V krajine trolov - a predsa medzi žiakmi

Ak vám opíšu krajinu s počtom 4,2 milióna obyvateľov a povedia, že leží na severozápade Európy a má rozlohu 323 900 štvorcových kilometrov, nie je isté, že okamžite prídete na jej meno. Možno nepomôže ani ďalšia informácia o jej územnom členení na 434 samosprávnych komún a 19 krajov.

Chcete ešte pridať? Nuž, tretina územia leží za severným polárnym kruhom. Počasie je tu veľmi premenlivé, čo je ovplyvnené i pôsobením Golfského prúdu. Najteplejšie býva v júli, najchladnejšie v januári. Počas leta sa stmieva až okolo polnoci. Môžete tu zažiť polnočné slnko a ako sa tu hovorí, aj dve letá. Jedno biele a druhé zelené. Cez zimu je to naopak, denné svetlo sa dá vychutnávať len 3-4 hodiny denne. Inak je šero a veľmi skoro sa stmieva. Za oblasť večnej tmy sa považuje Finmark. Práve ten som mala možnosť precestovať v máji tohto roku v rámci študijnej cesty Arion.

Študijná cesta Arion je určená pracovníkom, ktorí sa podieľajú alebo majú vplyv na tvorbu vzdelávacej politiky a vzdelávacieho systému v krajinách Európskej únie, t. j. riaditeľom inštitúcií, inšpektorom, poradcom v oblasti vzdelávania, riaditeľom a zástupcom základných a stredných škôl, pracovníkom odborov školstva a kultúry štátnej a verejnej správy na miestnej, regionálnej a národnej úrovni - vrátane pracovníkov ministerstva školstva a úradu vlády, pedagogických pracovníkov v oblasti ďalšieho vzdelávania učiteľov.

Pri vypracovávaní žiadosti o podporu som si v katalógu ponúk mohla vybrať z rôznych tém študijných návštev, ako napr. vzdelávacie systémy a ich hodnoty, integrácia mladých hendikepovaných do normálneho školského prostredia, európska dimenzia, vzdelávanie dospelých, nové informačné a komunikačné technológie vo vzdelávaní, kvalita vzdelávania, preventívne nástroje proti neúspechu v škole, učebné plány, vyučovanie jazykov alebo vzdelávanie a zdravie.

V úvode tak záhadne opisované Nórsko som si vybrala v rámci témy vyučovania jazykov. V popise katalógu bolo dokonca špecifikované ako menšinové bilingválne vyučovanie jazyka, veď ide o krajinu, ktorej národnostné zloženie tvoria Nóri (95%) a Laponci (0,5%). Niektoré štatistiky uvádzajú Nórsko ako krajinu, kde drvivú väčšinu obyvateľstva tvoria Nóri a iba zanedbateľné percentá tvoria ostatní Škandinávci a ďalší prisťahovalci. No viete a mňa, ktorá vyučujem už dvanásty rok v národnostnej škole, práve to „zanedbateľné” percento, túžba po spoznaní histórie a formy starostlivosti štátu o menovanú menšinu uchvátilo natoľko, že kým som nezískala grant od Verejnej nadácie Tempus, myslela som na Laponcov skoro každý týždeň. A keď som ho dostala? Myslela som na nich každý deň! Dnes myslím na nich takisto často, veď týždňový zážitok, s ktorým sa s vami v nasledujúcej časti môjho príspevku chcem podeliť, stál za to.

Na úvod mi však dovoľte objasniť určitú terminológiu, súvisiacu s mojim príspevkom a ponúknuť vám kúsok histórie, ktorú som si aj ja sama musela dať pred pobytom do poriadku.

Laponsko alebo Sámovia?

Sámom sa často hovorí Laponci, sami sa však nazývajú Sámovia – názov vychádza z laponského slova sápmi, ktoré je výrazom označujúcim zem a jeho ľud. Na označenie Laponci sú tak trošku hákliví, určite viac, ako naši Rómovia na Cigánov. Začali im tak hovoriť Švédi. Keď sa Sámovia v stredoveku dostali až na švédsky kráľovský dvor, dvorania si z nich robili posmech kvôli ich kožušinovému a inak na prvý pohľad ošúchanému oblečeniu. Hovorili im lappen – podľa slova, ktoré označuje kus handry, teda otrhanci. Napriek tomu, že sa toto označenie Sámom veľmi nepáči, v geografickom i správnom názvosloví sa používa stále – napríklad celý kraj od polárneho kruhu na sever a ešte kúsok k tomu je fínska provincia Lappi, slovenské označenie Laponsko je tiež namieste.

Sámovia sú jedinými pôvodnými obyvateľmi Európy. Hovoria rôznymi nárečiami vlastného sámskeho jazyka, ktorý sa rovnako ako fínština zaraďuje medzi ugrofínske jazyky. Ich tradičným zamestnaním je lov, rybárčenie a chov sobov, hoci v súčasnosti sa nimi živí iba malá časť príslušníkov tohto národa. Odhaduje sa, že Sámov je asi 85 000, z toho asi polovica žije v Nórsku. V Nórsku obývajú hlavne kraj Finmark. Okrem severnej časti Nórska dodnes žijú i vo Švédsku, Fínsku a Rusku (polostrov Kola), na území veľkom zhruba ako Švédsko.

Na trojcípe hraníc Nórska, Fínska a Ruska leží i mestečko strednej veľkosti Kirkenes, moja prvá zastávka na študijnej ceste so 17 účastníkmi z 11 krajín EÚ. Kirkenes sa nachádza len 20 km od ruského mesta Murmansk. Je zaujímavé porovnať hustotu osídlenia týchto susedných regiónov. Zatiaľ čo je Finmark riedko osídlený kraj so 73 000 obyvateľmi na rozlohe 48 000 km2, neďaleké ruské mesto Nikel má 24 000 obyvateľov. Z hospodársko-strategického hľadiska hrá Barentsovo more, ktoré kraj zo severu obmýva, dôležitú úlohu. Disponuje obrovským rybárskym priemyslom, bohatými zdrojmi energie. Jej nové formy ťaženia práve v tomto kraji intenzívne bádajú. Ide o ekonomickejšie využitie veterných mlynov, ako aj využitie prílivu a odlivu ako zdroja získavania energie. Barentsovo more je obrovským prameňom ropy a plynu. Je to však zároveň aj nebezpečná oblasť z hľadiska miery uloženého nukleárneho odpadu. Práve preto Nórsko trvá na úzkej spolupráci so susedným Ruskom.

Naša malá európska multinacionálna skupina pracovníkov školstva sa počas svojho pobytu zoznámila aj s inou formou cezhraničnej spolupráce, takou, akú pestujú jednotlivé školy. Väčšinou ide o výmenné aktivity medzi žiakmi ruských, fínskych a nórskych škôl. Ak sa nenájdu financie, ide o jednodňový pobyt, ak sa peniaze alebo sponzori nájdu, môže byť reč i o týždňovom pobyte. Táto informácia ma len utvrdila v smerovaní cezhraničných aktivít našej prihraničnej dvojjazyčnej slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom. Dokonca aj granty, o ktoré žiadajú na severe Európy, sú tie isté ako u nás (napr. Interreg).

Počas nášho šesťdňového pobytu naša sedemnástka mala možnosť navštíviť päť základných škôl. Jednu sme spoznali vo fínskom meste Utsjok. Možno nás tam na jeden deň zobrali len preto, aby sme mali alibi, že sme boli aj v členskom štáte EÚ, veď samotné Nórsko ním nie je. Aj najsevernejší bod EÚ sme si vyfotili len na fínskej strane fínsko-nórskej hranice. Ďalšou súčasťou pobytu bola návšteva dvoch stredných škôl a jedného vzdelávacieho centra pre dospelých. Pre všetky školy všeobecne platilo, že boli obklopené jazerami a situované v nádhernom prírodnom prostredí, kde mali žiaci dostatok pohybu a nechýbali im ani obrovské športové areály a detské ihriská.

Navštívili sme málopočetné (s 20 žiakmi), ako aj väčšie školy (so 180 žiakmi). Okrem učiteľa bol v triede vždy aspoň jeden alebo dvaja pomocní asistenti. Školy sa líšili nielen počtom detí, ale aj mierou menšinovej identity. Nórske učebné osnovy majú pre sámsku menšinu pripravené viaceré formy vyučovania jazyka. V mojom referáte, ktorý bol súčasťou študijnej cesty, som to prirovnala k našim trom typom vyučovania slovenského menšinového jazyka. Veď aj my, učitelia v Maďarsku, si môžeme vybrať vyučovanie jazyka ako predmetu, dvojjazyčnú výučbu alebo výučbu v národnostnom jazyku, pričom vo všetkých typoch škôl musí prebiehať i výučba národopisu.

V obci Neiden, kde sámskym jazykom už nehovoria a aj z pedagógov ho ovláda len jedna učiteľka, ho vyučujú v malých skupinách (traja žiaci) týždenne trikrát. Kultúra menšiny sa vyučuje v nórštine.

V Nesseby a vo Vadsø, alebo vo fínskom Utsjoku, kde rodičia ešte používajú menšinový jazyk a aj medzi učiteľmi sa nájdu viacerí, ovládajúci sámštinu, majú žiaci na výber. Buď si ju zvolia za prvý cudzí jazyk s jeho desiatimi stupňami, alebo za druhý cudzí jazyk so siedmimi stupňami. Výhodou prvého výberu je, že v tom prípade je národnostný jazyk rovnocenný s nórskym národným jazykom a platia preň všetky požiadavky centrálnych testov. Pravda, aj v týchto tzv. silnejších komunitách sa nájdu žiaci, ktorí si vyberú len možnosť zoznámiť sa so sámskou kultúrou v nórštine. Aj táto forma je určitou kompenzáciou za roky potláčania menšinového jazyka ústrednou nórštinou, ako nám bolo povedané. V rámci vyučovania kultúry sa žiaci dozvedia, že maliar európskeho rozmeru John Andreas Savio (1902-1938) bol tiež sámskeho pôvodu, čo odzrkadľujú motívy jeho obrazov. Deti sa oboznamujú s legendami a rozprávkami sámskeho ľudu. Sú to väčšinou príbehy o okolitých skalách a v nich ukrytých pokladoch. V tematike zručností sa deti naučia narábať s kožou, motúzmi i kosťami. Robia tzv. dondji. Predmet o menšinovom prostredí obsahuje i poznatky o sámskych sviatkoch. Vtedy sa v školách objaví miestny kňaz, alebo niektorý starý rodič v autentickom oblečení. Žiaci sa zoznámia i s pôvodnými piesňami, tzv. joik-om a s i interpretmi, ktorí ich zachovávajú a nahrávajú na CD platne pre ďalšiu generáciu, ako napr. známa etnospeváčka Mari Boine. Osožnou môže byť i návšteva Sámskeho múzea Varjjat v Nesseby.

Počas nášho pobytu sme síce zmeškali národný deň Sámov, ktorý sa oslavuje od roku 1917 vždy 6. februára, no 17. mája sme mali možnosť spoločne osláviť Národný sviatok Nórov. Považujem to za obzvlášť unikátny ťah organizátorov doškoľovania, vedúcej krajského úradu vzdelávania Karikoski Turid Lillian a jej pracovníčky Elfrid Boine vo Vadsø. Deti sa naň pripravovali maľovaním transparentov a ozdôb, rodičia šitím krojov a oteckovia pomáhali v obci sťahovať lavice a stoličky do centrálnej budovy osláv (obyčajne kultúrneho domu). Účastníci nášho tímu si posedeli s obyvateľmi maličkej obce Nesseby. Tam sme si vypočuli príhovory starostu obce a miestneho kňaza v nórštine, ktorá bola prekladaná do sámštiny. Jazyky sme jeden od druhého, samozrejme, nedokázali rozlíšiť, ale nórsky kroj od sámskeho veľmi rýchlo. Prvý bol čierny a vážnejší, druhý bol pestrý, dekoratívnejší a v spomínanej dedinke ho nosila väčšina detí.

Pobyt v ďalekej krajine trolov, kde sa do 2000 km vzdialeného hlavného mesta Oslo cestuje lietadlami tak, ako u nás rýchlikmi, bol pre mňa o to bohatší, že aj samotní účastníci reprezentovali svoju menšinu z rôznych európskych štátov. V rámci svojich prezentácií sme sa mali možnosť oboznámiť so situáciou Nemcov na severe Talianska, alebo flámštinou v Belgicku. Spomenuli sa aj Lužickí Srbi na východe Nemecka pri poľských hraniciach. Zaujímavé bolo vypočuť si riešenie, ktoré si našli Bretónci na severe Francúzka, keď im v rámci verejného školstva odmietli zorganizovať výučbu v menšinovom jazyku. Založili si teda súkromné školy. Iný uhol pohľadu na výučbu väčšinového jazyka v Anglicku priniesla účastníčka z Londýna, keď nám vykreslila situáciu vyše 200 hovorených jazykov prisťahovalcov, ktorých sa snažia zaintegrovať do hlavného prúdu ústredného štandardu.

Vzhľadom na to, že o usporiadanie podobného študijného pobytu sa môže uchádzať aj hociktorá úroveň verejného školstva v Maďarsku, ktorá si myslí, že má čo ukázať členským štátom EÚ, pýtam sa na záver: Máme my, zástupcovia menšín, čo ukázať? Myslím, že unikátne by bolo prezentovať snahu našej CSS o prevádzkovanie školských inštitúcií, ako aj náš celý menšinový systém a jeho bezprostredný vplyv na menšinovú výučbu.

Júlia Kucziková