G. Papuček v Literárnom týždenníku o Mlynkoch ● Prekotil sa šerbeľ

Aké šance má Slovenská samospráva v Mlynkoch, keď na „eseročku” krajných pravičiarov v Mlynkoch si netrúfne ani maďarská vláda?

O maďarských nových prišelcov je tu dobre postarané aj štátom, aj cirkvou. Ale kam si má dať dieťa do materskej školy, potom do základnej školy slovenská väčšina rodičov, ak chcú aby ich dieťa nestratilo svoj materinský jazyk a svoju identitu, a kam sa majú ísť modliť, keď najbližšia slovenská materská a základná škola, ba aj kostol so slovenskou liturgiou je až na Slovensku?! Je to celkom zjavná a hrubá diskriminácia pôvodného slovenského obyvateľstva Mlynkov? Áno, je! Ale potom je to zároveň aj protiústavný stav, lebo maďarská ústava sa hrdí, že nedovolí takúto diskrimináciu! Nestačí to však mať len na papieri, bolo by to treba uviesť aj do praxe. Len dodám, že tento nenormálny stav je nielen v Mlynkoch, ale aj v ostatných slovenských osadách, ba čo viac, aj v osadách ostatných národností žijúcich v Maďarsku. V zrkadle tejto skutočnosti je naozaj divné, ak politici Maďarska sa domáhajú pre maďarskú menšinu na Slovensku biskupa, ak kritizujú Slovensko za zlú národnostnú politiku. Robia to napriek tomu, že v Maďarsku slovenská národnosť nemá ani jedinú takú dedinu, v ktorej by boli pravidelné slovenské bohoslužby, a úroveň kultúrneho zabezpečenia slovenskej národnosti v Maďarsku veľmi ďaleko zaostáva za kultúrnym zabezpečením Maďarskej menšiny na Slovensku. Ak príslušní maďarskí štátnici a politici sú takí spokojní so svojou národnostnou politikou, potom prečo majú obavy, že ich spôsoby ako vzor postupne preberú od nich aj okolité štáty? Prečo poukazujú ako na dobrý vzor spravidla na južné Tirolsko a Katalánsko, len nikdy nie na seba? Robí sa tu veľký krik, že na Slovensku v maďarských školách chcú posilniť vyučovanie slovenčiny, keď v Maďarsku v skutočnosti neexistuje ani jedna jediná škola s vyučovacím jazykom slovenským. Kultúrne zabezpečenie maďarskej menšiny na Slovensku je naozaj na neporovnateľne vyššej úrovni než Slovákov v Maďarsku (my sme na to poukázali už v roku 1989 v otvorenom liste Zamlčaný protipól) a - čuduj sa svete, - predsa sa kritizuje Slovensko a nie Maďarsko! Naskytne sa otázka, od čoho tu za pomerne krátky čas takmer zmizla, alebo aspoň na nepatrnú hŕstku sa scvrkla po Trianone tu ostavšia 400 tisícová slovenská komunita? Či vari od dobroty?! Príčina ich scvrknutia sa nedá inak nazvať, než: násilná, cieľavedomá asimilácia!

Prekotil sa šerbeľ

maďarskej (proti)národnostnej politiky

Ak k tomu všetkému tu odcitujem len niektoré 7. množstva skúseností po 12-ročnej práci z funkcie menšinového ombudsmana nedávno odchádzajúceho Jenő Kaltenbacha, tak vysvitne, že o dnešnej našej situácii som v podstate veľa nového svojim príspevkom nepovedal. On ako prvý prekotil šerbeľ tejto podivnej „starostlivosti” o menšiny žijúce na území Maďarska. Pozrime si aspoň niektoré z jeho skúseností:

Kaltenbach považuje za „nonsens, že u nás identita je iba otázkou výberu, môže sa striedať hoci aj viackrát, a daná spoločnosť sa k tomu nemôže ani vyjadriť, či dotyčného uzná za svojho člena. Hoci to je veľmi dôležité, aj v Európe je taký zvyk. Je taký poslanec menšinovej samosprávy, ktorý v jednom cykle bol členom rómskej, v nasledujúcom nemeckej menšinovej samosprávy” A ja len pridám, že v tomto volebnom cykle Mlynkoch sa založila nemecká samospráva, aj keď v Mlynkoch žiadni Nemci nežijú. Je to však „dobrý” spôsob na rozriedenie miestneho obyvateľstva. O možnostiach ombudsmana hovorí: „Dostáva veľa sťažností, ale on nie je úrad, netrestá, dáva len odporúčania. Jemu sa vlastne dostalo len právo šomrať”. O vychválenom maďarskom národnostnom zákone sa vyjadril: „Národnostný zákon svoje posledné príchute získal na bosoráckej kuchyni parlamentu. Len veľmi malé kroky sa urobili zato, aby národné menšiny mali možnosť prostredníctvom autonómie udržať si jazyk, kultúru, hodnoty. Ak sa tá dnešná rýchlosť, presnejšie pomalosť zachová, je otázne, či bude ešte čo ochraňovať, keď sa tie rámce vytvoria.” A nakoniec už len jedno závažné zistenie: „Magyarországon a nemzeti kisebbségeket szinte teljesen felszámolták, asszimilálták” („V Maďarsku národné menšiny takmer úplne zlikvidovali, asimilovali”).

Vidno teda, že štátny tajomník pre menšiny pri maďarskom úrade vlády Ferenc Gémesi sa mýli, keď o druhom prekotení šerbľa maďarskej národnostnej politiky, ktoré sa stalo v Mlynkoch, vraví: „Nádejame sa, že ide o jednorazový prípad. Nejde o to, že Slováci v Maďarsku utrpeli ako celok ujmu pre nejaké vládne rozhodnutie. Je to rozhodnutie jednej samosprávy o ďalšom fungovaní miestnej inštitúcie. Vedenie obce som žiadal, aby rozhodnutie o Slovenskom dome odložilo a našlo riešenie prijateľné pre Slovákov. Oni to však ignorovali. Vláda nemá právomoc bezprostredne meniť rozhodnutia samospráv. Včera som však oficiálne požiadal ombudsmana (toho, čo má právo len šomrať? - pozn. autora) pre menšiny, aby na mieste preskúmal, či neboli porušené zákonom zaručené práva menšín...” Ej veru boli, a ešte k tomu beťársky boli porušené! V Maďarsku k tým paragrafom zákona, ktoré sa týkajú národností, nie sú priložené nijaké sankcie pre toho, kto sa dopustí ich porušenia. A tak sa iné ani nerobí s nimi, len sa ponášajú na každom kroku. Povedzme, podľa vzoru maďarského parlamentu, ktorý schválil národnostný zákon, vraj na svete najlepší(í), podľa neho majú tu žijúce národnosti právo mať zastúpenie v parlamente, ale v skutočnosti do parlamentu môžu vkročiť len ako turisti, ak si to vybavia a zaplatia. Ak už ani tí nedodržiavajú ten zákon, ktorí ho stvorili a schválili, potom prečo by ho dodržali všetci ostatní? Aj prípad Mlynkov ukazuje, že títo príslušníci krajnej pravice, ktorí sa tu dostali nie k vedeniu, lež k moci, kopú do vlastnej ústavy, do národnostného zákona zo všetkých strán, a niet v krajine nikoho, kto by ich zastavil. Nemajú na to vraj právomoc. Keby však Mlynčania stratili trpezlivosť, alebo hlavu, a urobili by s nimi sami poriadok, pravdepodobne by húfom prišli sem takí, ktorí majú v rukách aj právomoc. S Andrásom Becsághom, čo ten šerbeľ mal na stole, keď ho ukazovali v médiách, Lászlóm Galom, ktorému už stihli predať náš pedagogický služobný dom za bagateľ (veď patril obci, a obec, to sú teraz oni)... ani zvláštnym Maďarom Józsefom Lendvaim, čo má slovenskú matku, nezatočil ani prezident!

Vidno teda, aké šance má Slovenská samospráva v Mlynkoch, keď na „eseročku” krajných pravičiarov v Mlynkoch si netrúfne ani vláda, lebo vraj na to „nemá právomoc”, a Lendvaiovci si môžu dovoliť ignorovať aj jej štátneho tajomníka, a len si bašujú a bašujú. Veľmi sa to podobá príbehu dvoch mlynských farárov a arcibiskupa Pétera Erdőa v roku 2003, tiež v súvislosti s Mlynkami. Prišiel zo Slovenska farár Zoltán Szalay, ktorý ovláda dobre aj slovenčinu a slovenskú liturgiu, ale vie aj po maďarsky. V Mlynkoch na fare je miesta dosť, tam popri Aťovi Ackermanovi. Konal slovenské bohoslužby, a v škole učil deťom po slovensky náboženstvo. Po dedine sa povrávalo, že deti ho mali radi. Po krátkom čase však na fare nastalo napätie. A tak jedného z tých dvoch bolo treba poslať na iné miesto. Keď sa to stalo, mal som príležitosť prehovoriť osobne s pánom arcibiskupom Péterom Erdőm a spýtal som sa ho, prečo tak divne vyriešili tento prípad, že farára Szalaya, ktorý vie aj po slovensky, poslali do maďarskej dediny Leányfalu, a Ackermana, ktorý nevie po slovensky nechali v Mlynkoch? Veď sa tu priam núkala možnosť vyhovieť nie iba Maďarom, lež aj Slovákom. (Hľa, opäť je tu tá jednostrannosť, to nie rovnaké zaobchádzanie na úkor Slovákov). Pán arcibiskup mi to vysvetlil: podľa predpisov Cirkevného zákonníka vedúci farnosti, v našom prípade farár Ackerman ak chce, môže prijať farára Szalaya, ale ak nechce, on ako vrchnosť mu to nariadiť nemôže. Tak je to so všetkými kňazmi, nielen so slovenským. Dodám ešte, že jeho zástupca nás informoval, že „Zoltán Szalay z vlastného rozhodnutia si žiadal samostatné dušpastierske vymenovanie, čo aj dostal.” Ale prečo nie v Mlynkoch, keď je ako stvorený pre toto miesto, lebo vie dvojjazyčne konať bohoslužby? Je nám to jasné. Cirkevný zákonník je taký aký je, nie Pán Boh im ho zoslal z neba, oni si ho urobili takým. Nedalo by sa ho poľudštiť? Szalay z Mlynkov musel odísť, a jedinečná možnosť aspoň v jednej slovenskej katolíckej dedine v Maďarsku zabezpečiť pravidelné slovenské bohoslužby ostala nevyužitá. Pán Boh nebije palicou. Nechce sa nám veriť, že takéto jednostranné zaobchádzanie na úkor slovenských veriacich by sa mu páčilo.

Nuž, čo k tomu dodať? Je to „dobre” vymyslené. Tí tam dole rozhodujú, my tu hore im do toho hovoriť nemôžeme. A tak keďže v Maďarsku v každej slovenskej dedine, tam dole, je maďarský farár aj za ceny, že sú maďarské dediny, ktoré farára nemajú (hľa, aká to príkladná sebaobetavosť!), dostať do slovenskej dediny slovenského farára je prakticky nevyriešiteľné. Veď tí ho tam nepustia! Tí si tam dole len bašujú a bašujú. Ackerman Aťa v Mlynkoch priamo pred oltárnou sviatosťou pomaďarčil aj podpilíšsku trávu zelenú. Čo na to pápež, a hlavne čo na to Pán Boh?

Náš svätý Konštantín Filozof už v roku 867 sa stretol s podobným problémom a na obranu slovanského, presnejšie nášho prvého literárneho, teda slovenského jazyka kládol v Ríme najvyšším cirkevným hodnostárom takéto otázky: „Či nedýchame vzduch všetci rovnako? Nepatri nám všetkým rovnako slnko?” On vtedy presvedčil pápeža Hadriána II. a ten povolil slovanské bohoslužby. Ale kde je už aj vlaňajší sneh, aj ten sa už roztopil. A od príbehu v Ríme prešlo už 1 141 rokov! Navyše čo sa podarilo toho času v Ríme, nie je isté, že sa podarí aj dnes v Budapešti a okolí. Lebo ľahšie prejde dvojhrbá ťava uškom ihly, než národnostný poslanec dverami peštianskeho parlamentu, alebo farár Szalay dverami Aťu Ackermana. Pápež Hadrián II. pochopil múdre argumenty sv. Konštantína Filozofa. My jeho otázky môžeme tiež predložiť hlave maďarskej katolíckej cirkvi, ale môžeme ich predložiť aj pápežovi. Možno bude prekvapený, že takéto niečo ešte existuje v Európe.

Po tom všetkom sa veru nemôžeme diviť, že ten šerbeľ sa aj po druhý raz prekotil. Videl som ho prostredníctvom internetu: za stolom sedel vicestarosta Obecnej samosprávy Mlynkov András Becságh, a na stole mal šerbeľ! Iste sa mi nikto nebude diviť, že som bol prekvapený. Nie je zvykom v Európe mať šerbeľ na stole. On ho tam mal, jeho vec. Je demokracia. On si naň - podľa jeho slov chybnou slovenčinou - napísal: „Toto je náš šerbeľ, naša víchrica.” Ešte že má sebakritiku! Veru je to ich šerbeľ aj s tou víchricou v ňom, s tým jeho obsahom. A keďže sa prekotil, nuž, to ostatné si už každý môže domyslieť. Prekvapujúce je len, že to smrdí už nielen v Mlynkoch, v celom Maďarsku a na celom Slovensku, ale už aj v Bruseli, Štrasburgu, a ktovie kde všade ešte, veď internet je svetový. A „eseročke” Lendvai - Becságh a spol., tejto krajnej pravici veľmi blízkej k čurkovskému MIÉP-u a JOBBIK-u, to akosi neprekáža, lebo napínajú strunu ďalej, možno až do prasknutia. O tom prvom, nedávnom príbehu s prekoteným šerbľom sa hladina mora sotva rozvírila, a už nastalo ticho. Zdá sa, že tento druhý príbeh, ktorý možno chápať aj ako eklatantné potvrdenie pravdy výrokov odchádzajúceho menšinového ombudsmana J. Kaltenbacha, tak ľahko neprejde.

Vicestarosta Mlynkov András Becságh, sediac za svojim šerbľom, aj napriek tomu, že ich samospráva sa rozhodla vyduriť dve slovenské organizácie zo Slovenského domu, povedal toto: „V Maďarsku je ešte demokracia, čo znamená, že to rozhodnutie sa na súde môže napadnúť.” V takejto - a už opísanej - „demokracii” žijú Slováci v Mlynkoch. Tak tu žili už aj v 19. storočí. Vtedy ešte vo veľkom Uhorsku, nazývanom aj žalárom národov, dnes ešte stále akoby v 19. storočí, ale už ako v malom Uhorsku.

Gregor Papuček

(Literárny týždenník, č. 19-20)