Chartu 77 podporili aj v Maďarsku a Poľsku

V Maďarsku už 9. januára 1977 uverejnilo 34 významných intelektuálov, filozofov a umelcov vyhlásenie vyjadrujúce solidaritu československej Charte 77.

Vyhlásenie podpísali dnes už aj do slovenčiny a češtiny prekladaní známi spisovatelia Péter Nádas a Miklós Mészöly či dirigent Zoltán Kocsis. Vyhlásenie je považované za jedno z najvýznamnejších verejných vystúpení vtedajšieho maďarského disentu a jedno z prvých po potlačení revolúcie 1956.

Signatári Charty 77 mali veľmi silné styky aj s Poľskom, ktorého demokratická opozícia bola lepšie organizovaná ako v Československu. Rok pred Chartou vznikol vo Varšave Výbor na ochranu robotníkov. Obe opozičné zoskupenia rýchlo nadviazali kontakty. Začiatkom roku 1978 vznikla myšlienka organizovať spoločné stretnutie na hraničnom hrebeni v Krkonošiach. Viedol po ňom turistický chodník Cesta poľsko-československého priateľstva prístupný pre občanov oboch štátov. Prvé stretnutie poľských a českých disidentov v auguste 1978 spoluorganizoval signatár Charty Tomáš Petřivý, slovenský študent pražskej FAMU, ktorý o šesť rokov neskôr v Bratislave záhadne zomrel. Termín prvého stretnutia pripomínal 10. výročie okupácie Československa. To bolo pre poľských disidentov silnou traumou pre účasť ich armády. Zo spoločného zborníku českých a poľských esejí vznikol Havlov text „Moc bezmocných”. V októbri 1979 zorganizovali vo varšavskom kostole sv. Kríža hladovku na podporu uväznených chartistov.

Začal to proces s Plastikmi

Trojkráľový večer pred tridsiatimi rokmi strávili spisovatelia Václav Havel, Ludvík Vaculík a herec Pavel Landovský na polícii. Pár hodín predtým nasadli do auta s cieľom doručiť text Vyhlásenia Charty 77 a podpisy prvých 242 signatárov Federálnemu zhromaždeniu, vláde a ČTK, no po naháňačke v pražských uliciach ich obkľúčilo niekoľko vozidiel Štátnej bezpečnosti. Zásluhou tejto policajnej akcie predbehla publikácia textu v zahraničí jeho oficiálne odovzdanie československým vládnym miestam. Samozrejme, tie boli vzápätí od ŠtB o ňom podrobne informované, a rovnako samozrejmé je, že sa neodvážili zoznámiť s ním občanov. Tí však zakrátko masovo a menovite „ostro odsudzovali” dokument, o ktorom nemali ani potuchy. To je už však iná kapitola so smutným názvom anticharta. Vyhlásenie Charty 77, ktoré sa pritom nevymedzovalo ako protirežimový dokument, „nechcelo vytyčovať vlastný program politických či spoločenských reforiem a zmien”, ale „len” viesť konštruktívny dialóg s politickou a so štátnou mocou, napriek tomu znamenalo kľúčový medzník v boji československej opozície proti totalite.

Proces

Myšlienka koordinovaného postupu opozície sa definitívne vykryštalizovala pár mesiacov predtým na procese s členmi undergroundových hudobných skupín The Plastic People of the Universe a DG 307. Štátna moc v tomto prípade situáciu zjavne podcenila a po nečakane prudkom domácom i zahraničnom ohlase začala postupne cúvať. Z pôvodne takmer dvadsiatich obžalovaných odsúdili nakoniec štyroch - Vratislava Brabenca, Svatopluka Karáska, Ivana M. Jirousa a Pavla Zajíčka na oveľa nižšie tresty, než znel pôvodný návrh. „Publikum zhromaždené v priestoroch súdu bolo predobrazom Charty 77 - atmosféra rovnosti, solidarity, družnosti, pospolitosti a obetavej ochoty pomáhať si, vyvolávanej vedomím spoločnej veci a spoločného ohrozenia, bola už atmosférou prvých mesiacov Charty,” spomína Havel v knihe Dálkový výslech. Všeobecný pocit, že vzniká niečo, čo treba fixovať, čo nesmie vyprchať a zmiznúť, vytvoril základ na vznik činu trvalejšieho dosahu. Proces s Plastikmi a DG 307 tak historicky spojil dovtedy dva pomerne samostatné svety intelektuálskeho disentu a často apolitického a nekoordinovaného undergroundu.

Spoločenstvo

Text vznikal necelý mesiac na troch decembrových schôdzkach v byte hudobníka Jaromíra Kořána. Prvá sa uskutočnila 10. decembra za účasti Václava Havla, Pavla Kohouta (ktorý prišiel s názvom Charta 77), Jiřího Němca, Zdenka Mlynářa a Vendelína Komedu, na ďalších boli tiež Petr Uhl, Jiří Hájek a Ludvík Vaculík. Tam sa dohodol aj model trojíc rotujúcich hovorcov i spôsob zbierania podpisov počas vianočných sviatkov. Menej sa spočiatku vedelo, ako bude vlastne Charta konkrétne pracovať. Podstatné bolo, že vyhlásenie nebolo jednorazovým manifestom, ale záväzkom k trvalej práci - popri aktuálnych správach a stanoviskách vydávala Charta tematické dokumenty (vyše päťsto) venované rôznym oblastiam spoločenského života v Československu, ale aj významným medzinárodným udalostiam. Popritom pribúdali mená prihlasujúce sa k myšlienke Charty, celkovo ju podpísalo do dvetisíc ľudí. Vyše desať rokov bolo toto spoločenstvo ľudí, ktorí sa nebáli nahlas hovoriť pravdu, jediným skutočne slobodným občianskym hlasom, ku ktorému sa potom v novembri 1989 verejne prihlásila drvivá časť celej spoločnosti. Naplnili sa tým slová Václava Havla, ktoré napísal zhruba mesiac pred začiatkom nežnej revolúcie: „Bezprostredných, viditeľných a overiteľných politických úspechov toto nezávislé počínanie, pochopiteľne, mnoho nezaznamenalo, jeho zmysel bol predovšetkým mravný. Neboli žiadne záruky, bola len nádej, že sa donkichotské snaženie raz zhodnotí.”

Z Vyhlásenia Charty 77 (1. januára 1977)

Dňa 13. 10. 1976 boli v Zb. zákonov ČSSR zverejnené Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ktoré boli v mene našej republiky podpísané v roku 1968, potvrdené v Helsinkách roku 1975 a u nás vstúpili do platnosti 23. 3. 1976. Od tej doby majú naši občania právo a náš štát povinnosť sa nimi riadiť.

Ich zverejnenie nám však s novou naliehavosťou pripomína, koľko základných občianskych práv platí v našej krajine zatiaľ - bohužiaľ - len na papieri. Celkom iluzórne je napríklad právo na slobodu prejavu, zaručované článkom 19 prvého paktu. V rozpore s článkom 13 druhého paktu je mnohým mladým ľuďom bránené v štúdiu len pre ich názory alebo dokonca pre názory ich rodičov. Sloboda verejného prejavu je potlačená centrálnym riadením všetkých oznamovacích prostriedkov i publikačných a kultúrnych zariadení.

Sloboda náboženského vyznania, dôrazne zabezpečovaná článkom 18 prvého paktu, je systematicky obmedzovaná mocenskou svojvôľou. Nástrojom obmedzenia a často i úplného potlačenia radu občianskych práv je systém faktického podriadenia všetkých inštitúcií a organizácií v štáte politickým direktívam aparátu vládnucej strany a rozhodnutia mocensky vplyvných jednotlivcov.

Ďalšie občianske práva sú povážlivo narušované tiež tým, že ministerstvo vnútra najrôznejšími spôsobmi kontroluje život občanov, napríklad odpočúvaním telefónov a bytov, kontrolou pošty, osobným sledovaním, domovými prehliadkami, budovaním siete informátorov z radov obyvateľstva. Všeobecne je porušovaný i bod 2 článku 12 prvého paktu, zaručujúci občanom právo slobodne opustiť svoju krajinu.

Zodpovednosť za dodržiavanie občianskych práv padá, samozrejme, hlavne na politickú a štátnu moc. Ale nielen na ňu. Každý nesie svoj diel zodpovednosti za všeobecné pomery. Práve tento pocit spoluzodpovednosti, viera v zmysel občianskej angažovanosti a vôle k nej, i spoločná potreba hľadať jej nový a účinnejší výraz priviedli nás k myšlienke vytvoriť Chartu 77.

Charta 77 je voľné, neformálne a otvorené spoločenstvo ľudí rôznych presvedčení, viery a povolaní, ktorých spája vôľa jednotlivo i spoločne sa zasadzovať o rešpektovanie občianskych a ľudských práv v našej krajine i vo svete. Charta 77 nie je organizáciou, nemá stanovy, stále orgány a organizačne podmienené členstvo. Patrí k nej každý, kto súhlasí s jej myšlienkou, zúčastňuje sa jej práce a podporuje ju.

Veríme, že Charta 77 prispeje k tomu, aby v Československu všetci občania pracovali a žili ako slobodní ľudia.

Povedali o Charte

„Odpor počas komunistickej diktatúry bol veľmi dôležitý a aj Chartu 77 treba takto vnímať. Je posolstvom, že tu existuje skupina ľudí, ktorá je ochotná, hoci aj pod hrozbou represálií, čeliť moci, a nebude mlčať. To je veľmi dôležité. Vždy a všade.”

Béla Bugár, predseda SMK

„Bol to hlas v 70. rokoch, rokoch najtvrdšej normalizácie. Toto obdobie symbolizovala celková apatia, ktorá nastala po konci 60. rokov, keď sa režim pokúsil vsugerovať, že čierne je biele a zastrašil takmer všetkých. O to dôležitejšie bolo, že Charta vznikla. Boli to ľudia, ktorí prejavili svoj názor, aj keď riskovali ohrozenie seba a svojich príbuzných. Napriek rizikám sa postavili proti totalitnému režimu.”

Ivan Mikloš, podpredseda SDKÚ

„Charta 77 predstavuje najkrajšie osobnosti, aké český národ v tom čase medzi sebou mal. Bolo to svedectvo odvahy, ale aj osamelosti, v ktorej sa 12 rokov títo ľudia nachádzali. Bolo to obrovské hrdinstvo. Charta bude patriť k monumentom celého komunistického obdobia v Česku. Schválne v Česku, lebo Slovensko sa pridalo len symbolicky. Ťažko to však bolo možné ináč, lebo všetci, ktorí žili mimo Prahy, ťažko vydržali ten obrovský nátlak štátnej bezpečnosti. Praha a jej prostredie, zároveň priateľstvo ľudí im umožnilo vydržať celý čas tento zápas s komunizmom a aj väzenie.”

František Mikloško, poslanec KDH

„Bola to odvážna výzva odvážnej skupiny ľudí, ktorá v čase komunizmu aj napriek nebezpečenstvu dokázala povýšiť slobodu a demokraciu nad všetko ostatné. Napriek tomu, že si boli vedomí svojho osobného rizika, ktoré táto situácia prinášala.”

Pavol Hrušovský, predseda KDH

„Vždy som mal a mám úctu k ľuďom, ktorí majú odvahu vyjadriť názory, za ktoré nespravodlivo trpia.”

Robert Fico, premiéra predseda Smeru

„Nikdy som nevyznával komunistickú ideológiu, ktorá je podľa mňa zrovnateľná jedine s fašizmom, nacizmom a ďalšími zvrhlými diktatúrami. Bol som šťastný, že sa tento režim zmenil. Na ľudí, ktorí Chartu podpísali, sa však pozerám konzervatívne. Bolo tam veľa takých, ktorých si vážim a ktorí sa zaslúžili o zmenu režimu. Na druhej strane sú tam však aj takí, ktorí z bývalého režimu ťažili a včas dokázali obrátiť plachty.”

Ján Slota, predseda SNS

„V tých rokoch som ju nemal možnosť čítať a poznal som len oficiálne stanoviská namierené proti Charte. Tie vytvárali nepriateľstvo voči skupine týchto odvážnych ľudí, ktorí sa rozhodli v zmysle ľudských práv a helsinských dohovorov diskutovať o ľudských právach v bývalom Československu. Považujem to za hrdinstvo ľudí, ktorí sa dokázali vzoprieť vtedajšej moci. „

Dušan Čaplovič, vicepremiér a podpredseda Smeru

„Bol to veľký disent. Boli to ľudia odvážlivci, pretože takéto slobodné konanie ohrozovali útoky vtedajších politických predstaviteľov. Po roku '89 sa ukázalo, že títo ľudia mali v mnohom pravdu, čo dnes môžeme len oceniť. Boli to ľudia, ktorí dokázali odhadnúť vývoj budúcnosti a otvorili demokratické pravidlá pre život našej spoločnosti.”

Viliam Veteška, podpredseda HZDS

„Treba si vysoko vážiť ľudí, ktorí mali demokratické zmýšľanie a nebáli sa ho prezentovať. Rovnako ako aj teraz si treba vážiť ľudí, ktorí sú schopní povedať svoj názor na rozdiel od momentálneho oficiálneho. Je to o osobnej statočnosti.”

Štefan Harabin, minister spravodlivosti za HZDS

Václav Havel: Charta platí aj dnes

Charta 77 má ešte aj dnes čo povedať, domnieva sa jej zakladateľ Václav Havel. Mohla by slúžiť ako príklad názorovej rôznorodosti, ktorá bola v jej vnútri. V Charte „boli ľudia veľmi rozmanitých názorov, lenže na rozdiel od dnešných českých politikov nehľadali stále jeden na druhého niečo, čím by mu ublížili, ale spolupracovali a ťahali za jeden povraz,” povedal Havel v New Yorku, kam odcestoval na niekoľko mesiacov. V českom prostredí sa podľa neho stáva, že raz za dvadsať rokov, keď prebehne určité striedanie generácií a dorastú iní ľudia s inou skúsenosťou, sa začínajú pomery meniť a otriasať. „To nemusí byť žiadna revolúcia. Dnes žijeme v spoločnosti, ktorá sa mlčky pozerá, ako sa naša krajina mení na jednu gigantickú aglomeráciu, kde za pár rokov nebude možné dýchať a kde nebude nič zelené. Mlčky na to ľudia pozerajú, pretože teraz bezprostredne ich to neohrozuje. Skôr či neskôr zistia, že to nie je dobrá cesta. Ísť proti väčšine bude vyžadovať statočnosť a možno, že príde doba, keď zrazu tí statoční začnú mať na dianie vplyv,” domnieva sa exprezident. „Neviem, akú to bude mať podobu, ale verím, že veľmi nežnú, ako poznám naše pomery.” Charta sa stala modelom, ako čeliť totalitnému systému, ktorý má v rukách všetky mocenské nástroje, uviedol. „Dôležité je, že sa nesmie veľmi dopredu kalkulovať s tým, či to prinesie zajtra, pozajtra alebo popozajtra nejaký efekt. Ten efekt môže byť veľmi nepriamy, dlhodobý a takmer nepostrehnuteľný.” Nakoniec sa môže stať, že takéto hnutie prerastie v dôležitú politickú silu. „Tak vzniklo Občianske fórum,” pripomína. Ukazuje sa, že takýto model nemusí byť zviazaný len s totalitou komunistického typu. Hoci konkrétne podmienky sú odlišné, princíp je univerzálny. „Či je diktatúra pravá alebo ľavá, je úplne jedno,” povedal Havel. Skúsenosti Charty 77 sa podľa neho snažia preberať napríklad severokórejskí, kubánski alebo barmskí disidenti. „Zdá sa, že Charta priniesla čosi, čo prekračuje zvláštnu dobu zrútenia komunizmu.”

Prečo sa na Slovensku neujala

Jedným z nápadných čŕt Charty 77 je výrazný nepomer medzi počtom českých a slovenských signatárov. Na Slovensku do pádu komunizmu podpísali Chartu iba asi dve desiatky ľudí. Podľa českého historika Petra Blažeka však nie je menší počet slovenských signatárov nijako prekvapivý. Vyplýval už zo spôsobu zberu podpisov. Ten od začiatku nebol taký premyslený, ako sa niekedy zdá. Prvé podpisy napríklad organizátori Charty zbierali prevažne v úzkom okruhu najbližších známych a priateľov. „Nikto pri tom neuvažoval spôsobom, že teraz treba k toľkým českým podpisom získať toľko podpisov zo Slovenska,” hovorí Blažek. Sami organizátori boli podľa neho do určitej miery prekvapení, aký mali pri zbere podpisov úspech, počítali s ešte menším číslom. Svoju rolu však zohrali aj iné dôvody. Čistky na Slovensku aj v rámci komunistickej strany boli menej drastické než v Čechách. To znamená, že tu bolo menej exkomunistov, ktorí boli okrem vyhodenia zo strany potrestaní aj stratou práce. Bolo tu menej ľudí, ktorí už nemali čo stratiť a pridali sa k disentu. A práve oni tvorili výraznú časť českých chartistov a s tým súvisel aj ďalší dôvod slovenskej zdržanlivosti. Väčšina slovenského protikomunistického disentu sa zbierala z kruhov veriacich a tí mali voči českému disentu s výrazným zastúpením exkomunistov určitú nedôveru. „Prvým hovorcom Charty bol Jiří Hájek, v šesťdesiatych rokoch komunistický minister školstva, ktorý mal na starosti cirkvi. Katolícke kruhy na Slovensku sa na neho logicky pozerali inak,” pripomína Blažek. Proti pôsobeniu v Charte sa postavilo aj oficiálne vedenie katolíckej cirkvi, kňazi, ktorí Chartu podpísali, boli trestaní aj po cirkevnej línii. Bývalý slovenský disident Ján Čarnogurský označil v článku pre české Hospodářské noviny Chartu 77 za „vo veľkej miere plod pražského prostredia tých rokov”. V Prahe boli západné veľvyslanectvá, cez ktoré sa dali nadviazať kontakty na západné vlády, novinári schopní dostať správy do západných médií. Boli tam vraj intelektuálne centrá, na ktoré režim nedosiahol a vďaka tamojším kanálom, umožňujúcim minimálne zverejnenie prípadov represie a vyvolanie západných protestov, sa dalo lepšie čeliť reakciám režimu. Odpor proti komunizmu mal podľa Čarnogurského na Slovensku iný špecifický rámec, náboženský. „Odpor opretý o náboženstvo išiel inými cestami než Charta 77: nie cestou elitného, niekoľkostočlenného zoskupenia, ale cestou masového hnutia, síce nie výslovne politicky vyhraneného, ale nepochybne antikomunistického.”

(sme)