Presídlenci z Maďarska na Slovensku ● Pohľad z domova domov

V rámci povojnovej výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom opustilo svoju rodnú zem 71 až 73 tisíc Slovákov z Maďarska. Veľa Slovákov

z Pitvaroša a Slovenského Komlóša sa usadilo v okolí Galanty. O udalostiach, ktoré prebehli pred viac než 60. rokmi, dodnes neradi hovoria...

Tí, ktorí zostali v Maďarsku, veľmi ťažko znášali dôsledky presídlenia. Veľká časť slovenskej inteligencie sa domnievala, že vo svojom rodisku nebude mať možnosť ďalej rozvíjať svoju slovenskú kultúru, preto sa vydala do neznáma. Tým oslabla slovenská komunita v jednotlivých obciach a mestách, slovenský kultúrny a cirkevný život v Maďarsku utrpel traumu. Na juhu Slovenska práve naopak, zosilneli evanjelické zbory, alebo vznikli nové. Presídlenci sa napriek všetkým ťažkostiam snažili, aby ich deti dostali najvyššie možné vzdelanie. V čisto slovenských osadách ich pritom neprijali s láskou. Tamojší obyvatelia jednak neveľmi verili tomu, že v Maďarsku existujú Slováci a presídlenci neovládali spisovný jazyk, preto sa k nim stavali ako k cudzincom.

Pred 10. rokmi podľa príkladu spolkov Slovákov z Juhoslávie, Bulharska a Rumunska vznikol Spolok Slovákov z Maďarska. Jeho predsedníčka Anna Piláriková je toho názoru, že národnostná otázka je právom veľmi citlivá, pretože útok na identitu je hádam tým najväčším útokom. To považuje za jednu z vážnych príčin, prečo sa Slováci vtedy - aj keď „dobrovoľne“ - rozhodli opustiť maďarskú krajinu, hoci ich s ňou spájalo veľmi veľa. Veď sa tam narodili, tam žili, tam zakladali osady... To sú veľmi silné putá, ktoré pociťuje aj ona osobne. Anna Piláriková je v súčasnosti prednostkou Obvodného úradu v Galante. Po páde totality nadviazala kontakty s Komlóšanmi. Mestá podpísali dohodu o priateľstve a spolupráci, ktorá je veľmi plodná. Komlóšski Slováci ocenili jej neúnavnú prácu vyznamenaním „Za komlóšskych Slovákov“. S dojatím spomína na chvíle, keď preberala ocenenie: „Myslela som na svojich starých rodičov a na mamičku, pretože vždy keď prechádzam ulicami Komlóša, alebo idem do kostola či kdekoľvek, cítim, že po tej zemi kráčali aj oni. Tento pocit prežíva aj môj manžel, keď prídeme do mesta. Keď sa priblížime k tabuli Slovenského Komlóša, klaksónom oznamujeme: „Tu sme!“ To už patrí jednoducho do scenára našich návštev. Pri odchode tiež už automaticky sa pri tabuli klaksónom lúčime.

Podľa docentky Katedry etnológie UK v Bratislave Magdalény Paríkovej, ktorá sa počas svojej práce dostala do slovenských rodín usadených na juhu Slovenska, presídlenie zohráva v rodinnej histórii tých, ktorých sa dotklo, veľmi dôležitú úlohu. V súvislosti s jeho dobrovoľnosťou nastoľuje otázku, či bolo absolútne spontánne, vyvolané len potrebou vyhovieť vnútornému pocitu, túžbou žiť na Slovensku, slobodne hovoriť slovenským jazykom, vzdelávať sa v ňom? Alebo či to bolo kombinované aj vidinou zlepšenia ekonomickej situácie rodín? Agitátori využili všetky prostriedky, aby vzbudili záujem týchto ľudí. „Ten záujem bol úprimný, veď už koncom 40. rokov, ba aj 30. rokov boli u mnohých tendencie vrátiť sa na Slovensko. Keďže mali skúsenosti zo života vo vojnovom Maďarsku, tak by som sa ľudsky ani nečudovala, že to rozhodnutie urobili. Len snáď to bolo bolestivé, že nedospelé deti museli ísť s rodičmi, dospelí ľudia opustili starých rodičov, lebo tí sa nevedeli odpútať od sálaša, nevedeli si predstaviť nový život, ani sa zbaliť, zobrať hydinu, domáce zvieratá atď. Tí, ktorí odchádzali vo vlakoch, sa stretávali s tými, čo prichádzali. Jeden vlak išiel hore, druhý dole - Maďari kričali: ukradli ste nám dom, a tí im zase nevedeli kontrovať. Pri mojom výskume mi porozprávali, že sem priviezli slovenské rodiny a v ich novom dome ešte našli maďarskú rodinu. Stáli na dvore a čakali, kým sa tí plačúci ľudia zbalia,“ rozprávala nám M. Paríková.

„Z rozprávania mojich rodičov a starých rodičov viem, že to nie je tak, že všetci išli dobrovoľne,“ hovorí Mária Chovancová, ktorá vedie penzión a reštauráciu Komlóš v Horných Salibách. „Iste, boli takí, ktorí naozaj išli dobrovoľne, ale moja svokra aj moji rodičia spomínali, že aj trikrát sa zapísali a vypísali z listiny presídlencov. Toľko im povedali, že ak nepôjdu s celým svojim majetkom, vysídlia ich s 20 kg balíkom a potom možno nebudú mať kam ísť, nebudú mať ani dom, ani nič. Keby všetkých, ktorí prišli povedzme z Komlóša, boli dali do jednej dediny, ale nie takto, že jedného do jednej a druhého do druhej. My sme tu, v Horných Salibách, starý otec bol vo Veľkých Úľanoch, ďalšia rodina je v Mostovej, ďalší v Čiernom Brode. Tým pádom sa rodinné putá, tak pevné v Slovenskom Komlóši, roztrhali. Inak stačilo prísť do Serede alebo do Trnavy, tamojší Slováci nám celý život hovorili „Maďari“. Pamätám sa na deda Vargu. Keď chudák zomieral, stále chcel ísť domov, sústavne hovoril, zoberte ma domov... Pravda, vedeli sme kam chce ísť! Chcel ísť domov na Komlóš. Nehovorím, že sa tu nezabýval, že si tu nezvykol, ale pre neho bol domov tam.

„Pochádzam zo Slovenského Komlóša,“ hovorí po bohoslužbe pred evanjelickým kostolom v Galante bývalá učiteľka slovenčiny Mária Hudáková. „Mala som tri roky, keď sme sa presídlili. Starí rodičia vždy spomínali, že podobne ako vy teraz ma na hraniciach spovedali reportéri. Vtedy som im povedala: „Prichádzame do našej vlasti, Československej republiky.“ My všetci sme sa tešili, že prichádzame, lebo sme to chápali, že ideme medzi svojich. Moji predkovia nikdy nemali nejakú túžbu vrátiť sa, ale spomínali na to, ako prežili na Komlóši svoju mladosť. Rozprávali nám o tom. Keď som už bola po promócii na pedagogickej fakulte, tak nás tam mama zaviedla, aby sme videli, kde sme žili, čo tam oni vytvorili. Môj starý otec bol totiž na Komlóši veľkým pestovateľom zeleniny, Svoju papriku vozil až do Budapešti. Bol aj národne činný, volal sa Ondrej Beňo. Na neho sme veľmi hrdí, pretože nám dal veľa do života. On nacvičil u nás vo dvore v Slovenskom Komlóši prvé ochotnícke divadlo. Bola to hra Kubo. Myslím si, že nebanoval, skôr sa tešil, že sa vrátil do vlasti svojich predkov. Určite to bolo veľmi vážne rozhodnutie, ale my sme mu za toto rozhodnutie naozaj veľmi vďační.“

Na bratislavskom sídlisku nám otvára dvere Michal Hronec. V byte nás už čaká pani manželka s prestretým stolom, na ktorom nechýba ani komlóšska klobása. Pravý domáci výrobok, pýcha domáceho pána. Obaja pochádzajú zo Slovenského Komlóša. Na výmenu obyvateľstva si pán Hronec spomína nasledovne: Otec mal jednu sestru a mama jedného brata, oni išli všetci štyria, takže naša rodina sa nemusela roztrhnúť, síce v Maďarsku zostali ich bratranci. Spolu s nimi sa presídlila aj naša stará mama. Keď sa naši predkovia sťahovali na územie dnešného Maďarska, išli ako nábožensky prenasledovaní a ako poddaní. Naspäť sa vracali už z vlastného presvedčenia, že tu nájdu lepší život. Ale nenašli, to je fakt... Otec celý život túžil po Komlóši.“

Samozrejme, mladšiu generáciu už neviažu silné putá k rodnej zemi svojich predkov. Isté však je, že vyrastali obklopení dolnozemskou slovenskou kultúrou, poznajú gastronomické špeciality rodného kraja svojich predkov a budú sa snažiť zakladať si podobné rodiny. Mladí ľudia, ktorí sa spolu so svojimi rodičmi stretávajú v Galante na plese dolnozemských Slovákov, vedia, odkiaľ pochádzajú ich rodičia, ale oni už zapustili pevné korene na Slovensku. Ich pôvod je pre nich už akousi historickou skutočnosťou.

Na území bývalého Československa žije veľa ľudí, ktorí si tam po druhej svetovej vojne našli nový domov. Koľko ich je aj s potomkami, ktorí sa podieľajú na rozvoji našej materskej krajiny? Možno by sa to za pomoci maďarských a slovenských historikov dalo presne vypočítať.

Zhováral sa Ján Benčík