Rozprávkové vysvetlenia ● Príčiny Trianonu ● Otázkou už boli len hranice

Rozpad monarchie umožnil súbeh troch až štyroch okolností. Vynútený súhlas Maďarska nemohol byť úprimný a neznamenal súhlas s daným stavom.

Tragédie súkromného života - nech ide o rodinný svár alebo nehodu - človek len ťažko spracúva. Podobne sme na tom aj s národnými tragédiami. Jednak je ťažké zmieriť sa s novou situáciou, ktorá je oproti predchádzajúcej nepriaznivejšia, jednak je ťažké vyhnúť sa pasci vysvetlení, ktorých cieľom je zbaviť sa zodpovednosti. V dejinách maďarského národa je najnovšou podobnou traumou Trianonská mierová zmluva z roku 1920. A to ani nie preto, že v súlade s ňou Maďarsko stratilo takmer dve tretiny svojho územia a národného majetku, ale predovšetkým preto, že na odčlenených územiach žilo aj vyše troch miliónov Maďarov. Navyše zhruba tretina z nich žila bezprostredne za novými hranicami, čiže na krok od Maďarov v novom Maďarsku. V dôsledku toho bolo úprimné prijatie mierového rozhodnutia ťažké, dokonca často nemožné aj pre tých, ktorí inak akceptovali právo národností multietnického Uhorska na založenie vlastného štátu. Dnes sa už situácia trocha modifikovala, ale v zásade sa nezmenila. V dôsledku nečakaného a obrovského šoku medzi Maďarmi desaťročia bujneli rozprávkové vysvetlenia odmietajúce zodpovednosť. Časť z nich prežíva dodnes. Zároveň v priebehu desaťročí maďarská historiografia vypracovala racionálnu schému vysvetlenia, ktorá je dôveryhodná nielen v Budapešti, ale kdekoľvek na svete. Podľa nej rozpad Habsburskej ríše a v rámci nej Uhorska vyvolalo to, že sa stretli tri, prípadne štyri faktory. Prvým a zásadným z nich je mnohonárodnostný charakter monarchie, respektíve Uhorska a nespokojnosť národnostného obyvateľstva. Nevieme, či by systém národnostných autonómií, respektíve federalizácia, bol tým správnym liekom. Vieme však, že dualizmus, ktorý spočíval na vyrovnaní Rakúšanov a Maďarov z roku 1867 a zabezpečení ich privilegovaného postavenia, tým liekom nebol. Neuspokojoval totiž nielen Čechov a Chorvátov, ale ani slabších Rumunov, Slovákov a Srbov. Zhoršujúce sa vzťahy prehlbovali prechmaty maďarskej národnostnej politiky. Druhým faktorom je iredentistická politika nových štátov, ktoré vznikli na južných a východných hraniciach monarchie - Talianska, Srbska a Rumunska - ktoré chceli zjednotiť všetkých svojich súkmeňovcov do svojich národných štátov. Zo zahraničnopolitických dôvodov to nie vždy deklarovali otvorene, ale nikdy na to nezabúdali. Za mierových čias bol uhorský štát dosť silný na to, aby potlačil všetky snahy namierené proti jeho integrite. Počas prvej svetovej vojny sa však situácia zmenila. Národnostný separatizmus a iredenta okolitých štátov zosilnela, kým uhorský štát zoslabol. V tejto situácii mala vôľa víťazných mocností rozhodujúcu váhu. V prvej polovici vojny ešte Londýn, Paríž aj Washington váhali. Nevedeli sa rozhodnúť, čo by bolo z hľadiska ich vlastných strategických záujmov lepšie: zachovanie monarchie s modernizovanou štruktúrou alebo jej pretvorenie na menšie a homogénne národné štáty. Dilemu čiastočne rozriešil fakt, že počnúc rokom 1917 sa v Rusku vytvorili chaotické pomery. V dôsledku toho stratili svojho hlavného východného spojenca. Svoju rolu čiastočne zohralo aj to, že medzi monarchiou a Nemeckým cisárstvom bola čoraz užšia spolupráca. Navyše taká, že túto kooperáciu, samozrejme, neriadili z Viedne, ale z Berlína. Takže hrozilo, že os Berlín - Viedeň - Budapešť bude dominovať nielen strednej Európe, ale aj východnej, a dokonca perspektívne aj západnej. Pre mocnosti Dohody to bolo neprípustné. Preto sa na jar 1918 rozhodli pre utvorenie národných štátov, ktoré, ako dúfali, mohli slúžiť ako obranný val tak proti boľševizmu šíriacemu sa z východu na západ, ako aj proti nemeckému rozpínaniu smerujúcemu na východ. Od tej chvíle už nebolo otázkou, či sa monarchia a Uhorsko môžu zachovať, ale kde budú hranice nových štátov. Keď sa v januári 1919 mierová konferencia pustila do práce, veľké a malé mocnosti už mali konkrétne návrhy na usporiadanie hraníc. Ako štvrtá príčina Trianonu sa zvyčajne uvádza nekompetentnosť povojnového revolučného maďarského vedenia. Čiže to, že Károlyiho vláda dôverovala uznanlivosti Dohody a že voči Slovákom, Srbom a Rumunom, ktorí oznámili úmysel odtrhnúť sa, nepoužívala politiku sily, ale zmierlivosti. Dejiny nemožno opakovať. Preto nevieme povedať, či by budapeštianska politika, ktorá by sa od začiatku sústreďovala na obranu maďarských území, dokázala prinútiť parížsku konferenciu prijať iné rozhodnutia. Príklad Turecka poukazuje na to, že túto možnosť nemožno vylúčiť. Lenže geografické a geopolitické rozdiely medzi Tureckom a Maďarskom v nás právom vzbudzujú pochybnosti. V každom prípade, faktom ostáva, že keď sa v lete a na jar 1919 Maďarská republika rád pokúsila zbraňami ochrániť hranice, nič nedosiahla. V tom čase boli hranice už aj tak vytýčené. V roku 1920, keď bolo aktuálne podpísanie mierovej zmluvy, sa znova vynorila možnosť odporu. Rozhodujúci politici vrátane Horthyho, Bethlena a Telekiho, sa však rozhodili pre podpísanie zmluvy. Usúdili, že Maďarsko nedisponuje ekonomickou a vojenskou silou, ktorá by umožňovala prípadný efektívny odpor. Vynútený podpis však neznamenal zmierenie sa s daným stavom. Hlavným cieľom horthyovského režimu, ktorý nastúpil v rokoch 1920 - 21, bola zmena trianonských hraníc. Cieľom následníckych štátov bola zasa ich obrana. Konflikt bol medzi nimi preto nevyhnutný.

Ignác Romsics

Nevyhnutný rozpad Uhorska

Hlavná príčina rozpadu historického Uhorska bola v nemilosrdnom odnárodňovaní. Maďarská elita chápala celé Uhorsko ako maďarský národný štát. Trianon je zámok neďaleko Paríža. Ak sa však povie „Trianon” v strednej Európe, myslí sa tým, samozrejme, mierová zmluva, ktorú 4. júna 1920 na tomto zámku podpísali predstavitelia víťazných dohodových mocností s predstaviteľmi Maďarska. V júni 1919 bola podpísaná zmluva s Nemeckom vo Versailles, v septembri 1919 s Rakúskom v Saint-Germain. Aj mierová zmluva s Maďarskom bola pripravená už v roku 1919, ale jej podpísanie sa oddialilo pre boľševickú revolúciu v Maďarsku. Trianonská mierová zmluva sankcionovala rozdelenie historického Uhorska na národné celky. Slovensko a Podkarpatská Rus sa stali súčasťou Československej republiky, Chorvátsko, časť Banátu a Vojvodina súčasťou Juhoslávie, Sedmohradsko a časť Banátu pripadli Rumunsku, Západné Uhorsko bolo na základe plebiscitu ako Burgenland pripojené k Rakúsku. Historické Uhorsko, krajina svätoštefanskej koruny, prestalo existovať. Mierovú zmluvu už podpisovali predstavitelia nového Maďarska, ktorého hranice boli, až na malé zmeny, totožné s dnešnými hranicami Maďarska. Hlavná príčina rozpadu historického Uhorska bola v nemilosrdnej odnárodňovacej politike uhorských vlád, predovšetkým po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867. V 19. storočí ovládla európske politické myslenie idea „národného štátu”, podľa ktorej nie vládcovia a dynastie, ale národy mali byť tými suverénmi, ktoré tvoria štáty. Problém bol v tom, že chápanie národa nebolo jednotné. Konkrétne v uhorskom prípade maďarská politika a maďarská intelektuálna elita chápala celé historické Uhorsko ako „maďarský národný štát”. Toto chápanie „národného štátu” tvorilo ideový základ postupne sa zosilňujúcej maďarizácie. Naproti tomu Slováci už od Štúrových čias vytvorili politický program, podľa ktorého Slováci sú samostatným národom a požadovali na základe toho samosprávu na Slovákmi obývanom území, predovšetkým v školskej, jazykovej a kultúrnej oblasti. V zásade rovnakú požiadavku formulovalo aj Memorandum národa slovenského z roku 1861, ktoré ostávalo hlavným slovenským politickým programom až do prvej svetovej vojny. Slovenské politické programy teda akceptovali existenciu historického Uhorska, nepožadovali jeho rozdelenie, iba decentralizáciu, ktorá mohla mať formu federalizácie. Odmietanie politických požiadaviek Slovákov a iných nemaďarských národov, spojené so stupňujúcou sa maďarizáciou, malo za následok postupné odcudzovanie sa Slovákov Uhorsku. Počas prvej svetovej vojny potom časť Slovákov vstúpila do aktívneho odboja proti Rakúsko-Uhorsku a politická a kultúrna elita Slovákov prijala program vytvorenia Československej republiky. V Trianone išlo teda v prvom rade o medzinárodné sankcionovanie rozpadu historického Uhorska. Súčasne išlo aj o určenie nových hraníc medzi Maďarskom a jeho susedmi. V historickom Uhorsku neexistovali administratívne celky, ktoré by sa zhodovali s etnickými hranicami a samotná etnická hranica bola veľmi komplikovaná a nejasná. Bolo jasné, že na slovenskom území ostane maďarská menšina rovnako ako na území Maďarska slovenská menšina. Išlo teda iba o početnosť tej-ktorej menšiny. Vzhľadom na to, že etnická hranica ani nijaká iná použiteľná administratívna hranica neexistovala, mierová konferencia zvažovala aj ekonomické a vojensko-strategické aspekty. Hranice Maďarska, a teda aj hranica slovensko-maďarská, mohli byť stanovené nepochybne aj inak. Svoju úlohu pri tom zohrala nepochybne aj maďarská delegácia, ktorá sa vo svojom vystúpení orientovala na argumentáciu na zachovanie historického Uhorska a otázka hraníc bola pre ňu podružná. Za veľmi nevhodnú treba označiť aj voľbu vedúceho maďarskej delegácie grófa Alberta Apponyiho. Ak sa vo svete už pred vojnou vedelo niečo o odnárodňovaní v Uhorsku, tak to boli nepochybne Apponyiho školské zákony z roku 1907. Československá delegácia to pri mierových rokovaniach aj náležite využila. Treba však konštatovať aj fakt, že maďarská delegácia mala na mierových rokovaniach nezávideniahodnú pozíciu. Zatiaľ čo Československo vystupovalo ako víťazná krajina, spojenec Dohody, Maďarsko bolo v pozícii krajiny vo vojne porazenej. Toto zohralo aj pri určovaní štátnych hraníc rozhodujúcu úlohu. Pre Slovensko znamenala trianonská mierová zmluva po prvýkrát v dejinách určenie administratívnych hraníc Slovenska. Vzniklo tak Slovensko ako geografický celok a ako súčasť Československej republiky. Slováci po odchode z Uhorska dostali možnosť v krátkom čase sa doformovať ako moderný národ, vytvorili si systém školstva so slovenským vyučovacím jazykom od základných škôl až po univerzitu, Slováci sa súčasne stali, spolu s Čechmi, štátotvorným národom, aj keď iba v toľko diskutovanej podobe „československého národa”. Problém Trianonu v slovensko-maďarských vzťahoch nie je v historických prameňoch. Tie sú na oboch stranách dostatočne známe. Problém je všeobecnejší. V celej Európe sa dejiny písali a interpretovali ako „národný príbeh”. „Národné príbehy” Slovákov a Maďarov sa líšia predovšetkým tým, že zatiaľ čo „maďarský národný príbeh” stotožňuje maďarský národ s historickým mnohoetnickým Uhorskom, slovenský „národný príbeh” je príbehom slovenského etnika a do určitej miery slovenského územia, tak ako ono vzniklo práve po prvej svetovej vojne. V odbornej historiografii sa tieto bariéry už do určitej miery prekročili, nie však v historickom vedomí.

Dušan Kováč (Sme)