovnej kultúre v Chorvátsku a inde v Európe - to sa už pýtam Željka, ktorý ako čašník pracoval v Rakúsku vyše 15 rokov. Nie sú tu ešte aké pracovné návyky, ako napríklad v Rakúsku - hovorí -, zišla by sa väčšia pružnosť, ale zo strany zamestnávateľov. Tí len chcú viac roboty za menej peňazí. To predsa nejde.

Majiteľ pizzerie v dedinke Lovrečica/San Lorenzo neďaleko Umagu - Alen - je tiež bezradný, nevie, či sa má prikloniť ku skeptikom či optimistom. Väčšina občanov z krajín Európskej únie ho presviedča, aby len nevstupovali, radšej aby ušli.

Azda v Záhrebe je pohľad na Úniu najjednoznačnejší. Muž stredného veku v obleku je absolútny optimista. Otvoria sa hranice, trh, pohyb ľudí, tovaru, rozšíria sa možnosti nájsť si zamestnanie... Urobili sme dobrý krok, hoci názory sú rozdielne, ja podporujem vstup Chorvátska do Európskej únie

Na juhu, pri Zadare, v meste Benkovac je mäsiarsky majster Tadija tiež plný optimizmu. Teší sa na zmeny, on je na ne pripravený, nech ide o hygienické či iné predpisy. Kto by mohol pochybovať o pripravenosti Chorvátov, veď je to európsky národ - dodáva hrdo. Statný muž zo Slavónska, ktorého stretávam v centre dalmatínskeho mestečka Biograd, očakáva od Únie veľmi málo a má na to takéto vysvetlenie: Chorváti sú duchom slobodní, majú inú mentalitu, nie sú ako Nemci, Rakúšania. 75 ročná „baka“ sa ponáhľa práve do kostola, sleduje dianie okolo seba a myslí si, že bude horšie, ako bolo, oveľa horšie. Avšak sa šibalsky usmieva, čím vlastne spochybňuje negatívny postoj. No a muzikant by tiež nemal byť pesimista. Marko z kapely Bunari, ktorá zabáva ľudí na biogradskom nábreží, má takýto pohľad: Nič, ani Európa, ani nikto druhý nehovorí mne, mojej kapele či Chorvátsku, že nie sme vítaní. Musíme si to ceniť, aj chrániť. Môže to byť len dobré. A vôbec: bude Európa, alebo nie, my budeme spievať ďalej...