Na Tardoši na pažiti alebo 800 rokov Tardoša

V okolí obce Tardoš sa nachádzajú topografické názvy Konopnice, Vŕšky, Studienka a pod. Nájdeme tu priezviská ako Horňák, Zhorela, Vyskočil, Síleský, Višňovský, Moravčík, Čapucha, atď.

Ľudová architektúra Slovákmi obývanej obce v Maďarsku

Stredná Európa, najmä jej podunajská časť, bola kedysi, asi sto rokov po vyhnaní Turkov z tohto priestoru, pestrou zmesou jazykov, národov a kultúr. K poznaniu jej kultúrneho dedičstva možno prispieť aj štúdiom ľudovej architektúry.

Na území Maďarska - okrem iných oblastí - aj za Dunajom, ktorý tu tvorí slovensko-maďarskú štátnu hranicu, sa nachádza niekoľko Slovákmi obývaných obcí. Jednou z nich je Tardoš, neďaleko mesta Tata, ktoré leží pri železničnej trati Bratislava - Mosonmagyaróvár - Ráb (Győr)-Budapešť. Tardoš sa rozkladá na svahoch pohoria Gereče, v doline, otvárajúcej sa smerom k juhu. Má 1 650 obyvateľov. Na rozhraní 19. a 20. storočia podľa štatistiky z vtedajších 1 715 obyvateľov bolo 77 % slovenskej národnosti. V okolí obce sa nachádzajú topografické názvy Konopnice, Vŕšky, Studienka a pod. Nájdeme tu priezviská ako Horňák, Zhorela, Vyskočil, Síleský, Višňovský, Moravčík, Čapucha, atď.

Roku 2000 vydali v obci zbierku tardošských slovenských balád, piesní a modlitieb. Jednou z najcharakteristickejších piesní v zbierke je „Na Tardoši na pažiti...”

Tohto roku Tardoš oslavuje významné jubileum - 800 rokov od prvej písomnej zmienky (z roku 1204). Roku 1529 túto dedinu spustošili Turci a roku 1725 ju znovu osídlili Slováci, pravdepodobne z Nitrianskej župy. V okolí bolo predtým viac dedín, ale obnovili iba Tardoš. Obec bola vždy veľmi chudobná, pôda bola planá, z poľa sa nedalo vyžiť (rodila sa tu však chýrna šošovica a fazuľa). Roku 1733 sa začalo pracovať v tunajších lomoch na červený mramor. Prisťahovaní Taliani naučili tardošských Slovákov pracovať s týmto materiálom. Okrem toho Tardošania v každom dome chovali dobytok, pracovali ako drevorubači, furmani a nádenníci. Dievčatá od 12 rokov chodili slúžiť do miest - Komárna, Taty, Ostrihomu ...

Roku 1775 postavili v Tardoši barokový rímskokatolícky kostol, zasvätený Márii Magdaléne, ktorý dodnes tvorí dominantu historického jadra i celej obce.

Po 2. svetovej vojne sa na základe medzištátnej dohody medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva asi polovica obyvateľov Tardoša presťahovala na Slovensko („do Slovenskej”, ako tu hovoria), neskôr sa niekoľko rodín vrátilo späť.

V dedine bývajúci Slováci rozprávajú archaickým západoslovenským nárečím nitrianskeho typu. Pôsobí tu slovenská národnostná samospráva, ktorej predsedníčkou je učiteľka na dôchodku Anna Crnečká. Slovenská samospráva je aktívna a úspešne spolupracuje s vedením obce. Starostkou je Mária Moravcsíková.

V Tardoši často pustošili požiare. Prvýkrát dedina horela roku 1737, veľký oheň bol aj roku 1911. Domy v obci pôvodne budovali z hliny a boli kryté slamou. Po ohni roku 1911 ich začali pokrývať škridlou. Roku

1960 rozobrali ostatný dom krytý slamou. Dnes majú všetky domy v obci tvrdú krytinu. Pri ulici Ružový vrch (Rózsadomb) stojí dom zo začiatku 20. storočia; podľa informácie jeho obyvateľky Rozálie Árendášovej roku 1906 už stál a strechu pôvodne tvorili trstina a „oklep” (z raže). Podľa odhaleného muriva domu, ktorý teraz prestavujú na Petőfiho ulici (Petőfi S. utca) na okraji obce, by sa dalo usudzovať, že domy na Tardoši pôvodne budovali z váľkov.

Roku 1954 začali budovať novú štvrť rodinných domov, pozostávajúcu z niekoľkých pravidelne vymeraných ulíc, stúpajúcich do svahu. Predtým v týchto miestach už začiatkom tridsiatych rokov 20. storočia začali stavať dnešnú Mramorovú ulicu (Márvány utca).

Historickým jadrom obce je dlhé, pretiahnuté Kostolné námestie (Templom tér), šošovkovitého tvaru na teréne s pomerne veľkým sklonom, v strede so spomínaným kostolom sv. Márie Magdalény. Na hornom i dolnom konci sa z námestia rozvetvujú ulice. Osobitnou črtou urbanistickej skladby historického jadra obce sú spoločné dvory, vybiehajúce kolmo z Kostolného námestia. Ich vznik podnietila veľká chudoba obyvateľov. Tardoš bol najchudobnejšou dedinou v celom okolí. Spoločné dvory sa budovali postupným pridávaním obydlí do hĺbky, z oboch strán. Ešte dnes tu nachádzame viaceré na seba nadväzujúce obydlia v rámci pokrvnej rodiny. Spoločné dvory sú dodnes otvorené, prístupné z vonkajšieho priestoru, podobne ako boli v minulosti otvorené aj ostatné dvory v dedine (mnohé z nich sú už druhotne uzavreté bránami). Niektoré domy v spoločných dvoroch majú vlastne len jedno priečelie - dvorové, aj keď majú odstup od susedov, tri priečelia majú prázdne. Naopak, jeden dom medzi spoločnými dvormi má priečelia aj do jedného, aj do druhého (opačného) dvora.

V dolnej časti Kostolného námestia stojí miestne múzeum, umiestnené v rodnom dome Ľudovíta (Lajosa) Feketeho (1891 - 1969), medzinárodne uznávaného historika a jazykovedca, zameraného najmä na turecký jazyk. V prednej časti domu je Feketeho pamätná izba s predmetmi, upomínajúcim na neho a v zadnej časti je národopisná expozícia s predmetmi, pripomínajúcimi život tunajších Slovákov. (Podľa mienky miestnych obyvateľov však rozmiestnenie nábytku v obytnej izbe expozície nezodpovedá presne tradícii.)

Dnešné centrum vybavenosti, vrátane sídla obecného úradu a sídla slovenskej menšinovej samosprávy, je na Rákócziho ulici (Rákóczi utca). Obecný úrad sídli v zrekonštruovanom staršom dome, pripomínajúcom ľudovú architektúru.

Ulice v Tardoši mali predtým slovenské názvy, napr. Krátka ulica (dnešná Béke utca), Ulička (Dózsa Gy. utca).

Tardoš má príjemné prostredie, dané jednak jeho malebnou polohou pod zalesnenými vrchmi, jednak zeleňou v niektorých častiach intravilánu. Je príťažlivý pre novoprisťahovalcov. Kto sem príde, páči sa mu tu. Terén obce je však chudobný na vodu. Zázrak bol, keď ju tu našli. Kedysi obyvatelia chodili po ňu až k prameňom. Keď však bolo sucho, aj pramene vysychali.

Typy ľudovej architektúry, ktoré sa dodnes v Tardoši zachovali, pochádzajú napospol z 20. storočia. Majú pritom zaujímavé kompozičné črty.

Ľudové domy sú napospol prízemné, jednotraktové, s jedným alebo dvomi oblokmi na užšej strane do uličného priestoru. Okrem toho často býva súčasťou uličného priečelia nesúmerne, na strane dvora umiestnený ďalší otvor - dvere, okno alebo prázdny otvor, podobný dverám alebo oknu. Tento otvor máva hlavne výtvarný zmysel, pretože hneď vedľa neho je buď brána alebo otvorený dvor. Hore býva zakončený oblúkom. Za týmto otvorom nasleduje chodba so stĺporadím. Niektoré domy majú namiesto spomenutého otvoru plnú stenu, ale rozšírenie domu na tejto strane naznačuje, že aj za touto stenou je chodba so stĺporadím. Prízemie býva najčastejšie omietnuté. Tvar strechy je zväčša sedlový, prípadne polovalbový alebo valbový.

Charakteristickou súčasťou uličného priečelia býva štít z neomietaných, vodorovne ukladaných, rovnobežne lícovaných a škárovaných tehál, pričom v niektorom z najspodnejších radov sú tehly uložené síce vodorovne, ale hranou ostro (akoby zo zubov) navonok, čo vytvára plastický ozdobný prvok - ozubený pás.

Staršie domy však pravdepodobne mali štíty drevené, o čom svedčí takýto dom, ojedinele zachovaný na Ulici ústavy (Alkotmány utca). Drevený štít má aj novší dom na ulici Ružový vrch.

Vyskytujú sa tu aj domy, ktoré majú prízemnú časť priečelia vymurovanú podobne, ako vpredu spomenuté štíty, z červených neomietnutých, škárovaných tehál.

Ďalší charakteristický typ ľudového domu v Tardoši má valbovú strechu s výraznou profilovanou rímsou, vysunutou na uličnom priečelí súmerne na obe strany, s presahom doprava i doľava mimo strešnej valby, zriedka vysunutou nesúmerne - s väčším presahom na dvornú stranu. Niekedy rímsu nahrádza jej náznak v podobe výraznej tehlovej konzoly na rohoch. Táto konzola býva aj na hospodárskych stavbách.

Dvorové priečelie domu má často stĺporadie, čo sme spomenuli už skôr. Medzi hlavnou stenou a stĺporadím prebieha otvorená chodba - „gang”. Z tohto priestoru sa vstupuje do obytných priestorov domu a vystupuje sa aj na povalu veľmi strmým, rebríkovým schodiskom, podobne ako to býva v domoch na južnom Slovensku. Toto schodisko býva drevené, od gangu je uzavreté dverami a jeho spodné debnenie býva vidno z priestoru kuchyne. Na Ulici J. Aranya (Arany J. utca) stojí dom s uhlovým pôdorysom, na dvorovej strane má stĺporadie do uhla.

Pôdorys obytnej časti ľudového domu v Tardoši je napospol trojpriestorový. Vstupuje sa do kuchyne, z nej na uličnú stranu sa vstupuje do väčšej, čistej izby („prenňá izba”), ktorá plní reprezentačnú funkciu a na opačnej strane sa vstupuje do menšej obytnej izby („zanňá izba”). Za obytnou časťou nasledujú maštaľ a ďalšie hospodárske priestory, obyčajne prístupné zo dvora a prilepené k domu. (Maštaľ bývala vo dvore aj oproti obytnej časti.) Kuchyňa býva predelená visutou priečkou, rovnobežnou s dlhšou stranou domu, na dve časti. Priečka je uložená na drevenej hrade zníženej asi pol metra pod stropom. V zadnej časti kuchyne za touto priečkou ešte vidno otvor do širokého komína, dnes už zakrytý. V kuchyni bývala hranatá murovaná a omietnutá pec so šporákom. Zachovala sa však už iba kde-tu. Do komína sa dalo vstupovať aj z povaly, využívať ho na údenie.

Podľa informácií z rozprávania v čistej („prenňej”) izbe sa nekúrilo. V nej stáli dve postele za sebou pri stene, odvrátenej od dvora, uprostred stál stôl. V obytnej („zanňej!) izbe stáli postele oproti sebe, stôl stál pri stene - asi medzi nimi, obyčajne s dvomi stoličkami. Pri posteliach stávala aj kolíska, príp. tu viselo zo stropu plátno, v ktorom bolo zavesené nemluvňa. V početnejších rodinách deti spali na jednej posteli. Nad stolom bolo zrkadlo, keď niekto zomrel, zakryli ho „abi dušička ňevišla ven”. Z oboch strán zrkadla viseli dopredu naklonené sväté obrazy, za ne sa kládli cenné veci. Lavica stála tam, kde sa zmestila. Pri dverách bola „svaťenička” (svätenička). Keď niekto zomrel, deň pred pohrebom bol vystretý v „prenňej” izbe alebo v kuchyni, pri ňom sa modlili. Pohreby robili pri dome.

V mnohých domoch sa zachovali stĺpy, nesené drevenými hradami. Podlaha bývala hlinená. Ešte dnes vidno napr. hlinenú podlahu na gangu v dome z roku 1931 na Mramorovej ulici.

Pod viacerými domami budovali klenuté pivnice, prístupné zo dvora alebo z „gangu”. V jednom dome vidno pivnicu polozapustenú. Klenby budovali z miestneho mramoru, ružovkastej farby, preto pripomínajú farbou klenby tehlové.

Stĺpy na gangoch patria k pozoruhodným prvkom tardošských domov. Mávajú štvorcový alebo častejšie kruhový prierez a vo vrchole bývajú zakončené hlavicami, hoci len naznačenými. Budovali ich z kameňa alebo tehly, omietali aj neomietali. Na mnohých tunajších stĺporadiach sa prejavili výtvarné ašpirácie staviteľov. Najjednoduchšie stĺpy sú hranaté, z tehly a neomietnuté. Okrúhle stĺpy majú profilované pätky aj hlavice, sú rovné alebo v strede mierne vypuklé a ich telo je pokryté plastickým reliéfom v podobe rastlinného ornamentu, zväčša vo viacfarebnom podaní. Stoja na parapetných múroch. Na niektorých domoch stĺpy s takýmto plastickým reliéfom zostali biele.

Na Ulici ústavy stojí dom, ktorý má plastické rastlinné ornamenty na hranatých stĺpoch, bielej farby. Niektoré stĺporadia pozostávajú z okrúhlych stĺpov, zjavne z miestneho červeného mramoru, bez omietky, so zdrsneným povrchom. Vo dvore domu kamenára Síleského s vročením 1876 na začiatku Rákócziho ulice vidno okrúhle stĺpy šikmo žliabkované na vysokých hranatých pätkách (namiesto parapetného múru), z mramoru ružovohnedej farby. Toto stĺporadie pôsobí impozantným, priamo antickým dojmom. Na ulici Petőfiho, na okraji dediny stojí dom, ktorý má na dvorovej strane kombinované stĺpy dvojakého druhu - hranaté, murované z tehly a okrúhle z mramoru. V jednom spoločnom dvore na Kostolnom námestí stojí ojedinelý dom s drevenými stĺpmi.

Na ulici J. Aranya stojí dom s priečelím z červenej neomietanej, škárovanej tehly, ktorý obec rekonštruovala a slúži ako hosťovský dom pre ubytovanie turistov.

Ako kuriozitu Tardoša možno spomenúť nový exkluzívny dom na Mramorovej ulici s trstinovou strechou, podobného typu, ako si stavajú bohatí stavebníci napr. v Holandsku. Veď aj jeho majiteľ chodí robiť takéto strechy do Holandska.

Dom na Rákócziho ulici č. 8 je pozoruhodný stĺporadím vo dvore, starou pecou a ďalšími originálnymi prvkami. Zadné staviská má vybudované z miestneho mramoru. Jedinečný je tým, že v ňom je súkromná muzeálna expozícia - zbierka starých rádioprijímačov; vybudoval ju nový majiteľ, ktorý sa do Tardošu prisťahoval.

Charakteristickými tardošskými stavbami sú zemné pivnice. Nachádzajú sa jednotlivo alebo v skupinách po celom pôdoryse staršej časti obce. V dolnej časti vytvárajú celé rady, napr. za Rákócziho ulicou, na Petőfiho ulici a na ulici Ružový vrch. Naposledy menovaný rad bol kedysi omnoho dlhší, neskôr ho skrátili, aby mohli vybudovať novú ulicu. Uvedené tri rady spolu vytvárajú podnož terénnej vyvýšeniny. Pivnice budovali z miestneho mramoru, prejavuje sa aj na ich priečeliach. Vstupuje sa do nich drevenými dverami, za ktorými nasleduje schodisko. Vstupné otvory do pivníc sú prekryté kamennými platňami, na ktorých je nasypaná zemina, zarastená trávou. Prekrývajúca platňa je obdivuhodne tenká, okolo 10 cm. Svedčí to o dobrých statických vlastnostiach materiálu. Vetrací otvor býva vyrezaný v podobe trojuholníka vo vstupných dverách. Inde je vstupný otvor prekrytý drevenou hradou (ktorá zároveň vytvára zárubeň) a nadmúrovkou, v ktorej je vynechaný štvorcový vetrací otvor. Pivnice bývajú klenuté, vymurované z miestneho mramoru.

Červený mramor je charakteristický pre celý Tardoš. Robilo sa z neho všetko možné. Máva rozličné odtiene od ružovej až po ohnivú tmavočervenú. Okrem múrov a stĺpov robili z neho aj dlažby vo dvoroch. V tardošskom cintoríne sú z neho vytesané mnohé pomníky. Z Tardoša ho vozili do celého bývalého Uhorska, aj do iných európskych krajín. Pozerajúc sa na jeden z dominantných vrchov nad Tardošom, na jeho temene vidno typickú čiapku z tohto kameňa. Na Ulici Csalogány stojí nový dom, na ktorého priečeliach použili ohnivočervený mramor so zjavne výtvarným zámerom. Na Svätofloriánskej ulici (Szent Flórián utca) stojí vo dvore obnovený dom, ktorého celé priečelie je z mramoru podobnej ohnivočervenej farby. Na niektorých brúsených kusoch tardošského mramoru vidno profily skamenených pravekých ulitníkov ako doklad dávnych geologických procesov.

Stodoly (pajty) v Tardoši bývali umiestnené priečne na konci dvora, ako dodnes vidno napr. pri novšom dome na Krátkej ulici (Béke utca), ktorého dvorová časť so stĺporadím pôsobí ako renesančná rezidencia. Táto pajta je murovaná a prejazdná. Piliere a sokel sú z miestneho mramoru ružovej farby a výplň z neomietaných, škárovaných tehál. Na konci jedného spoločného dvora na Kostolnom námestí stojí pajta, vybudovaná z troch materiálov: sokel je z miestneho mramoru, teleso z váľkov a štít zo škárovanej pálenej tehly. Pajta má hambálkový krov, presahujúci na obe strany za múry asi o pol metra. Dolu skladovali obilie, hore sušievali seno.

Na Tardoši som počul porekadlo: „Tvárečka ňeňi klamárečka.” (Inými slovami: Tvár človeka prezrádza jeho dušu.)

Rómov v Tardoši niet, nevytvorili si tu osadu.

Ľudová architektúra v Tardoši má niektoré črty, pripomínajúce južné Slovensko, niektoré možno pokladať za špecifické. Mnoho domov už je prestavaných, ale pod ich novým povrchom si možno domýšľať ich pôvodný charakter. Viaceré tardošské domy sú ozajstnými architektonickými dielami. Všetko, čo sa nám z tvorivej činnosti tardošských Slovákov zachovalo, obohacuje kultúrne dedičstvo naše i kultúrne dedičstvo Strednej Európy, je súčasťou jej pestrého kultúrneho obrazu, svojrázneho spektra.

Za to, že ma obetavo sprevádzali po Tardoši a poskytli mi cenné informácie, som úprimne povďačný predovšetkým mimoriadne organizačne schopnej predsedníčke miestnej slovenskej menšinovej samosprávy Anne Crnečkej, kronikárovi a vlastivednému pracovníkovi Ladislavovi Motílovi a členke slovenskej menšinovej samosprávy Kataríne Vadasovej. Cenné informácie mi poskytli aj ďalší miestni obyvatelia. Zároveň som úprimne povďačný vedeniu obce na čele so starostkou Máriou Moravcsikovou za pozornosť, porozumenie a ústretovosť; vďaka patrí aj miestnemu notárovi Antalovi Csomortányovi. Dúfam, že aj takýmto spôsobom môžem obci priniesť dar, prispieť k jej propagácii pri významnom 800-ročnom jubileu.

Ing. arch. Igor Thurzo