Ako ďalej, slovenčina? ● Zborník prednášok z čabianskej konferencie

Ak je pravda, že národ žije a prežíva v jazyku, potom toto tvrdenie môžeme tým skôr uplatniť v prípade menšiny, ak v tejto súvislosti máme na mysli pálčivosť problematiky menšinového bytia. O vyvodenie teoretických i praktických záverov, ktoré z toho vyplývajú, sa pokúsili aj účastníci medzinárodnej vedeckej konferencie Slovenčina v menšinovom prostredí, ktorú usporiadal v Békešskej Čabe r. 2003 Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku.

V edícii Ústavu vyšli nedávno materiály tejto konferencie, ktoré pripravili na vydanie Alžbeta Hornoková Uhrinová a Mária Žiláková. V zborníku nachádzame príspevky štyridsiatich (!) prednášateľov - jazykovedcov, pedagógov, etnografov a kultúrológov - zamerané na analýzu vzťahu jazyka (t. j. slovenčiny) a spoločnosti, kultúry, vzdelávania a histórie. K rôznym aspektom uplatnenia materinčiny v tomto tematickom okruhu sa prihovorili viacerí odborníci aj z Maďarska (P. Beňo, A. Divičanová, J. Gomboš, M. Mátraiová Gorjánová, A. Holá, J. Chlebnický, A. Ištvánová, A. Kováčová, H. Albertiová Kožuchová, O. Krupa, A. Lentvorská, K. Resutíková, K. Maružová Šebová, J. Štefánik, O. Szabová, E. Vámošová Telekešová, A. J. Tóth, T. Tušková, A. Hornoková Uhrinová, K. Wlachovský a M. Žiláková).

Obmedzíme sa iba na charakteristiku, resp. zhrnutie záverov, ktoré vyplývajú z ich vystúpení. Jednoznačné je zistenie, že situáciu slovenčiny v Maďarsku charakterizuje ústup či skôr zánik jazykových hodnôt, asymetrická dvojjazyčnosť v prospech maďarčiny, dlhodobá asimilácia urýchľovaná inštitucionálne a podmieňovaná aj nepriaznivými sociálnymi činiteľmi. Na druhej strane prežitie materinského jazyka napomáhali, resp. napomáhajú škola, cirkev a rodinné prostredie. Za paradoxnú môžeme pritom označiť skutočnosť, že v rodinnom prostredí nastal generačný zlom; stredná generácia inklinuje prevažne k maďarčine, zatiaľ čo mládež si osvojuje slovenčinu v školách skôr na úrovni cudzieho jazyka a tí najstarší žijú hlavne z dedičstva nárečia a jazyka Biblie. To všetko je zároveň dôsledkom i príčinou oslabeného vedomia národnej identity. Alarmujúce je zistenie, že počet používateľov slovenského materinského jazyka v Békešskej župe klesol v posledných štyridsiatich rokoch o 80 percent a že asi polovica slovenskej populácie prekročila vekovú hranicu 60 rokov.

Komunikácia v slovenčine - na úrovni spisovného a cirkevného jazyka či dialektu - čoraz väčšmi viazne pod tlakom inojazyčného živlu, ktorý snáď definitívne vtisol pečať svojej jazykovej, kultúrnej a spoločenskej presily. Otázka, na ktorú treba odpovedať, teda znie: Ako ďalej, ako sa vyrovnať s dopadom týchto realít na výučbu, osvetu, kultúrne aktivity v rámci slovenského etnika?

Iba časť slovenských rodín v Maďarsku dnes dokáže odovzdať jazykové a kultúrne dedičstvo predkov najmladšiemu pokoleniu. Táto úloha preto prislúcha v prvom rade škole, osvetovým ustanovizniam a ďalším organizáciám a inštitúciám. Skúsenosti z iných krajín ukazujú, že tam, kde existuje kvalitné školstvo a vzdelávacie inštitúcie, žije a pôsobí aj činorodá menšinová komunita. V tejto súvislosti viacerí prednášatelia, vrátane hostí zo Slovenska, poukázali na nevyhnutnosť pomoci materskej krajiny, hlavne tam, kde sú Slováci na túto pomoc akútne odkázaní a kde sa nemôžu spoliehať na vlastné sily. Žiaľ, zároveň sa ukazuje, že potreby na riešenie núdzovej situácie niekoľkonásobne prevyšujú možnosti materského štátu.

V zborníku nachádzame príspevky, ktoré navonok nesúvisia bezprostredne s uvedenou témou. Je však zrejmé, že rozvíjanie jazykových dispozícií nie je a nemôže byť výlučne úlohou školy, ale i poslaním ďalších ustanovizní, vrátane slovenských samospráv. Aj na tejto pôde, kde je slovenčina podľa zákona rokovacím jazykom, sa pretriasajú a riešia nielen rozpočtové a organizačné problémy samosprávy, prípadne občianske organizácie, vrátane spolkov, sú organickou súčasťou celkovej štruktúry slovenskej pospolitosti a mali by spoluvytvárať i jej duchovný rozmer.

Stratégia zachovania a rozvoja slovenčiny v minoritnom postavení, ako sa konštatuje na inom mieste, by mala vychádza z reality bilingvizmu príslušníkov menšiny. Tento bilingvizmus však nie je rovnocenný. Zvýšenie úrovne znalostí slovenčiny si vyžaduje uplatnenie rôznych alternatívnych didaktických postupov, v ktorých by nemali absentovať ani umenie a krásna literatúra, resp. literárna tvorba v slovenčine v súčasnom Maďarsku ako významná zložka jazykovej výchovy.

Jazyková situácia Slovákov v našej krajine, ako sa pripomína v úvode zborníka, nie je dosiaľ vedecky dostatočne preskúmaná. Publikácia Slovenčina v menšinovom prostredí má byť nielen dokladom pozitívnych snažení v tomto smere, ale má slúžiť aj ako študijná pomôcka pre vedeckých pracovníkov, vysokoškolských učiteľov a napokon i pre politikov a širšiu kultúrnu verejnosť.

(kníchal)