Železný minister alebo kto bol Gabriel Baroš?

Naši čitatelia si už zvykli, že im občas predstavíme významného človeka, o ktorom každý „dobre“ vie, že bol Maďar. My im však predložíme množstvo dôkazov o tom, že tomu nie je celkom tak a objavíme v ňom Slováka!

Meno Gabriela Baroša (1848-1892) sa takmer dokonale vytratilo z historického povedomia Slovákov. Žil a pôsobil v období, keď nebolo vhodné hlásiť sa k našej národnosti, no jeho okolie ho napriek tomu častovalo prezývkou „Tót”. Bol to úspešný človek, poslanec Uhorského snemu, potom minister dopravy a obchodu... Smrť ho zastihla práve na vrchole tvorivých síl. Pozrime sa trošku bližšie, kto vlastne bol Gabriel Baroš?

Narodil sa 6. júla 1848 v obci Pružina pri Považskej Bystrici (Trenčianska stolica), v zemianskej rodine, povýšenej do šľachtického stavu už v 16. storočí. Rod Barošovcov pochádzal z Beluše, patrilo im panstvo v Klobušiciach a v Pružine. Otec Anton bol okresným sudcom, matka Katarína, rod. Pongrácová, pochádzala zo schudobnenej grófskej rodiny. G. Baroš navštevoval školy v Leviciach, v Ostrihome a Rábe. Nebol dobrým študentom, učitelia si na ňom všimli skôr jeho obratnosť. Neskôr študoval na právnickej fakulte v Budapešti. V roku 1869 absolvoval vojenskú službu a po návrate domov ho vymenovali za župného podnotára. Po získaní diplomu sa stal hlavným notárom. S touto kariérou sa však neuspokojil a začal sa venovať redigovaniu novín. Roku 1873 vydal prvé číslo časopisu Vágvölgyi Lap (Považský list). Napriek veľkému nadšeniu tvorcov mali noviny skromný úspech, preto Baroš redakciu koncom roka 1874 opustil. Vo svojich článkoch sa snažil obsiahnuť život celej župy. Písal o odbornom vyučovaní, zasadzoval sa za založenie učiteľského združenia, inokedy kritizoval trenčianskeho kapitána či odsudzoval ľahostajnosť županov.

Vtedy nastal v živote Gabriela Baroša zásadný zvrat. Hlavný župan Pavol Kubica, ho navrhol za protikandidáta advokáta Singera na post poslanca. Singer odstúpil a Baroša v roku 1875 jednohlasne zvolili za poslanca pre Ilavsko-Púchovský okres. Uhorský snem toho času bol dejiskom búrlivých zmien. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní získala krajina možnosť rozhodovať sama o sebe. Vo sfére politiky stáli proti sebe: novovytvorená strana Deákovcov, ktorí sa zaslúžili o vyrovnanie, a bývalá umiernená opozícia. Tieto dve strany sa zlúčili, vznikla tzv. Slobodomyseľná strana a viedol ju Koloman Tisza. Členom tejto strany sa stal aj G. Baroš. V parlamente panoval liberalizmus, bola to doba kontinentálneho mieru a prudkého spriemyselňovania. Až dovtedy v podstate feudálne Uhorsko sa zaradilo medzi kapitalistické štáty. Baroš bol jedným z najmladších poslancov Uhorského snemu. Bol nesmierne agilný, veľa pracoval na sebe, učil sa francúzsky, anglicky a taliansky, pri rokovaniach o colných a obchodných zmluvách s týmito štátmi mal zmluvy dôkladne preštudované a pri prejavoch začal naplno využívať aj svoje rečnícke schopnosti. Bol pevnou oporou svojej strany a mal rešpekt pred opozíciou. R. 1882 sa vydal na cestu do západných krajín, študoval právne inštitúcie, skúmal, ako fungujú továrne.

V marci r. 1883 na návrh Kolomana Tiszu 35-ročného Baroša kráľ vymenoval za štátneho tajomníka ministerstva dopravy a verejných prác. Jednou z hlavných otázok bolo vybudovanie Uhorských štátnych železníc, zoštátnenie tratí. Baroš zrušil nefunkčnú riaditeľskú radu, zriadil riaditeľské grémium, ktorému predsedal on. Jeho postavenie sa čoraz viac upevňovalo. Súčasníci ho opisovali ako vysokého, robustného muža s veľkými očami a plnými perami. Pre jeho povahu, výzor (vyzeral ako Arab) a pôvod nalepila sa naňho prezývka „Tót szerecsen“ (tótsky Saracén). Keď sa roku 1886 vtedajší minister dopravy zriekol postu, na Tiszov návrh František Jozef do kresla ministra dopravy a verejných prác vymenoval mladého Baroša. A tak v čase najväčšieho hospodárskeho rozmachu krajiny sa stal jedným z tých, ktorí stáli na jej čele. Na zreformovanie dopravy v Uhorsku mal jasnú koncepciu, ktorú aj uskutočnil. S jeho menom sa spája aj tzv. zónová tarifa. Zaviedol 14 zón, v ktorých na rôznej úrovni znížil cestovné. Dosiahol tým, že železničná doprava sa stala ziskovou. Pričinil sa aj o výstavbu železničnej trate Bratislava - Žilina. V tom čase bol už známy ako „železný minister“. Gabriel Baroš mal okrem zoštátnenia súkromných železníc veľké zásluhy aj na valutovej reforme, keď v roku 1892 krajina prijala zlatý štandard. Všetky konkrétne Barošove zásluhy sa ani nedajú vymenovať: k jeho rezortu patrila aj regulácia riek, výstavba ciest a mostov, mestská doprava, pošta a rôzne ďalšie oblasti.

Pre Pružinčanov sa stala význačnou skutočnosť, že práve v čase zvýšeného úsilia o násilnú maďarizáciu Slovákov získala táto obec priamo od cisára Františka Jozefa I. erbovú listinu - armáles. Je to povýšenie obce do zemianskeho stavu udelením erbu. Podnetom na udelenie boli mimoriadne organizátorské a riadiace schopnosti pružinského rodáka Gabriela Baroša. V cirkevnopolitických otázkach zaujal pokrokové stanovisko, podporoval zavedenie povinnej štátnej matriky. V problematike robotníctva zastával progresívny názor. Uvedomil si potrebu starať sa o túto vrstvu. V roku 1891 bol čestným občanom Budapešti, Rábu, Rijeky, Tirgu-Mureša, Carei, Deja a Skalice. Kráľ ho vyznamenal Radom železnej koruny prvého stupňa a vymenoval ho za regulárneho vnútorného tajného radcu. V roku 1891 dostal Veľký kríž rádu Leopolda. Úradné dokumenty adresované kráľovi podpisoval ako „oddaný minister Vášho Veličenstva” namiesto obvyklého „oddaný sluha”, žiadal, aby ho nazývali „pánom ministrom”, a nie „milostivým pánom”. Kráľ ho oslovoval „milý Baroš”.

S menom G. Baroša je spojená aj regulácia Železných vrát na rumunskej hranici, vedome sa usiloval o vybudovanie uhorského prístavu a pokúsil sa zlepšiť aj riečnu plavbu. V marci 1892 pricestoval k Železným vrátam. Už predtým pociťoval slabosť a vyčerpanie, nebol by to však on, keby sa pre takú maličkosť zriekol cesty. Pri príchode do Oršovy mal už 40-stupňovú horúčku, ale povedal, že vyšetrenie počká, kým príde domov. Dostal brušný týfus a zápal pohrudnice. Podrobil sa operácii, ale už bolo neskoro. 9. mája 1892 zomrel.

Gabriel Baroš žil skromným životom. Svoj zemiansky predikát Belušský (Bellusi) nepoužíval. V r. 1884 sa oženil, vzal si Karolu Sipekyovú. Mali dve deti (Gabriel, Katarína). Počas poslaneckého pôsobenia v Budapešti, už ako minister, býval od roku 1887 na Novosvetskej ulici v jednej prenajatej izbe. Vlastnil dom v Klobušiciach, kde žila jeho rodina a kam previezli aj jeho telesné pozostatky.

Odvrhnutý

Gabriela Baroša - politika z obdobia dualizmu - slovenská verejná mienka takmer odvrhla. Ako predstaviteľ vládnucej strany sa nemohol neprispôsobiť panujúcej idei o jednotnom politickom národe uhorskom, ale svoj život nežil podľa týchto zásad. Mal rád svojich rodákov. Veľmi rád sa zhováral so slovenskými drotármi a často ich pozýval do bytu, aby sa mohli porozprávať po slovensky. Slovenskí rodáci od neho odchádzali s hrdosťou, chválili ho, akým fajnovým pánom je pán poslanec, ich landsman. Inokedy sa stalo, že jeden známy hornouhorský veľkoobchodník dreva požiadal ministra o zľavu na železničnú prepravu niekoľko tisíc vagónov dreva. Keďže so svojou lámanou maďarčinou nechcel podať žiadosť, navrhol nemčinu. Minister na to odpovedal: „No ale ja po nemecky nerád hovorím, ale viete čo, drahý N., veď my sme krajania, hovorme po slovensky.” Tak sa aj stalo, rokovanie prebehlo po slovensky a pre obchodníka sa skončilo výhodne.

Po tom všetkom sa máme nad čím zamyslieť. Latka hodnotenia tohto Slováka je veľmi vysoko postavená. Dokážeme ju preskočiť? Na jednej strane jeho príklad nás zbavuje malodušnosti, napĺňa nás hrdosťou: Hľa, čo dokáže Slovák! Na druhej strane sa nemôžeme zbaviť skľučujúceho pocitu, že: predsa len bol jednou skrutkou toho diabolského mechanizmu, ktorý len-len že nás nevyradíroval zo súpisu národov tejto zemegule! Ale zase nikdy nezabudol, že je Slovák, a bol k svojeti zhovievavý. A bolo by ešte zopár otázok za aj proti. Kým v Maďarsku po Gabrielovi Barošovi sú pomenované staničné ulice, mosty, školy, ale aj inovačné programy, v Budapešti pri Východnej stanici stojí jeho socha, v Bratislave premenovali ulicu nesúcu jeho meno. No jeho secesnú hrobku v Klobušiciach si predsa len môžeme pozrieť aj dnes. Aký človek teda bol Gabriel Baroš? Pri odpovedi na túto otázku nám pomáha Mikszáth, popredný maďarský spisovateľ a poslanecký kolega Baroša: „V celom kabinete je po Tiszovi Baroš najzaujímavejším človekom. Niekto je dovtedy krotký, priateľský, jednoduchý, kým nie je nikým. Keď je už úspešný, stane sa nadutým a neznášanlivým. Baroš naopak, bol dovtedy horenosom, pokým nebol nikým. Teraz, keď je už ministrom, sa stal jednoduchým, priateľským.” Kto bol teda Gabriel Baroš?

Gregor Papuček

Literatúra:

Slovenský biografický slovník I. zv. A-D, s. 148.

Časopis o doprave... Slovak Expres ročník III č.1/2008 s. 22-23.

Zsolt Horbulák: Gabriel Baroš, človek v službe štátu