„Náš maďarista Rudko Chmel“ ● Jubilejne nad knihami mladosti

Keď popradský maturant Rudolf Chmel r. 1956 začal študovať slovenský a ruský jazyk a literatúru na FF UK v Bratislave, akiste si nepomyslel ani vo sne, že o necelé desaťročie bude z neho sľubný a vo svojej generácii jediný vyškolený maďarista.

Rudolf Chmel (nar. 11. 2. 1939)

Z odstupu bezmála päťdesiatich rokov je už celkom nepodstatné, či išlo o osobné predsavzatie (skôr nie) alebo (pravdepodobnejšie) o rozhodnutie vedúcich pracovníkov vtedajších akademických pracovísk, kde Rudolf Chmel po univerzitných štúdiách pôsobil a získal vedecké hodnosti: Ústavu slovenskej literatúry (1961-1963), Ústavu svetovej literatúry a jazykov (1964-1972) a Literárnovedného ústavu (1973-1982). Nech to už bolo tak či onak, zaiste sa stalo dobre. Veď inak by sa slovenské spoločenské vedy (na hanbu minimálne stredoeurópskeho sveta!) nemohli pochváliť ani tým, že vo svojich radoch vychovali (aspoň) jedného cieľavedome pripraveného a erudovaného slovenského (vyzn. K.W.) maďaristu, ktorý sa špecializoval na novodobé (preto nehovoríme o hungaristovi), najprv výlučne literárne, neskôr a nateraz predovšetkým historické, politické a politologické slovensko-maďarské vzťahy. Na rozdiel od jeho predchodcov, počnúc zakladateľom univerzitnej hungaristiky a maďaristiky v Československu medzi dvoma svetovými vojnami 20. storočia (v Prahe aj v Bratislave) prof. Pavlom Bujnákom, ktorí sa cez znalosť maďarského jazyka dostali k predmetu svojho skúmania, nášho mladého adepta maďaristiky téma (predmet vedeckého skúmania po štúdiách) vtiahla do krážov maďarského jazyka a literatúry (kultúry). Konec koncov slovenská inteligencia sa aj v minulosti vedela vyrovnať so znalosťou maďarčiny, hoci sa vôbec netajila tým, že by prechovávala nejaké sympatie hlavne k predstaviteľom maďarskej (uhorskej) politickej elity, aj keď tá zhodou okolností bola trebárs aj slovenského pôvodu. Rudolf Chmel je však už príslušníkom tej generácie slovenskej inteligencie, ktorá si znalosť maďarčiny (v záujme veci) musela osvojiť viac-menej v dospelom veku.

Jubilantova biografia prezrádza, že prišiel na svet (11. 2. 1939) v súmračných časoch pred vypuknutím 2. svetovej vojny. Mal však veľmi spoľahlivého strážneho anjela, ktorý bdel nad ním, jeho životom aj kariérou. Z dnešného pohľadu sa tak zdá, že strážne ruky mu spravidla žičili a prerážali cestu aj v málo žičlivej druhej polovici minulého storočia. V nie jednom ohľade bolo rozhodujúce, že maďarista Rudolf Chmel vedecky vyzrieval a dozrieval v 6. desaťročí 20. storočia. Aj pre príslušníkov nasledujúcej mladšej literárnej (a vôbec umeleckej) generácie „šesťdesiate roky boli najplodnejším obdobím minulého storočia, bolo to veľké vzopätie ducha a intelektu.“ (Ľ. Jurík) Zhruba desať rokov po októbrových udalostiach v Maďarsku na oboch stranách Dunaja vznikli oveľa priaznivejšie podmienky pre skúmanie slovensko-maďarských literárnych vzťahov ako kedykoľvek predtým. Mladý slovenský literárny historik Rudolf Chmel si aj v Maďarsku našiel skúsených vedeckých partnerov, napr. slovakistu prof. Lászlóa Sziklaya a komparatistu prof. Istvána Frieda, ktorí už aj vtedy stáli mimo tábora zaujatých maďarocentristov. Priazeň k mladému vedcovi, budúcemu slovenskému maďaristovi, vyjadrili aj tým, že si ho jednoducho prisvojili a hovorili mu „náš Rudko Chmel“. Od nich si aj dal poradiť, najmä pokiaľ išlo o nedohľadné more maďarskej literatúry, pravda, menej sa už nechal usmerňovať. Vlastnú cestu k slovensko-maďarským literárnym vzťahom si načrtol sám po dôkladnom štúdiu a archívnom výskume. Spočiatku v popredí jeho študijného a výskumného záujmu bolo azda prehĺbenie obrazu o vývine slovenskej národnej literatúry, čo možno doložiť celým radom literárnohistorických štúdií z tejto oblasti. Komparácia slovenských a maďarských literárnych javov postupne vyústila do koncepcie, podľa ktorej možno hovoriť o slovensko-maďarských literárnych vzťahoch od momentu, keď sa na európskej literárnej (kultúrnej) scéne zjavili dve svojbytné a samostatné literatúry, slovenská a maďarská. Vyvinuli sa síce v jednom spoločnom štátnom útvare, v Uhorskom kráľovstve, ale predsa len za rozdielnych podmienok. To napokon popri zhodných typologických znakoch zvýrazňujú svojrázne odlišnosti vo vývine aj štruktúre obidvoch literatúr.

Prvé obdobie štúdia a vedeckej činnosti slovakistu a maďaristu Rudolfa Chmela vypĺňa sústredený (archívny) výskum slovensko-maďarských literárnych vzťahov na podklade súvekej komparatívnej teórie a jej metód. Sám Rudolf Chmel sa zaslúžil o ich formulovanie a praktickú aplikáciu. Výsledkom tejto široko rozvinutej aktivity sú dve „knihy mladosti“. Obe sa vzájomne dopĺňajú a vyšli na začiatku 70. rokov: teoretické a literárnohistorické štúdie o slovensko-maďarských literárnych vzťahoch v publikácii Literatúry v kontaktoch (Vydavateľstvo SAV, Bratislava 1972, ďalej LK) a súbor literárnych dokumentov z 19. a zo začiatku 20. storočia s komentármi v knihe Literárne vzťahy slovensko-maďarské (vyd. Osveta, Martin 1973, ďalej LVSM). Priekopnícku a sumarizačnú hodnotu prvej vedeckej publikácie Rudolfa Chmela zakrátko nanovo zhodnocuje maďarský preklad Tibora Žilku knihy Literatúra v kontaktoch pod názvom Két irodalom kapcsolatai (Kontakty dvoch literatúr, vyd. Madách-Gondolat, Bratislava-Budapest 1980). Za zmienku stojí fakt, že slovenské vydanie vyšlo v bibliofilskom náklade 500 výtlačkov, kým maďarský preklad v počte 2100 exemplárov čiže zhruba v štvornásobne vyššom náklade, z čoho sa tri štvrtiny rozširovali v Maďarsku. Aj tento údaj dokumentuje, že v danom historickom období téma slovensko-maďarských vzťahov bola aktuálnejšia v maďarskom prostredí a aktívnejší boli maďarskí slovakisti, bolo ich aj viac ako slovenských maďaristov a hungaristov.

Nové čítanie kníh mladosti Rudolfa Chmela odhaľuje predovšetkým tie vrstvy textu a roviny autorovho myslenia, ktoré v čase vzniku a koncipovania prác nemohli (a ani nechceli) byť prvoplánové. Isteže, knihy nesú na sebe pečať doby, v ktorej vznikli. Ale dajme nabok dodatočnú múdrosť, nie je predsa ťažké vystatovať sa ňou bezmála po 40 rokoch. Pri pozornom čítaní, takpovediac medzi riadkami, objavíme nezvratný zárodok neskôr vykryštalizovaných, ako aj súčasných názorov a postojov seniora Rudolfa Chmela, ktoré naporad vyslovuje a kladie na papier z problematiky (už ani nie literárnych, ale predovšetkým historických, politických a politologických) slovensko-maďarských vzťahov, alebo ako to sám emblematicky formuloval, o slovenskej otázke, keďže spravidla a poväčšine o to ide v slovensko-maďarských vzťahoch.

V úvode k svojim štúdiám ponamenáva, že mu išlo „o pochopenie minulosti (v zornom poli je predovšetkým literatúra 19. storočia) a prítomnosti (vyzn. K.W.) v ich vzájomnej súvzťažnosti.“ (LK,5) Hoci v zornom poli archívneho a komparatívneho výskumu je nesporne literatúra, maďarista Rudolf Chmel čoraz väčšiu (nateraz a nadnes takmer výlučnú) pozornosť venuje, ako sám eufemisticky pripomína, jej „podložiu“. „Otázka historickej podmienenosti recepcie maďarskej literatúry na Slovensku (ktorá je v centre tejto práce) je určovaná viacerými zložkami. Mimoliterárne zložky nezdôrazňujeme, snažíme sa ich začleniť do sociálneho kontextu literatúry.“ (LK, 7) Rudolf Chmel sa obdivuhodne disciplinovane pohybuje na prísne vymedzenom literárnom poli, ba (prvý a posledný raz vo svojej vedeckej práci) demonštruje minuciózny štrukturálny rozbor prekladov (M. Mácsay a J. Grajchmann) básne Ohlas M. Vörösmartyho (LK,144-146), na ktorý sa dodnes často a s obľubou odvoláva odborná maďaristická literatúra. Sám priznáva, že „až druhotne nás môžu zaujímať momenty historicko-politickej povahy, zhodou okolností niekedy aj príbuzné, na ilustrovanie niektorých literárne okrajových skutočností sociálnych a národných.“ (LK, 21) Pravda, na inom mieste sa však otvorene priznáva, že „pozornosť sa pritom sústreďovala na určovanie faktov a súvislostí neliterárnej povahy, na prítomnosť ideológie v týchto vzťahoch a odvádzala sa od štúdia slovesnotvárnych prostriedkov a štruktúr. (...) Bez ich poznania však skúmanie vývinového procesu slovenskej literatúry nemôže byť úplné.“ (LK,8) „Svoj pohľad na slovensko-maďarské literárne vzťahy chceme spojiť s ich začlenením do širšieho kontextu (aj keď je zjavné, že takéto pochopenie a interpretácie problematiky bude narážať na isté ťažkosti.)“ (LK,10) Možno konštatovať, že formulácie sú veľmi uvážené a zbavené dobového marxistického klišé. Nezabúdajme, že texty vznikli v druhej polovici 60. rokov. Ak sa v nich predsa len vyskytujú poplatné marxistické frázy, nemožno zamlčať, že ich pôvodcom nie je Rudolf Chmel, ale spravidla cituje svojich bývalých univerzitných učiteľov, resp. predstavených na vedeckom pracovisku.

Spôsob Chmelovho štylizovania (povedané súvekou terminológiou) tzv. chúlostivých momentov v slovensko-maďarských vzťahoch korešponduje s postrehom nemaďaristu Oskára Čepana, podľa ktorého slovensko-maďarské literárne vzťahy majú svoju „osobitnú tvárnosť.“ Rudolf Chmel to vo svojich knihách mladosti (zavše viac, inokedy menej) taktne naznačuje a formuluje, čo potom v zrelom vedeckom veku tvorí východisko jeho úvah (poväčšine) o mimoliterárnych slovensko-maďarských vzťahoch. Akoby už vtedy mal na pamäti J. W. Goetheho gnómický výrok, že prítomnosť možno pochopiť iba z minulosti. Tieto slová bezo zvyšku platia aj na slovensko-maďarské vzťahy. A práve z vedeckých juvenílií R. Chmela možno vyvodiť záver, že 19. storočie je kľúčovým obdobím vzájomného slovensko-maďarského vzťahu. Pre jeho pochopenie naozaj často chýbala (a dodnes chýba!) neraz elementárna znalosť toho, čo táto (literárna aj neliterárna) historická dimenzia v skutočnosti obsahuje. O jej zažití je už celkom zbytočné hovoriť, lebo sa nedotkla žijúcich pokolení, ale predsa je súčasťou jestvujúceho (nielen historického) vedomia a povedomia rovesníkov, mladších aj starších súčasníkov Rudolfa Chmela. Všeobecne chýba hodnoverné, neskreslené historické poznanie celku aj jednotlivých zložiek slovensko-maďarského vzťahu, a to rovnako na slovenskej aj na maďarskej strane. Bez tohto poznania všetky súčasné diškurzy a spory na túto tému sú iba jalovým mlátením slamy, pritom neraz chýba ešte aj tá slama.

Slovenská literatúra, slovenská národná ideológia a národný pohyb sa zhruba od meruôsmeho roku 19. storočia až do rozpadu Uhorského kráľovstva vyvíjali v maďarskom kultúrnom a spoločenskom prostredí, pričom mimoliterárne vplyvy a aspekty vystupovali v mimoriadne silnej antagonistickej podobe a sile. „Devätnáste storočie (...) je až do rozpadu monarchie najzložitejšou, najprotirečivejšou periódou vo vývine slovensko-maďarských literárnych vzťahov. Tu sú korene politickej averzie, ktoré sa vo vzájomnom pomere prejavovali v rôznych obdobiach v rozličnej intenzite.“ (LVSM, 19) Nevyhla sa tomu ani naša prítomnosť. Pritom v súčasnosti má už aj formulácia slovensko-maďarského vzťahu a slovenskej otázky, ako aj odpoveď na ňu iný rozmer, iný obsah. Senior Rudolf Chmel často kladie sebe aj iným túto preformulovanú slovenskú otázku na podklade premenného slovensko-maďarského vzťahu. Ak zavše briskne odpovedá sebe aj iným, možno za tým tušiť poznanie slovensko-maďarského vzťahu z jeho kníh mladosti. Korene nanovo formulovaného slovensko-maďarského vzťahu a súčasnej slovenskej otázky väzia osobitne a vnútri slovenskej aj maďarskej spoločnosti, ale prejavujú sa ako spoločný problém. V súčasnosti vzťah Slovákov k Maďarom a Maďarov k Slovákov, triafa do čierneho niekdajší maďarista Rudko Chmel, nie je problémom vzťahu jedného k druhému, ale k sebe samým. Aspoň tak je to na Slovensku. Tak to nateraz vidí senior Rudolf Chmel. No nielen on.

Karol Wlachovský

Postskriptum:

Osobne jubilantovi želám, aby sa mu ani naďalej nevyhýbali závistlivé anekdoty. Nech sa o ňom ešte dlho klebetí, čo raz o ňom utrúsil trvalý priateľ z mladších rokov života, že viac míňa, ako zarába, ale nikomu nie je dlžen. Posledný fešácky gavalier predsa nemôže chýbať ani v slovenskej spoločnosti, ani na maďarskom horizonte.

K. W.