Emil Koléni o ceste medzi Békešsko-čanádskymi Slovákmi

Pod názvom „Črty z cesty po Dolnej zemi“ v augustovom čísle Obzoru roku 1891 začal uverejňovať známy historik, publicista učiteľ a farár Emil Koléni.

Vybral sa na ňu cez Temešvár, Arad, Čabu, Medeš, Bánhedeš, Segedín, Bečkerek (teraz Zrenjanin) a Aradáč späť domov. Jeho prvou zastávkou bola Čaba o ktorej píše, že za štyridsať rokov zásluhou železničného uzla sa začala značne rozvíjať. Jej nedávny dedinský výzor sa podľa neho zmenil na mestský. Tento cestovateľ - v tom čase pôsobiaci v Hajdušici (Banát) - chváli racionálne hospodárenie roľníkov, ktorí sa snažia obrobiť i ten najmenší kúsok zeme. Chybou je vraj to, že sa u mladých žien prejavuje veľká pýcha a mladí muži často navštevujú kasína, kde napodobňujú panské spôsoby. Spomína tiež pohostinnosť, ktorá mu bola prejavená: - Poskytnutá mi bola možnosť aj ten čabiansky tuk obdivovať s preplnenými komorami, pultami slaniny, bravčovým mäsom, diežkami naplnenými masťou a stôžkami až desaťročného mydla. Podobne mi prišlo obdivovať ženskú zručnosť vo vkusnom maľovaní izieb a v umeleckom tkaní krásneho a mocného plátna, uterákov a obrusov. Že sa čabiansky ľud na spôsob toho v zemi kananejskej rozmnožil, svedčí o tom aj o, že pažiť je až po mesto rozoraná, statok s veľkými ťažkosťami sa dá v meste udržať a chudoba čím ďalej, tým ťažšie prežíva. Následkom toho je, že sa ľud tlačí do poľa a tam po komasovaných roliach buduje sálaše a väčšie majere. Vyzerá to tam ako v nejakej novej Amerike. Na ktorúkoľvek stranu okom hodíš a veru aj na tri hodiny cesty, všade vidíš domy, pasienky, vinice, záhrady, stajne a pasúci sa drobný a väčší statok a cesty vysadené samým brečtránom (agátom) a topoľom, - opísal svoj dojem z návštevy mesta s najpočetnejším slovensky hovoriacim obyvateľstvom v Uhorsku Emil Koléni. Ďalej uvádza, že Čabania nielen v minulosti, ale ešte aj teraz vypúšťajú roje a zakladajú v okolí nové obce a veľké majere. Tak pred piatimi rokmi (1886) v blízkosti železnice v Aradskej stolici, v úrodnom a zdravom kraji, založili na komorskej pustatine obec Medeš (Megyesegyháza). Autor tam našiel už vybudovanú prvú ulicu a vymeraných ďalších 240 stavebných pozemkov na budúce nové domy, a vraj akoby cez noc vyrástli a začal v nich čulý život. Autor sa nečuduje, že to tak rýchlo budujú, keď drevo na stavby im ide z Aradu už hotové, na jeden riadny dom stačí 210 zlatých, múry zväčša nabíjajú a stavebných robotníkov a majstrov je tam v každom odbore veľa. Noví Medešania sa zaviazali v priebehu 22 rokov pozemky splatiť, a to za katastrálne jutro ročne po 24 zlatých. Uvádza, že výhodou je úrodná a ľahko obrábateľná pôda, a to rovnako v poli ako v záhradách, kde sa veľmi dobre darí všetkým plodinám a tak dopestované plody na trhoch výhodne speňažujú.

V septembrovom čísle Emil Koléni pokračuje v cestovnej črte z Medeša do Bánhedešu. - Tam sprava i zľava sa naše oko pristavilo hneď na doháne (tabaku) a ďateline, ďalej na cukrovej repe a kapuste. Týmito plodinami sú tam pokryté veľké plochy polí a pestovateľom týchto plodín prinášajú veľké zisky, - vyslovil spokojnosť nad hospodárením krajanov. Jeho ďalšia cesta viedla po aradsko-čanádskej železnici o Mezõhegyesa. Tam navštívil celoštátny žrebčín a novovybudovaný cukrovar, v ktorom pracujú dolnozemskí Slováci a pri iných prácach aj Slováci z horného Uhorska. - Robotníkov až od Topoľčian zamestnávajú a to ako s nimi zaobchádzajú, človek musí len chváliť. Týchto sezónnych robotníkov sem privedie človek z panskej správy, ubytuje ich a zabezpečí pre nich stravu, všetko na náklady panstva. Pracujú na stavbách, lesoch a lúkách, a to až 6 mesiacov za dennú mzdu 30 - 50 grajciarov. Keďže všetko majú hradené, celú výplatu dostanú až na konci, aby peniaze neminuli a priniesli ich domov pre svoje rodiny. Iba na bežné výdavky dostanú každý mesiac 2 - 3 zlaté. Veľmi rozumné riešenie! - skonštatoval autor cestopisu o krajanoch. Podrobnejšie opisuje návštevu novovybudovaného cukrovaru. - Čo ale najlepší dojem na nás urobilo, to boli robotníci, vyrábatelia cukru. Od prvého do posledného počtu asi 250 hláv, všetko naša číročistá pitvarošská Slovač. Najprv sme si mysleli, že sú to fabrikanti z Čiech, ale keď som sa prizrel na ich oblek a počul ich vravu, zbadám, že sú to dolnozemskí Slováci. Samé mužské a ženské inteligentné tváre, pekný vzrast a zručné pohyby. Keď nás jeden z nich počul rozprávať po slovensky, hneď sa nás ujal a ponúkol sa, že nás bude po fabrike sprevádzať. Všade nás povodil, od päty po hlavu všetko poukazoval a všetko vedecko-technickými výrazmi vysvetlil, len sme tak oči vyvaľovali, že kde sa to všetko v tomto jednoduchom chlapíkovi berie. Naposledy predstavuje nás i svojmu majstrovi - Čechovi a potom sa s nami rozlúčil. Opýtali sme sa týchto českých odborníkov, že ako sú spokojní s týmito dolnozemskými slovenskými robotníkmi. Odpoveď bola taká, že iných ako tunajších Slovákov ani nepotrebujú, lebo všetko rýchlo pochopili a ide im to tak ako keby pracovali v Čechách, - takéto ocenenie si autor rád vypočul. Nakoniec vyjadril, že na svojej ceste po Békeši a Čanáde získal takú skúsenosť, že Nadlačania, Pitvarošania, Komlóšania, Bánhedešania sú zhovorčiví, bystrého rozumu, srdeční a keď aj nie sú väčší poľnohospodári, ale v uvedených vlastnostiach na počudovanie vynikajú nad Čabanmi.

Ján Jančovic