Novohradský kraj - rodisko a pôsobisko Timravy

Polichno a Ábelová - dve odľahlé severonovohradské vrchárske dediny sú spojené s menom spisovateľky Boženy Slančíkovej Timravy. Narodila sa roku 1867 v Polichne, kde žila až do smrti svojho otca, ev. farára Pavla Slančíka, ktorý mal 11 detí, z toho 6 dievčat a 5 chlapcov, a zomrel r. 1909 v Balašských Ďarmotách.

Vtedy sa spisovateľka presťahovala s matkou do susednej Ábelovej, kde jej brat Bohuslav, s ktorým bola dvojčaťom, bol farárom. Nasťahovala sa do domu gazdu Pavlisa, o ktorom napísala poviedku Mojžík. V apríli 1910 Pavlisov dom zhorel a potom až do roku 1919 bývala v dome Márie Kúkeľovej. Obec Ábelová bola v tom čase na novohradské pomery veľkou dedinou, mala približne tisíc obyvateľov, notársky úrad, žandársku stanicu, detskú opatrovňu (mestskú školu), bryndziareň a poštu. Po národnom oslobodení roku 1918 chcela spisovateľka pracovať na poštovom úrade. To sa jej nepodarilo a tak na podnet školského inšpektora v Lučenci Daniela Bodického, ktorý bol v rokoch 1889 - 1890 učiteľom v Polichne, bola ustanovená za vychovávateľku - učiteľku do štátnej detskej opatrovne v Ábelovej, kde bývala a tvorila až do roku 1945, od roku 1929 ako dôchodkyňa. Dá sa povedať, že celý život prežila medzi ľuďmi v novohradských vrchoch. Tvorbu čerpá z oboch dedín, opisuje skutočný život a v niektorých dielach je jej tvorba čiastočne autobiografická. Pre rodinu Slančíkovcov bolo príznačné literárne nadanie, a to od národne uvedomelého otca Pavla Slančíka, ktorý v roku 1863 zasadil pred kostolnou vežou na pamiatku pokresťančovania Slovanov lipu a bol spoluzakladateľom Matice slovenskej, až po všetky deti. Božena Slančíková, ktorá neskôr začala písať pod pseudonymom Timrava, podľa názvu studničky, nachádzajúcej sa v chotári Polichna, zostala celý život slobodnou. Po roku 1887 si spisovateľka Timrava rozširovala svoje skúsenosti dlhšími návštevami u príbuzných. Až do svadby svojho brata Pavla (spisovateľa) chodila mu viesť domácnosť do Terian (Terény) v južnom Novohrade. Začala písať veršovačky - satiricky ladené básničky na motívy a postavy dedinčanov. Prózou sa uviedla najskôr v provládnych peštianskych Slovenských novinách. V roku 1895 ju oslovil Jozef Škultéty, redaktor Slovenských pohľadov, a hneď v roku 1896 napísala novelu Pomocník. Keď v roku 1898 za príspevky v Slovenských pohľadoch dostala prvý honorár, dala zaň v Polichne pozlátiť za 2 dukáty ošúchaný bohoslužobný kalich. Prvou jej samostatnou vytlačenou publikáciou v roku 1907 je novela Tá zem vábna a roku 1908 Márnosť všetko. Potom už písala novely pravidelne a jej prozaické dielo v slovenských reláciách je považované za jeden z vrcholov realistickej spisby vôbec. Za polstoročie vytvorila pozoruhodné literárne dielo. Jej novely boli preložené do češtiny, maďarčiny, poľštiny a ruštiny. Osobitné postavenie v jej diele zaujímajú divadelné hry. Okrem výberu z diela samostatných diel vyšlo v rámci edície Zlatý fond slovenskej literatúry v Tatrane roku 1971 prvé vydanie výberu Timrava I. - II. a v roku 1975 zopakované druhé vydanie. Božena Slančíková Timrava obdržala za svoje dielo roku 1923 čestnú štátnu cenu, roku 1937 štátnu cenu za novelu Dve doby a v roku 1947 pri príležitosti 80. narodenín titul "národná umelkyňa". Od roku 1949 nesie gymnázium v Lučenci jej meno a vo viacerých slovenských mestách sú po nej pomenované ulice. Zomrela 27. 11. 1951 v Lučenci a o tri dni na jej pohrebe smútočné prejavy mali Ondrej Klokoč a básnik Milan Lajčiak. V rodnom dome spisovateľky s pamätnou tabuľou - na evanjelickej fare v Polichne, ktorý je majetkom miestneho evanjelického cirkevného zboru, je interiér celého objektu udržiavaný a inštalovaný k pamiatke B. S. Timravy a celej rodiny Slančíkovcov. V Lučenci na cintoríne je hrob s náhrobníkom a bustou od F. Štefanku. V Ábelovej je od roku 1961 pamätný dom B. S. Timravy s pomníkom a bustou od K. Dúbravského (1962). V roku 1986 nakrútila bratislavská televízia o spisovateľke životopisný film s názvom "Šiesta veta".

Pre Slovákov v Maďarsku by sa mohla stať Ábelová a okolité obce pútnickým miestom. V čase sťahovania Slovákov z Novohradu na Dolnú zem sa veľa obyvateľov týchto dedín už koncom 17. a začiatkom 18. storočia usadilo v južnej časti Novohradu, v obciach, ktoré teraz ležia v Novohradskej župe v Maďarsku. Podľa stoličného súpisu útekov poddaných, vykonaného a prejednaného roku 1920 na súde v Lučenci, z Ábelovej sa pred týmto rokom v Šámšone (Sámsonháza) usadila rodina Jána Markoviča, Andreja Balčera (Balcova), Jána Pálika, Jána a Michala Kúkeľa. Z Madačky, ktorá je teraz už súčasťou obce Ábelová, sa tam usadil Mikuláš Tisovský, z obce Ľuboreč Tomáš Slota, Mútnej Juraj Slota, Tuhára Matej Dudáš a takto by sme mohli vymenovať ďalšie obce, skadiaľ sa niektorá rodina vysťahovala nielen do Šámšonu, ale takmer do každej z 30 vtedy Slovákmi za Ipľom osídlených novohradských obcí. Žiada sa pripomenúť, že za svojimi rodákmi sa neskôr vydal evanjelický farár a veršovník Ján Haan, narodený v Ábelovej roku 1779. V Šámšone ho roku 1809 zvolili za farára a potom od roku 1818 plných 37 rokov pôsobil ako békeščabiansky farár. Tomuto propagátorovi prírodných vied sa ešte tesne pred odchodom zo Šámšonu narodil roku 1818 syn Jaroslav Ľudovít Haan, kňaz, básnik a historik pôsobiaci väčšinou v Békešskej Čabe. Z novohradského vrchárskeho kraja pochádzal aj kňaz, ovocinár a botanik Pavol Rell, ktorý v rokoch 1850 - 1852 pôsobil v Békešskej Čabe. Narodil sa v Hornom Tisovníku a zomrel roku 1891 v Ábelovej. Jeho pomník na ábelovskom cintoríne zďaleka upúta pozornosť návštevníkov tohto pietneho miesta. A keď sme pri Békešskej Čabe, v prvých rokoch jej osídlenia usadili sa v nej prevažne Slováci z viacerých obcí Novohradu. Z Ábelovej sa tam pred rokom 1720 usadila rodina Michala Kováča a neskôr podľa Ľ. Haana (Pametnosti Békeš - čabanské, Pešť 1866), Balango, Beracka, Kolimár, Kosna, Mazán, Valúch a Vician. Popritom poddanské utečenecké pomiestne priezvisko Ábelovský je rozšírené po celej Dolnej zemi, vrátane Báčky, Sriemu a Banátu. V bohatom Timravinom diele dolnozemskí Slováci nájdu veľa nárečových prvkov, spoločných čŕt a povahových vlastností, ktoré stvárnila v jednotlivých postavách spisovateľka z Novohradu - Timrava. Presvedčili sa už o tom aj Slováci zo Šámšonu, ktorí sa dozvedeli o svojich koreňoch a nedávno navštívili Ábelovú. O tom starosta obce Ábelová Ján Ivanič hovorí: Pri jednej návšteve súboru z Lučenca v Šámšone sa účinkujúci po slovensky rozprávali s domácimi a niektorí pripomenuli, že ich viaceré rody pochádzajú z Ábelovej. A tak sa stalo, že sme privítali v obci plný autobus Slovákov zo Šámšonu a z nich mnohí aj na náhrobníkoch na cintoríne, ale aj u obyvateľov si našli svojich menovcov s priezviskami, napríklad Kúkeľ, Kiapeš, Garaj... Navštívili aj kostol a zúčastnili sa bohoslužieb a radi sme s nimi zotrvali v priateľských rozhovoroch. Verím, že to nebolo naposledy. Chystáme sa k nim aj my, - povedal starosta obce.

Ján Jančovic