Ďuveč, prípadne gjuveč, ratatouille, pepperonata, alboronía, šakšuka... Toľko krásnych, farebných a exotických názvov, ktoré označujú v podstate to isté jedlo, s malými odchýlkami: lečo...

V slovenčine, ale aj v maďarčine má toto slovo akýsi dehonestujúci podtón. Oprávnene? O čom inom by človek uvažoval? Veď vrcholí lečová sezóna!

Maďari s veľkou dávkou sebairónie hovorievajú, že lečo je najmaďarskejšie srbské jedlo. Čiže až tak nebojujú o jeho číročisto maďarský charakter, čo možno vydedukovať aj z toho, že lečo ešte nenavrhli do kategórie „hungarikum“. Trocha škaredý obraz leča vykresľujú hlavne maďarskí zelovocári. Na kopu drobnej a polozhnitej papriky a prezretých, mäkkých rajčín, teda už-už vyradeného a lacného tovaru zvyknú totiž často vypísať, že „na lečo“... Neraz som sa pre to dostal s tetkami na trhu do konfliktu. Dosť na tom, že dobré lečo nemôže byť z nekvalitnej suroviny. Punktum.

Mal by som azda trocha preskúmať pôvod tohto slova, keď už pôvod samotného jedla nie je sporný - lebo tak či tak, súvisí s Turkami. Samotní maďarskí odborníci sú podelení. Mne sa páči etymologická teória, podľa ktorej ide o zvukomalebné slovo, patrí do rodiny slova „locsog“, čiže tára, prípadne sa utápa, napríklad v masti. Nárečovou odchýlkou je „lecseg“, z čoho vraj mohlo vzniknúť „leccs“, akože rozvarená omáčka, prívarok. Znalec maďarských gastronomických dejín, mnou ctený literárny esejista István Váncsa k tomu dodáva, že slovo „lecsó“ je oveľa staršie, než jedlo, ktoré sa spomína v maďarských kuchárskych knihách iba od začiatku 20. storočia. Váncsa naďabil v menoslove maďarských (podľa mňa uhorských) šľachticov z roku 1754-55 na Mihálya Lecsa, alebo v zozname dôstojníkov z roku 1916 na Lászlóa Lecsa. Čiže Lecsó je existujúce maďarské priezvisko - dedukuje Váncsa, a na tejto ceste ho už nič nezastavuje. Pretože hľadá paralelu s ďalšími jedlami, ktorých názvy vznikli po známych osobnostiach. Napríklad bešamel, chateaubriand, kugler, sendvič, stroganov. Skromne by som rozšíril etymologickú líniu o slovenskú dimenziu. Najmä, keď vychádzame z toho, že lečo je podľa mnohých z lacných surovín, ktoré sú - akože - dobré na lečo. Takže môže ísť do panvice hocičo, dakde nárečovo „lecičo“. Z toho už vedie priama cesta - pomocou prirodzeného skracovania - k slovu le-čo. No, pokúšal som sa presadiť túto teóriu v kruhu svojich maďarských priateľov, ale to odmietli spakruky, veď oni neuznávajú ani slovenský pôvod slova „pálinka“!

Lečo môže byť tisícoraké, v podstate do neho možno dať naozaj „lecičo“, nesmie však v ňom chýbať slaninka, cibuľa, paprika a paradajky. Ešte sa vedú zásadné spory okolo hustoty leča. Maďari preferujú redšie, s dlhšou šťavou. Keby to tak nebolo, nevznikol by ani politologický výraz na spôsobenie chaosu, prípadne nečistoty, eventuálne na pomenovanie pošpinenia protivníkov a pritom aj samého seba, alebo na nezodpovedné rozbalenie nejakej nekalej záležitosti... A tým výstižným výrazom, zodpovedajúcim aj maďarskej náture je: udrieť dlaňou - čapnúť - do leča...